Eugene Paul Wigner
Eugene Paul Wigner (pôvodne maďarsky Wigner Pál Jenő) (*17. november 1902, Budapešť – † 1. január 1995, Princeton, New Jersey) bol americký fyzik maďarského pôvodu, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku.
| Eugene Paul Wigner | |||
 americký fyzik | |||
| Narodenie | 17. november 1902 Budapešť, Maďarsko, vtedy Rakúsko-Uhorsko | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 1. január 1995 (92 rokov) Princeton, New Jersey, USA | ||
| Podpis |  | ||
| Odkazy | |||
| Commons |  | ||
| |||
Nobelovu cenu získal „za príspevky k teórii atómového jadra a elementárnych častíc, najmä za objav základných princípov symetrie a ich aplikácie v praxi.“ Vo svete fyzikov bol niekedy označovaný ako tichý génius a niektorí z jeho súčasníkov ho prirovnávali k Einsteinovi.
Wigner bol jedným z tých fyzikov, ktorí v 20-rokoch minulého storočia prerobil fyziku. Prví fyzici z tejto generácie- Werner Heisenberg, Erwin Schrödinger a Paul Dirac vytvorili kvantovú mechaniku. Bol to úplne nový, oslnivý svet, ktorý však otvoril mnoho nových základných otázok. Nasledovali ich ďalší, aby tieto otázky zodpovedali a aby nastolili otázky ešte zložitejšie.
Wigner patril k druhej skupine týchto vedcov. Zaviedol pojem symetria do kvantovej mechaniky, v 30-rokoch rozšíril svoj výskum na atómové jadrá. V rokoch 1939 až 1945 táto generácia pomohla pretvoriť svet.
Wigner patril do skupiny známych maďarsko-židovských fyzikov a matematikov z Budapešti. Patrili sem Paul Erdős, Edward Teller, John von Neumann, a Leó Szilárd. Ich americkí kolegovia ich kvôli akoby „nadpozemským“ schopnostiam prezývali „The Martians“ (Marťania). Szilárd bol najlepším priateľom Wignera v dospelosti. Neumann bol Wignerov spolužiak a radca, o ktorom neskôr Wigner napísal: „bol to najmúdrejší človek, akého som na Zemi poznal.“ E.P.Wigner bol však z nich jediný, kto získal Nobelovu cenu.
Život
Wigner Jenő sa narodil v Budapešti r. 1902 vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. V tých časoch ešte nepoznali teóriu relativity a ani kvantovú mechaniku. Aj najlepší vedci považovali fyziku za vedu, ktorá je už takmer dokončená, v ktorej už objavili všetko podstatné a v ktorej je nutné dopracovať už len pár drobností.
Keď mal jedenásť rokov dostal tuberkulózu a šesť týždňov sa liečil v sanatóriu. Jeho rodičia žili v harmonickom manželstve. Jenő mal dve sestry. Študoval na Fasori Evangélikus Gimnázium. Matematiku ho učil vedec a učiteľ Rátz László, ktorý učil aj Neumanna. Fyziku ho učil Sándor Mikola. Po tom, ako ukončil gymnázium zapísal sa na Polytechniku na štúdium chémie, ale od roku 1921 pokračoval v štúdiu už na Vysokej škole technickej v Berlíne (v súčasnosti Technische Universität Berlin).
Každú stredu popoludní sa zúčastňoval na stretnutiach Nemeckej fyzikálnej spoločnosti (Deutschen Physikalischen Gesellschaft), na ktorej nechýbali veľkí vedci ako Max Planck, Max von Laue, Rudolf Ladenburg, Werner Heisenberg, Walther Nernst, Wolfgang Pauli a v neposlednom rade aj Albert Einstein. Tu sa Wigner stretol aj so Szilárdom, ktorý sa takmer ihneď stal jeho dobrými priateľom, hoci osobnosť Wignera mu ostala záhadnou. Tretie významné stretnutie sa stalo v Kaiser Wilhelm Institute, kde Wigner pracoval a kde sa stretol s Michael Polanyim, ktorý bol po László Rátzovi jeho druhým najvýznamnejším učiteľom.
V roku 1925 sa vrátil do Maďarska a pracoval v otcovej garbiarni ako chemický inžinier, ale nakoniec sa vrátil do Nemecka. Nevedel odolať Berlínskemu výskumnému ústavu kryštálov. Koncom 20. rokov sa zahĺbil do Heisenbergovej, Schrödingerovej a Diracovej kvantovej mechaniky aj napriek miernemu odporu Einsteina. V Göttingene sa stal asistentom slávneho matematika Davida Hilberta. Veľkým sklamaním pre Wignera bolo, že Hilbert už nebol duševne aktívny a preto Wigner strávil mnoho času v Göttingenskej knižnici a svoj voľný čas zasvätil fyzike. Tu položil základy teórie symetrií v kvantovej mechanike.
V roku 1930 Wignera a aj Neumanna vzali na Princetonskú univerzitu. Po nástupe Hitlera k moci tu našli bezpečné miesto, no aj tak ešte pol roka cestovali, učili sa a vyučovali v Európe. Od Wignera by sme ťažko našli mierumilovnejšieho človeka, aj tak ho však hnevalo aký je Hitler nebezpečný. Neskôr, keď sa mu viac ľudí poďakovalo za jeho úsudok, vždy sa ohradil a tvrdil, že k odhaleniu Hitlerovej hrozby nebolo nutné mať zvláštne schopnosti, skôr bolo nutné mať zvláštne schopnosti aby to niekto nerozoznal. V Princetone roku 1934 Wigner predstavil svoju sestru Margitu fyzikovi Paulovi Diracovi. Margita a Dirac sa zobrali a Wigner sa zblížil s Diracom. Wigner strávil určitý čas aj s Einsteinom, ktorý sem prišiel na Institute for Advanced Study.
Koncom 30. rokov rozšíril svoj výskum aj na atómové jadrá. Rozvinul tu jednu veľmi dôležitú teóriu o nukleárnych reakciách. Bol brilantný teoretik (napr. Wigner - Eckartov teorém), ale aj praktik a mal cit aj pre techniku. V roku 1936 už na Princetone o Wignera neprejavili záujem, preto odchádza na University of Wisconsin. Tu stretáva aj svoju prvú manželku, pôvabnú študentku fyziky Ameliu Frankovú. Franková však o rok neskôr zomiera a Wignera chce odísť z Madisonu. 8. januára 1937 sa stáva občanom Spojených štátov. Princetonská univerzita v tom čase hľadala vynikajúceho mladého fyzika a mnohý odporúčali práve Wignera. Roku 1938 bol už späť v Princetone.
Aj keď sa považoval za politického laika, v rokoch 1939 a 1940 zohral významnú úlohu v prípravách aj v uskutočnení Projektu Manhattan, na ktorého konci stál zrod atómovej bomby, ktorá mala zastaviť Hitlera. Wignera však veľmi ranilo, keď atómové bomby zvrhli na Hirošimu a Nagasaki. Aj napriek tomu však obhajoval USA, keďže to bol jeho nový domov. Wigner ostal aj naďalej presvedčený, že atómová bomba bola potrebná.
V roku 1946 prijal miesto vedúceho v Clinton Laboratory (v súčasnosti Oak Ridge National Laboratory, Tennessee). Keďže nemal úradnícku povahu o rok neskôr sa vrátil na Princetonskú univerzitu kde pôsobil ako učiteľ a vedec.
V 50. rokoch ho zarmútila smrť E.Fermiho, A.Einsteina a Neumanna. V roku 1954 ho znepokojilo, keď prezident Eisenhower odobral bezpečnostnú previerku Robertovi Oppenheimerovi. Proti Oppenheimerovi svedčil aj Wignerov starý priateľ, E.Teller.
V roku 1960, keď ho už považovali za jedného z najväčších predstaviteľov matematickej fyziky, ponúkol pohľad na silu matematiky v jeho najznámejšej eseji, v súčasnosti už klasickej „The Unreasonable Effectiveness of Mathematics in the Natural Sciences” (voľný preklad: Neodôvodniteľná účinnosť matematiky v prírodných vedách, tu v online verzii), v ktorej argumentoval, že biológia a poznávanie môžu byť zdrojom fyzikálnych konceptov, a že šťastná náhoda, pri ktorej sa matematika a fyzika tak dobre dopĺňajú sa zdá byť „nerozumná“ a ťažko vysvetliteľná.
Významný matematik Andrew M. Gleason si myslel, že Wignerov pohľad bol nerozumný: „Mathematics is the science of order and patterns, so why should it be a mystery that given some order in the universe we should be able to select (or construct) a mathematical structure to fit the facts?“ (voľný preklad: Matematika je vedou poriadku a pravidelností, tak prečo by malo byť tajuplné, že ak vesmíru vládne poriadok, tak my by sme mali byť schopný vybrať (alebo skonštruovať) matematickú štruktúru, ktorá priliehavo opisuje skutočnosť?).
V 1963 Wigner dostal Nobelovu cenu za fyziku. Uznal, že ho nikdy nenapadlo, že sa mu to môže stať a ešte k tomu dodal: „Nikdy som nečakal, že raz bude moje meno v novinách spomínané bez toho, aby som nespravil nejaké šibalstvo“
V r. 1992 vydal svoje pamäti „The Recollections of Eugene P. Wigner“ (pomohol mu Andrew Szanton). O tri roky neskôr zomrel.
Jeho osobnosť
Wigner bol známy svojou jemnosťou a zdvorilosťou. Raz v mladosti ležal na tráve na Göttingenskom kúpalisku spolu s nemeckým astronómom Otto Heckmannom. Heckman si všimol, že po Wignerovej pravej nohe lozia mravce a jeden z nich ho uštipol. Heckman sa spýtal Wignera, prečo tie mravce nezabije. „Lebo neviem, ktorý ma uštipol“ – odpovedal mu Wigner.
Na vedeckých schôdzach, či už formálnych, alebo neformálnych Wigner často reagoval: „Nerozumiem.“ Nikdy nebol domýšľavý, nikdy sa nebál, že ho budú považovať za hlupáka.
Aj keď bol Wigner vedec, bol pomerne poverčivý, po každej dobrej správe zaklopal na drevený predmet.
Na sklonku života sa jeho myslenie stávalo viac filozofickejšie. Vo svojich memoároch napísal: „plný zmysel života, kolektívny význam všetkých ľudských túžob, je takou záhadou ,ktorá prekonáva naše chápanie. Ako mladý muž som sa rozčuľoval nad týmto stavom. Ale už som sa s tým zmieril. Dokonca je pre mňa cťou, že môžem byť súčasťou tohto tajomstva.“
Diela
- E. P. Wigner:Gruppentheorie und ihre Anwendungen auf die Quantenmechanik der Atomspektren,1931
- A. M. Weinberg, E. P. Wigner:Physical Theory of Neutron Chain Reactors, 1958
- E. P. Wigner:Vzťahy disperzie a ich súvislosť s kauzalitou, 1964
- E. P. Wigner: Symmetries and Reflections: Scientific Essays, 1970 (Symetrie a reflexie: vedecké eseje)