Dejiny objavovania Tibetu Európanmi

Prví návštevníci Tibetu z radov Európanov boli kresťanskí misionári. Už Marco Polo (1254 – 1324) sa na svojich cestách síce dostal až k tibetským hraniciam, do krajiny však nikdy nevstúpil. Preto je dnes prvenstvo v návšteve Tibetu Európanom pripisované františkánskemu mníchovi Odorikovi z Pordenone (1276/1281 – 1331), ktorý je pre svoj pôvod niekedy nazývaný Oldřich Čech. Odorik mal do Lhasy vstúpiť v roku 1328,[3] z jeho pera potom pochádzajú prvé dochované zmienky o Tibete.

Po Odorikovi sa o Tibete vo svojich dielach zmieňujú ešte misionári Vilhelm z Rubrouck a Ján z Montecorvina. Rovnako ako Odorik, aj ďalší dvaja zmienení františkáni sa o Tibete zmieňujú iba okrajovo[2] a podrobnejšie zmienky o Tibete pochádzajú až z neskorších storočí.

Prvá, skutočne zdokumentovaná návšteva Tibetu Európanmi spadá do roku 1624, kedy sa do Tibetu dostali jezuitskí misionári António de Andrade a Manuel Marques. Z pera skôr zmieneného jezuitu potom pochádza prvá, skutočne doložená a obsiahla zmienka o Tibete. De Andrade sa stačil ešte v roku 1624 vrátiť do Ágry, svojho východiskového stanoviska, a spísať knihu s názvom Novo Descobrimento de Gram Cathayo on Reinos de Tibet. O rok neskôr sa António de Andrade vydal do Tibetu znova. V Cabrangu založil misijnú stanicu a začal tu výstavbu prvého kresťanského chrámu na tibetskom území; so zmenou politických pomerov v tibetskom Cabrangu však bola misijná stanica zrušená a de Andradeho snahy o christianizáciu Tibeťanov tak boli zmarené.[2]

Zatiaľ čo v severnejšej časti Tibetu pôsobil António de Andrade, do južných oblastí bola v roku 1627, na de Andradeov popud, vyslaná ďalšia misia. Portugalskí misionári João Cabral a Estêvão Cacella došli cez Bhután do Žikace, kde boli privítaní kráľom Ü-Cangu. V roku 1628 títo dvaja mnísi ustanovili v Žikace ďalšiu kresťanskú misiu. Rovnako ako misia Antónia de Andradeho, aj táto bola v roku 1635 zrušená. Cabral a Cacella po sebe zanechali spisy, vďaka ktorým sa do európskeho prostredia dostávajú prvé zmienky o šambhale.

António de Andrade

Niekedy v polovici 17. storočia sa do Tibetu pokúšali dostať ďalší dvaja jezuiti, Johannes Grueber a Albert d'Orville. V roku 1661 opustili Peking a vydali sa na tibetské územie. Podarilo sa im dosiahnuť Lhasu, kde zostali dva mesiace. Potom sa vydali cez Nepál do Indie.[4] O ich ceste však neexistujú podrobnejšie správy – zdá sa, že Grueber po návrate z Tibetu na cestopise síce pracoval, jeho rukopis sa však nikdy nenašiel.[2]

V 18. storočí do oblasti Tibetu začínajú okrem jezuitov prenikať aj misionári z radov kapucínov. Snáď najdôležitejším mužom z týchto misionárov sa stal taliansky jezuita Ippolito Desideri (1684 – 1733). Ten v roku 1712 so súhlasom Klementa XI. opustil Rím a Lhasu dosiahol v marci 1716. V Lhase Desideri zostal niekoľko rokov a počas tejto doby sa naučil ako jeden z mála Európanov i tibetsky. Desideri po svojom návrate napísal knihu s názvom Lámaizmus, v ktorej sa zaoberal tibetským budhizmom.[5]

Čo sa týka kapucínskej misie v 18. storočí, aj tá sa pokúšala o zakotvenie na tibetskom území. Kapucínov viedol talian Orazio della Penna. Rovnako ako jezuitská misia, aj tá kapucínska však skončila neúspechom (skončila v roku 1745). Z kostola, ktorý nechali kapucíni v Lhase vystavať, zostal iba zvon z nápisom Te Deum Laudamus, ktorý je uložený v Džókhangu.[6] Penna neskôr spísal tibetsko-taliansky slovník a preložil niektoré z posvätných textov tibetského budhizmu, čím pootvoril cestu k erudovanejšiemu skúmaniu tibetskej kultúry.[5]

Neúspechy kresťanských misií v Tibete sú pripisované nepriateľskému postoju tibetských lámov[5] či vzájomnej rivalite kresťanských rádov, vďaka ktorej došlo k znižovaniu počtu ich členov.[2] Jednako neúspechy kresťanských misionárov spolu so skreslenými správami od misionárov iba prispeli k posilneniu predstáv Európanov o Tibete ako tajomnej a neprístupnej krajine.[5]

Kláštor Tašilhünpo, kde bol pančhenlámom privítaný George Bogle

Roku 1774 do Žikace dorazil anglický diplomat a dobrodruh George Bogle, ktorý bol v službách Britskej Východoindickej spoločnosti. Nadviazal priateľstvo s pančhenlámom z kláštora Tašilhünpo a dokonca si za ženu vzal Tibeťanku. Bol prvým, kto do Tibetu priniesol zemiaky. Koncom 18. storočia bol do Tibetu ešte vyslaný Samuel Turner, aby sa podobne ako Bogle pokúsil o nadviazanie obchodných stykov medzi Tibetom a Britskou Východoindickou spoločnosťou.[6]

V 19. storočí nastal v objavovaní Tibetu príslušníkmi Západnej kultúry zásadný zlom. Dosiaľ sa na tibetské územia dostávali predovšetkým kresťanskí misionári, ktorí obraz Tibetu, resp. tibetského budhizmu, vo svojich spisoch značne deformovali. Hlavne v druhej polovici 19. storočia sa do Tibetu dostávajú európski objavitelia a geografi, ktorí začínajú s mapovaním tibetského územia a zapĺňajú tak posledné biele miesta na mape strednej Ázie.

S týmito objaviteľskými cestami začali v polovici 19. storočia Briti, ktorí si od objavovania dovtedy neznámych či iba veľmi málo prebádaných zemí sľubovali nadviazanie obchodných stykov s nimi alebo iné výhody. Briti postupne prišli na to, že najlepšie je do neznámych končín vyslať špeciálne vycvičených miestnych obyvateľov – tzv. panditov. Ti boli cvičení k tomu, aby pokiaľ možno nepozorovane prenikli na tibetské územia a mapovali tibetský kraj.

Medzi takých najznámejších padnitov patril Nain Singh, ktorý dostal úlohu dostať sa do hlavného centra Tibetu – Lhasy. Nain Singh sa preto v roku 1865 pripojil k jednej z karaván mieriacej do „zakázaného mesta“, a skutočne sa mu podarilo do Lhasy vkročiť. Keď tam bol, získaval od Tibeťanov najrôznejšie informácie o situácii v krajine. Súčasne si dobre pamätal rozmiestnenie dôležitých budov a zapisoval vzdialenosti medzi dôležitými bodmi. A tak sa stalo, že Nain Singh po svojom návrate poskytol Britom také množstvo informácií o Lhase, že prevyšovali dovtedy zhromaždené poznatky o Lhase všetkých Európanov dohromady.[7] Jeho brat Kišen Singh, ktorý tiež patrí k významným panditom, vytvoril ako vôbec prvý podrobnejší plán Lhasy.[8]

Ďalším významným panditom bol napr. Kinthup, ktorý mal za úlohu zistiť, či Európanom známa rieka Brahmaputra je tou istou riekou, ktorá je v Tibete známa ako Cangpo. V prestrojení za sluhu lámu sa Kinthup vypravil do Tibetu; podarilo sa mu dostať späť až po dlhoročných útrapách, kedy niekoľkokrát padol do zajatia a bol predaný do otroctva.[7]

Nikolaj Prževalskij

V roku 1872 sa do Tibetu dostal Nikolaj Prževalskij (1839 – 1888), významný ruský cestovateľ a geograf. Trasa jeho cesty viedla predovšetkým severným Tibetom. Na svojich cestách zozbieral ohromné množstvo vedeckého materiálu ako sú vzorky rastlín, rôzne exempláre vtákov a hmyzu, kože cicavcov a pod. Aj napriek veľkej snahe sa Prževalskému nikdy nepodarilo dosiahnuť Lhasu. Na jeho pamiatku bol pomenovaný kôň a gazela. Rovnako neúspešne si koncom 19. storočia počínal americký diplomat William Rockhill, ktorému sa ani po opakovaných pokusoch nepodarilo do Lhasy dostať.

V roku 1895 sa zo severnej Indie vydali do Lhasy anglický šľachtic George Littledale a jeho manželka, synovec a pes. Nakoľko sa báli odhalenia, cestovali výhradne v noci. Boli zastavení až tibetskou armádou iba 49 míľ od Lhasy. Vo vyhostení z krajiny Littledalovi nepomohli ani úplatky, ani tvrdenie, že jeho manželka je sestrou kráľovnej Viktórie. Medzi rokmi 1844 – 1846 sa tibetskou krajinou uberali dvaja lazariti Evariste-Régis Huc (1813 – 1860) a Joseph Gabet (1808 – 1853). Ti boli vyslaní z Číny a ich úlohou bolo preskúmať možnosť kresťanskej misie na tibetskom a mongolskom území.[2] Po ich návrate Huc napísal o spoločnom putovaní knihu, ktorá vyšla v krátkom čase v niekoľkých jazykoch.

Younghusbandova výprava

V 19. storočí sa Tibet ocitol uprostred dvoch veľmocí – cárskeho Ruska a Britského impéria. Obe krajiny sa snažili uplatniť v Tibete svoje záujmy. Na samom prelome 19. a 20. storočia sa do tibetského kláštora Sera dostal japonský budhistický mních Ekai Kawaguči, ktorý začal Britom dodávať rôzne, často skreslené správy, ktoré viedli Britov k presvedčeniu, že z ruskej strany do Tibetu prúdia zbrane a že sa v Tibete nachádzajú študenti z Burjatska[9] (Agvan Doržijev, Gonbožab Cybikov, Ovše Norzunov). Úradníci Britského impéria sa preto rozhodli vyslať do Tibetu vojenskú expedíciu vedenú plukovníkom Francisom Younghusbandom, ktorá tak v neskoršom období zostala známa ako Younghusbandova expedícia.

Younghusbandova expedícia mala zabrániť jednak možnému šíreniu ruského vplyvu v Tibete, a jednak sa mala pokúsiť nadviazať obchodné styky s Tibetom. Briti sa po neúspešných vyjednávaniach s tibetskými úradníkmi rozhodli, že si želajú vyjednávať so samotným dalajlámom. Preto vytiahli na Lhasu; ich cestu poznamenalo niekoľko ozbrojených potýčok s Tibeťanmi, ktorí však neznamenali pre dobre vyzbrojenú a vycvičenú Younghusbandovu armádu veľké nebezpečenstvo. Briti dobyli Lhasu, do ktorej do tej doby vstúpilo iba niekoľko Európanov, a uzatvorili bilaterálne dohody medzi Tibetom a Britským impériom, ktoré stavali Britov do výhodnej pozície. Po uzatvorení týchto zmlúv Briti odišli a snažili sa Tibet naďalej izolovať od ostatného sveta.[6]

Giuseppe Tucci

Aj napriek snahe Britov o uzatvorenie tibetských hraníc pre cudzincov sa na tibetské územia vydalo mnoho ďalších cestovateľov európskeho pôvodu. Bol to predovšetkým švédsky cestovateľ a geograf Sven Hedin, ktorý Tibet skúmal už pred Younghusbandovou expedíciou. Pokúšal sa vtedy dostať do Lhasy, no nepodarilo sa mu to. Potom, čo Lhasu navštívilo stovky príslušníkov Younghusbandovej expedície, pre neho stratila návšteva Lhasy význam a preto svoj objaviteľský záujem sústredil na iné, dovtedy nepreskúmané oblasti centrálnej Ázie. Okrem iného sa mu podarilo zmapovať pramene rieky Brahmaputry (Cangpo).

Hedin podnikol hneď niekoľko výprav do Tibetu. V prvých desaťročiach 20. storočia robil výskumy v Tibete aj britský archeológ Marc Aurel Stein, ďalej nemecké expedície Alberta Tafela, Wilhelma Filchnera a Ernsta Schäffera (pozri Nemecká expedícia do Tibetu (1939)).[6] Dôležitý moment vo vedeckom štúdiu budhizmu a Tibetu (teda tibetského budhizmu) nastal v roku 1927, kedy začal svoje pôsobenie Talian Giuseppe Tucci. V Tibete strávil veľmi mnoho rokov, nachodil tisíce kilometrov, bol znalcom mnohých jazykov a napísal prvé fundované knihy o Tibete a tibetskom budhizme. Položil tak základ modernej budhológii a tibetianistike.

V roku 1924 Lhasu v prestrojení navštívila Alexandra David-Néelová, belgicko-francúzska špiritualistka. Začiatkom 2. svetovej vojny boli v Tibete nútení zostať rakúski horolezci Heinrich Harrer a Peter Aufschneiter. Dostali sa do Lhasy, kde Harrer nadviazal priateľstvo s mladým Tändzin Gjamcchom. Harrer neskôr napísal knihu s názvom Sedem rokov v Tibete, podľa ktorej neskôr vznikol rovnomenný film.