Nosorožec srstnatý

Nosorožec srstnatý[1] (lat. Coelodonta antiquitatis) je vyhynutý druh z čeľade nosorožcovité, ktorý bol bežný v celej Európe a severnej Ázii[2] počas pleistocénu a prežil poslednú ľadovú dobu. Meno rodu týchto nosorožcov Coelodonta znamená „dutý zub“. Nosorožec srstnatý bol členom pleistocénnej megafauny a vyhynul pred 10 000 rokmi.[3]

nosorožec srstnatý
Stupeň ohrozenia
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Coelodonta antiquitatis
Blumenbach, 1807
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
 Biologický portál
 Portál vedy o Zemi

Evolúcia
Chauvetova jaskyňa, zobrazenie v skalnom umení.

Ako posledný a najviac odvodený člen vývojovej vetvy pleistocénnych nosorožcov, bol nosorožec srstnatý dobre prispôsobený k svojmu životnému prostrediu. Zavalité končatiny a silná srsť bola vhodná pre stepy a tundry, ktoré prevládali v palearktickej oblasti počas pleistocénneho zaľadnenia. Rovnako ako drvivá väčšina nosorožcov, telo nosorožca srstnatého malo konzervatívnu morfológiu, podobne ako prvé nosorožce v neskorom eocéne.

Štúdia 40 až 70 000 rokov starých vzoriek DNA ukázala, že jeho najbližším existujúcim príbuzným je nosorožec sumatriansky.[4]

Opis
Odliatok mumifikovaného jedinca jedinca zo Starunie, Natural History Museum (Londýn).

Vzhľad nosorožcov srstnatých je známy z mumifikovaných jedincov zo Sibíri, rovnako ako z jaskynných malieb.[5] Dospelý jedinec mal typickú dĺžku 3 až 3,8 m a váhu približne 1 800 – 2 700 kg [2] alebo 2 000 kg.[6] Rástli do výšky cca 2 m;[2] veľkosť tela bola porovnateľná, alebo trošku väčšia ako má nosorožec tuponosý.[7] Dva rohy na lebke boli z keratínu, predný mal dĺžku 61 cm[8] a malý roh bol medzi očami.[9] Mal hustú, dlhú srsť, malé uši, krátke a silné nohy, zavalité telo. Jaskynné maľby naznačujú široký tmavý pás medzi prednými a zadnými nohami, ale tento rys nie je univerzálny, a identifikácia zobrazených nosorožcov ako nosorožcov srstnatých nie je istá.

Ich tvar bol známy len z pravekých jaskynných malieb, kým nebol v 1929 v dedinke Starunia (Ukrajina) objavený úplne zachovaný jedinec (chýbala len srsť a kopytá). Táto vzorka, dospelej samice, je v súčasnosti vystavená v prírodovednom múzeu Poľskej akadémii vied v Krakove. Niekoľko ďalších zmrazených vzoriek sa našlo aj na Sibíri, posledná v roku 2007.[6]

Spôsob života a habitat
Rekonštrukcia od Charlesa R. Knighta.

Nosorožec srstnatý používal svoje rohy na obranné účely a predvádzanie sa pred samicami. Počas posledného glaciálneho maxima[10] ustúpilo Severné more viac na sever, jeho hladina klesla a bola až o 125 m nižšie ako je dnes. Nosorožec srstnatý migroval cez exponovaný Doggerland a veľkú časť Severnej Európy a bežne sa vyskytoval v chladnej, vyprahnutej púšti, ktorou bolo južné Anglicko [11] a dnešné Severné more. Zväčšil svoje geografické rozšírenie o oblasti so striedajúcim sa studeným a teplým cyklom. Následne boli populácie nútené migrovať s ustupujúcimi ľadovcami. Išlo pravdepodobne o najrozšírenejšieho nosorožca všetkých čias.[3] Nosorožec srstnatý koexistoval s mamutom (Mammuthus primigenius) a s niekoľkými ďalšími vyhynutými veľkými cicavcami pleistocénnej megafauny. Blízky príbuzný Elasmotherium mal viac južný rozsah. V roku 2011 boli v studenej Tibetskej náhornej plošine objavené 3,6 milióna rokov staré fosílie nosorožca srstnatého. To naznačuje, že tu existoval počas obdobia všeobecnej teplej klímy Zeme. Predpokladá sa, že sa odtiaľ sťahoval do severnej Ázie a Európy, keď začala doba ľadová.[12]

Samice rodili jedno alebo dve mláďatá.[13]

Potrava
Zmrznutá hlava, noha a roh zo Sibíri, 1849.

Už dlho sa vedie diskusia ohľadom presného stravovania rodu Coelodonta. Skorší výskum zistil, že sa pásli na tráve alebo konzumovali listy zo stromov. Spôsob stravovania bol rekonštruovaný pomocou niekoľkých línií dôkazov. Klimatická rekonštrukcia naznačuje, že preferovaným životným prostredím boli studené a vyprahnutá stepy a tundry, s veľkými bylinožravcami, tvoriacimi významnú časť cyklu. Peľová analýza poukazuje na prevahu tráv v komplikovanej mozaike vegetácie.[chýba zdroj]

Biomechanické výskum lebky, dolnej čeľuste a zubov z dobre zachovaného jedinca, získaného z Whitemoor Haye, Staffordshire, odhalil svalstvo a zubné vlastnosti, ktoré podporujú preferenciu kŕmenia sa spásaním. Najmä zväčšenie spánkového svalu a svalov krku je v súlade s tým, keď musia svaly odolávať veľkým ťahovým silám, ktoré vznikajú, keď si vezme veľké sústo krmiva zo zeme. Prítomnosť veľkej diastémy podporuje túto teóriu.

V porovnaní s existujúcim taxónom nepárnokopytníkov potvrdzujú, že rod Coelodonta fermentoval v zadnom čreve s jedným žalúdkom a podľa toho sa pravdepodobne pásli na celulózou a bielkovinami bohatej potrave. Tento spôsob trávenia by vyžadoval veľkú priepustnosť potravy a s tým spojené veľké sústa s nízkym nutričným obsahom vybraných tráv a ostríc.[14] Nedávne dôkazy naznačujú, že srstnaté nosorožce žijúce v Arktíde počas posledného glaciálneho maxima spotrebovali približne rovnaké objemy rastlín, ako paliny a trávy.[15]

Vyhynutie
Nosorožec srstnatý, Mammuthus primigenius, lev jaskynný, a Equus lambei v neskorom pleistocéne, sever Španielska, autor Mauricio Antón.

Mnoho druhov pleistocénnej megafauny, podobne ako nosorožec srstnatý, vyhynulo približne v rovnakom časovom období. Ľudský lov je často citovaný ako jedna z príčin.[16] Iné teórie pre dôvod vymierania uvádzajú zmenu klímy spojenú s ustupujúcim ľadovcom a hypotézu hyperochorenia.[17] Jedna z najviac akceptovaných teórií uvádza, že aj keď bol nosorožec srstnatý špecializovaný na chladné počasie, bol schopný prežiť aj v teplejších klimatických podmienkach

(Shapiro). To naznačuje, že zmena klímy nebola jediným faktorom, ktorý prispel k jeho vyhynutiu (Naish). Ostatné druhy prispôsobené na studené prostredie, ako je napríklad sob, pižmoň a zubor, prežili toto obdobie klimatických zmien a rovnako aj mnoho ďalších. To podporuje hypotézu nadmerného lovu nosorožca srstnatého.

Nedávna rádiokarbónová metóda datovania ukazuje, že populácie v západnej Sibíri prežili až do 8 tisícročia pred Kr. Avšak presnosť tohto dátumu je neistá. Vyhynutie sa nezhoduje s koncom poslednej doby ľadovej, ale zhoduje sa s krátkym, ale vážnym klimatickým zvratom, ktorý trval asi 1 000 – 1 250 rokov, známym ako mladší dryas (GS1—Greenland Stadial 1). Ten sa vyznačuje pribúdaním a ustopovaním ľadovcov a ťažkým globálnym ochladením, krátkou prestávkou v pokračujúcom otepľovaní nasledujúcom po ukončení poslednej veľkej doby ľadovej (GS2). Tá nastala pravdepodobne kvôli odstaveniu termohalinného výmenníka v oceáne v dôsledku obrovského prílivu studenej sladkej vody z predchádzajúceho trvalého topenia počas teplejšieho interštadiálu (GI1—Greenland Interstadial 1: cca 16 000 – 11 450 14C BP).

Pinhole Cave Man je názov figúrky vyrezanej z kosti nosorožca srstnatého nájdenej v Creswell Crags v Anglicku.[18]

Referencie
  1. Slovenská archeológia, roč. 47, č. 2. s. 8.
  2. Extinct Woolly Rhino [online]. International Rhino Foundation, [cit. 2015-02-07]. Dostupné online.
  3. Piper, Ross (2009), Extinct animals, Westport: Greenwood Press, ISBN 978-0-313-34987-4
  4. Ancient DNA analysis reveals woolly rhino evolutionary relationships. Molecular Phylogenetics and Evolution, 2003, s. 485–499. DOI: 10.1016/S1055-7903(03)00023-X. PMID 12927133.
  5. Frozen Fauna of the Mammoth Steppe. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
  6. Some specific morphological and ecological features of the fossil woolly rhinoceros (Coelodonta antiquitatis Blumenbach 1799). Biology Bulletin, 2012, s. 692–707. DOI: 10.1134/S106235901208002X.
  7. KRAUSE, Hans. HKHPE 07 02 [online]. 2011, [cit. 2012-07-12]. Dostupné online.
  8. HAINES, Tim; CHAMBERS, Paul. The complete guide to prehistoric life. First. vyd. Buffalo, N.Y. : Firefly Books, 2005. ISBN 978-1-55407-181-4. Coelodonta, s. 203.
  9. The morphology and paleobiological significance of the horns ofCoelodonta antiquitatis(Mammalia: Rhinocerotidae). Journal of Vertebrate Paleontology, 1983, s. 125–135. ISSN 0272-4634. DOI: 10.1080/02724634.1983.10011964.
  10. Revised radiocarbon ages on woolly rhinoceros (Coelodonta antiquitatis) from western central Scotland: significance for timing the extinction of woolly rhinoceros in Britain and the onset of the LGM in central Scotland. Quaternary Science Reviews, 2009, s. 2551–2556. ISSN 02773791. DOI: 10.1016/j.quascirev.2009.08.010.
  11. Woolly rhinoceros from the Scottish Pleistocene. Scottish Journal of Geology, 1966, s. 253. DOI: 10.1144/sjg02030253.
  12. Ice Age giants may have evolved in Tibet [online]. CNN, 1 September 2011, [cit. 2011-09-02]. Dostupné online.
  13. WALKER, Matt. Prehistoric rhino reveals secrets. BBC News, 6 December 2012. Dostupné online.
  14. SAS Bulletin, Volume 26, number 3/4, Winter 2003 from the Society for Archaeological Sciences
  15. Willerslev E, Davison J, Moora M, Zobel M, Coissac E, Edwards ME, Lorenzen ED, Vestergard M, Gussarova G, Haile J, Craine J, Gielly L, Boessenkool S, Epp LS, Pearman PB, Cheddadi R, Murray D, Brathen KA, Yoccoz N, Binney H, Cruaud C, Wincker P, Goslar T, Alsos IG, Bellemain E, Brysting AK, Elven R, Sonstebo JH, Murton J, Sher A, Rasmussen M, Ronn R, Mourier T, Cooper A, Austin J, Möller P, Froese D, Zazula G, Pompanon F, Rioux D, Niderkorn V, Tikhonov A, Savvinov G, Roberts RG, MacPhee RD, Gilbert MT, Kjar KH, Orlando L, Brochmann C, Taberlet P.. Fifty thousand years of Arctic vegetation and megafaunal diet. Nature, 2014, s. 47–51. Dostupné online. DOI: 10.1038/nature12921. PMID 24499916.
  16. DIAMOND, Jared. Guns, Germs and Steel. New York : Vintage, 1997. ISBN 0-09-930278-0.
  17. GRAYSON, D. K.; MELTZER, D. J.. A requiem for North American overkill. Journal of Archaeological Science, 2003, s. 585–593. Dostupné online. DOI: 10.1016/S0305-4403(02)00205-4.
  18. engraved bone/antler [online]. British Museum. Dostupné online.

Iné projekty

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Woolly rhinoceros na anglickej Wikipédii.

  • Parker, Steve. Dinosaurus: The Complete Guide to Dinosaurs. Firefly Books Inc, 2003. Pg. 422.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.