Zubor lesný
Zubor lesný (v širšom zmysle) (iné názvy: zubor hrivnatý, zubor európsky (v širšom zmysle) alebo len zubor[2]; lat. Bison bonasus) je európsky endemit a najväčší voľne žijúci živočích na území Slovenska. Výskyt na Slovensku bol doložený na 1,6 % územia.[2]
| zubor (európsky) | |||
.jpg.webp) | |||
| Stupeň ohrozenia | |||
|---|---|---|---|
 [1] | |||
| Vedecká klasifikácia | |||
| Vedecký názov | |||
| Bison bonasus Linnaeus, 1758 | |||
| Synonymá | |||
| zubor hrivnatý, zubor európsky | |||
 ██ Celoročný výskyt zostavil: IUCN (International Union for Conservation of Nature) 2020 | |||
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |||
| |||
Zubor je blízky príbuzný bizóna amerického (Bison bison). Genetický výskum a porovnávanie potvrdili takmer úplnú zhodu, pokiaľ ide o jadrovú DNA, zistil sa však rozdiel v mitochondriálnej DNA (mtDNA).
Opis
Zubor európsky patrí medzi najväčšie európske suchozemské cicavce. Samec môže vážiť vyše 1 000 kg a dosahovať v kohútiku výšku až 2 m.
Pracovná skupina z univerzity v holandskom Utrechte pod vedením Johannesa Lenstera vykonala dôkladný rozbor DNA zubra. Výsledky naznačujú, že mtDNA zubra sa výrazne líši od mtDNA bizóna, ale je takmer totožná s mtDNA súčasného tura domáceho, čiže hovädzieho dobytka. Skupina Johannesa Lenstera predložila takýto model vzniku dnešného zubra: Bizóny a zubry ako také majú pravdepodobne pôvod v južnej Ázii, spolu s ostatnými turovitými párnokopytníkmi. Predok dnešného amerického bizóna sa dostal na americký kontinent cez Beringiu. Praveké euroázijské zubry Bison priscus a Bison schoetensis vyhynuli bez potomkov – medzi fosíliami sa nepodarilo nájsť žiadny prechod medzi pravekými a súčasnými zubrami. Na konci pleistocénu sa stádo býkov amerických bizónov dostalo cez Beringiu naspäť do Euroázie, kde natrafili na pratury (Bos primigenius) a spárili sa s ich kravami. Býky, ktoré vznikli z tohto kríženia, boli neplodné (ako dokazujú aj dnešné pokusy s krížením zubrov, bizónov a hovädzieho dobytka), kravy boli plodné a znova sa skrížili s býkmi bizónov. Takouto introgresívnou hybridizáciou vznikol súčasný stav, kedy jadrová DNA zubra je prakticky totožná s jadrovou DNA bizóna, ale ich mtDNA je výrazne odlišná a dajú sa nájsť aj rozdiely v anatómii a v celkových telesných proporciách.
Veľkosť zubra
Samec
Samica
Výzor
Hlava zubra je veľká a ťažká, hlboko podsadená. Má široké vypuklé čelo, malé oči a krátke, do hora zakrivené a do stredu zahnuté rohy.
Šija zubra je hrubá, krátka s výrazným podhrdlom. Má výrazný hrb. Telo je porastené gaštanovohnedou srsťou. Na hlave, krku a hrbe má dlhšiu hrivu.
Vek
V zajatí sa zubor dožíva približne 27 rokov, vo voľnej prírode je to menej.
Poddruhy zubra európskeho
- (†)zubor nížinný / zubor európsky (v užšom zmysle) /zubor lesný (/hrivnatý) európsky/ zubor európsky nížinný (Bison bonasus bonasus) – žil v Bielovežskom pralese, okolo roku 1919[2] bol vyhubený. Súčasná populácia bola vychovaná z jedincov žijúcich v zajatí.
- †zubor kaukazský/ zubor horský/ zubor lesný kaukazský (/horský)/ ? zubor európsky (/hrivnatý) kaukazský (/horský) (Bison bonasus caucasicus) – je menší ako zubor nížinný. Pôvodne žil v pohorí Kaukaz. Posledný kus bol zabitý v roku 1927[2].
- †zubor uhorský / zubor karpatský /? zubor lesný (/európsky/hrivnatý) uhorský (/karpatský) (Bison bonasus hungarorum) – pôvodne žil v západných Karpatoch, južných Karpatoch a Sedmohradsku. Posledný kus bol zabitý okolo roku 1790.
- †zubor stepný / ? zubor lesný (/európsky/hrivnatý) stepný (Bison bonasus priscus) – obýval Európu asi 500 000 – 100 000 rokov pred Kr. Mal dlhšie rohy ako zubor nížinný.
- †zubor lesný (v užšom zmysle)/ ? zubor lesný (/európsky/hrivnatý) lesný (Bison bonasus schoetensis) – bol približne podobný ako zubor nížinný, preferoval však lesné prostredie. Objavil sa asi pred pol milión rokov, vyhynul asi pred stotisíc rokmi.
Veľa autorov rozlišuje len prvé dva poddruhy.
Spôsob života zubra
Životné prostredie a potrava zubra
Zubor európsky najradšej obýva zmiešané lesy s mierne podmočenou pôdou. Živí sa trávou, lístím, kôrou kríkov a stromov, lišajníkmi a machmi. Dospelý zubor skonzumuje od 40 do 60 kg rastlinnej potravy denne. Kŕmenie zaberie zubrovi 50 – 80 % času od východu do západu Slnka.
Správanie a rozmnožovanie
Zubry vytvárajú prevažne samičie stáda s mladými. Počet kusov v stáde kolíše od 10 do 15. Počas ruje sa počet zväčšuje až na 30 – 40 ks. Samce počas roka okrem ruje žijú zväčša samotársky.
Pohlavnú dospelosť dosahuje samec okolo ôsmeho až deviateho roku, samica v piatom až šiestom roku života.
Gravidita zubra trvá 265 dní. Samica sa o mláďa stará okolo dvoch rokov. Mláďa po pôrode váži od 16 do 35 kg.
Rozšírenie a početnosť zubrov
Slovensko
Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 7 (1,6 % rozlohy Slovenska) v nadmorských výškach 500 – 1 037 m n. m. (kóta Ščalník v Bukovských vrchoch).[2]
O tom, že zubor bol na Slovensku rozšíreným živočíchom, svedčia viaceré názvy obcí, napríklad Zuberec, Zubrohlava, Zubrá a iné.
Traduje sa, že posledného zubra žijúceho vo voľnej prírode na Slovensku zastrelil kráľ Matej Korvín. Predpokladá sa však jeho výskyt v odľahlých častiach Karpát a v priľahlých Bieščadoch (poľ. Bieszczady) ešte dlho[2] až do 17. storočia.
Zubry v Tatrách
V roku 1953 sme darom obdržali od poľskej vlády prvý pár zubrov Putifara a Pumarku, pôvodom z Pszcyny. Umiestnené boli v aklimatizačnej zvernici v Tatranskej Lomnici, kde sa narodilo v roku 1955 aj prvé mláďa. Rodina bola po dobudovaní obory v Topoľčiankach roku 1957 prevezená a dočasný chov zanikol.
Zubry v Topoľčiankach
Niekoľko kusov zubrov sa od roku 1957 s úspechom chová v zubrej obore v Topoľčiankach. Táto obora vychovala viacero zubrov, ktoré sú umiestnené v mnohých významných zoo.
Zubry v Poloninách
V posledných rokoch bol zubor európsky úspešne vysadený v Bukovských vrchoch – Národný park Poloniny na severovýchode Slovenska na hraniciach s Poľskom neďaleko obce Runina. K piatim vysadeným jedincom sa po čase pridal aj voľne žijúci jedinec z poľských Nízkych Beskýd.
Na jeseň roku 2006 sa 800 kg vážiaci zubrí samec Archie odčlenil od stáda a prešiel východným Slovenskom okolo Giraltoviec, cez Branisko až na Spiš. Bol videný v okolí Spišských Vlách a Bystrian. Pri obci Buglovce sa ho podarilo uspať a previesť späť do Polonín.
Na jeseň roku 2009 stádo zubrov pozostávalo z 11 jedincov.
Zubry v zoo
Na Slovensku sa ich chovu venujú systematicky v ZOO Bratislava a od roku 1988 v ZOO Košice. Bratislavská ZOO v r. 2004 poskytla jednu samicu na repatriačný projekt vypustenia v Poloninách.
Európa
V Európe žije asi 3 400 kusov zubra (väčšina v zajatí), z toho asi 1300 v Poľsku. Najväčšia časť z nich v Bielovežskom pralese (národný park na hraniciach Poľska a Bieloruska) vo voľnej prírode.
Zubor európsky má podľa kritérií IUCN status ohrozeného druhu, patrí medzi takmer ohrozené druhy, trend celkovej populácie je stúpajúci.[1] Udržanie populácie zubra a jeho reintrodukcia do voľnej prírody je podľa niektorých vedcov najvýznamnejším európskym úspechom ochrany kriticky ohrozených živočíchov.
Referencie
- IUCN Red list 2020.3. Prístup 15. marca 2021.
- KRIŠTOFÍK, Ján; DANKO, Štefan, et al. Cicavce Slovenska, rozšírenie, bionómia a ochrana. Bratislava : Veda, 2012. Autor druhu Štefan Pčola. ISBN 978-80-224-1264-3. Kapitola Zubor (európsky) - Bison bonasus, s. 498 - 392.
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zubor lesný
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Zubor lesný
Externé odkazy
- VERKAAR, Edward L. C.; NIJMAN, Isaäc J.; BEEKE, Maurice, et al. Maternal and paternal lineages in cross-breeding bovine species. Has wisent a hybrid origin?. Molecular Biology and Evolution, júl 2004, roč. 21, čís. 7, s. 1165–70. DOI: 10.1093/molbev/msh064. PMID 14739241. (po anglicky)