Chudobné sestry svätej Kláry

Potom, ako si dala svätá Klára v noci po Kvetnej nedeli (z 18. na 19. marca 1212) v kaplnke Porciunkula ostrihať vlasy sv. Františkom a bola ním odetá do „chudobného odevu“, priviedol ju František načas do 2 konventov kláštora Benediktínok. Neskôr našla sv. Klára príbytok na okraji mesta Assisi pri kostolíku San Damiano, ktorý obnovil sv. František. Medzitým sa k nej pridali i ďalšie ženy, vrátane jej mladšej sestry Agnes (Anežka Assiská). Spoločenstvo sestier sa stalo rýchlo známym ako „Damianitky“ či „chudobné panie pri San Damiane“. Až po smrti sv. Kláry v roku 1253 boli označované ako „Klarisky“.

Sv. František napísal pre toto spoločenstvo, ktorého opátkou bola od roku 1215 sv. Klára, krátku regulu (Formula vitae), ktorá vyžadovala prísnu klauzúru a dokonalú chudobu takmer bez akéhokoľvek majetku a príjmov. Klára chcela rovnako ako František trvať na tejto požiadavke chudoby. Príklad Damianitiek našiel veľmi rýchlo odozvu a viedol tak k založeniu nových komunít menších bratov a klarisiek, neskôr i k založeniu tretieho rádu (tzv. terciárov).

Kardinál Hugolin v nich videl príklad pre reformu iných ženských reholí, ujal sa ich a napísal im regulu, ktorá sa orientovala podľa rehole sv. Benedikta a zaradila Damianitky do tradičného mníšstva. Vo väčšine kláštorov, ktoré vznikli podľa príkladu kláštora San Damiano bola po roku 1218 regula kardinála Hugolina zavedená. Pretože Klára videla františkánsku chudobu Hugolinom zavrhnutú, zostala sama s niekoľkými málo kláštormi (medzi nimi i kláštorom založeným sv. Anežkou Pražskou) verná Formule vitae od Františka. V roku 1228 jej Hugolin (teraz už pápež Gregor IX.) udelil tzv. privilégium chudoby (Privilegium Paupertatis).

V roku 1247 obdržali sestry od pápeža Inocenta IV. novú Regulu, ktorá sa držala regule sv. Františka z roku 1223 a boli tým jednoznačne začlenené k františkánom. Sv. Klára dala najavo svoj nesúhlas, pretože Inocent IV. prisúdil kláštorom pevné príjmy a spoločný majetok, čím by bolo privilégium chudoby zrušené. Navyše zrušila dušpastiersku činnosť pre kláštory od bratov františkánov, čo bolo pre sv. Kláru neprijateľné. O tri roky neskôr bola pápežova regula teda znovu stiahnutá.

Sv. Klára začala písať svoju vlastnú regulu a veľmi dôrazne predstavila v svojom „Testamente“ svoju vlastnú cestu obrátenia a jej františkánske nasledovanie Krista. V roku 1253 bola Klárina regula pápežom Innocentom IV. schválená bulou Solet annuere. O dva dni neskôr, 11. augusta, Klára zomrela. Táto regula bola platná iba pre kláštor San Damiano, a tak zostala v ostatných františkánskych ženských kláštoroch neistota a rôznorodosť. Aby sa táto situácia vyriešila, zaviedol sa jednotný poriadok a pápež Urban IV. uverejnil v roku 1283 novú regulu, ktorá bola v podstate znovuoživením regule pápeža Innocenta IV. Povolil kláštorom znova spoločný majetok a pevné príjmy na zaistenie existencie. Tieto udalosti viedli k tomu, že kláštory nedospeli k vytúženej jednote a rozdelili sa na dve skupiny: jedna žila podľa Klárinej regule, druhá podľa regule Urbanovej (tzv. Urbanitky).

V druhej polovici 19. storočia bol v Assisi znovu nájdený hrob sv. Kláry. V rukáve jej habitu sa našiel originál jej vlastnej regule. Odvtedy sa kláštory navrátili znova k ideálu a túžbe svojej zakladateľky.

Všeobecne to bol čas veľmi živého náboženského pohybu práve medzi ženami, kedy sa ženy častejšie zoskupovali do náboženských spoločenstiev; i to viedlo k rýchlemu rozšíreniu Klárinho rádu napriek vnútornej neistote. Keď sv. Klára zomrela, existovalo už 111 kláštorov – 68 v Taliansku, 21 v Španielsku, 14 vo Francúzsku, 8 v Nemecku; okolo konca 14. storočia to bolo vyše 400 kláštorov v Európe.

• Trnava (dnes Západoslovenské múzeum so stálou expozíciou o klariskách, kostol čaká na reštaurovanie)
• Bratislava (Klariská ul. – dnes Univerzitná knižnica. Kostol sa používa ako koncertná sála)

Život klarisiek je zameraný na život v kontemplácii podľa evanjelia. Sestry žijú v spoločenstve, odlúčenosti od sveta v klauzúre a v chudobe.

Rád klarisiek pozostáva zo samostatných kláštorov, na čele ktorých stojí opátka. Kláštory podliehajú buď miestnemu biskupovi alebo vyšším predstaveným františkánov.

• "Chudé sestry sv. Kláry – klarisky." In: ŘEHOLNÍ ŽIVOT V ČESKÝCH ZEMÍCH : Řeholní řády a kongregace, sekulární instituty a společnosti apoštolského života v České republice. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1997. 117 – 120 s. EDICE ENCYKLOPEDIE. ISBN 80-7192-222-6

• Stránka rádu v slovenskom jazyku
• Stránka rádu v nemeckom jazyku
• Stránka rádu v českom jazyku

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Klarissen na nemeckej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).