Dave Brubeck

Brubeckova matka študovala hru na klavír v Anglicku, plánovala dráhu koncertnej pianistky a zarábala si tým, že učila hru na piano.[4] Brubecka ale nijak zvlášť nebavilo neustále prehrávanie partitúr, skôr sa snažil skladať si svoje vlastné melódie. Začal študovať piano na univerzite, ale potom čo jeden z profesorov zistil, že ani poriadne nevie hrať z nôt ho chcel vylúčiť. Našťastie sa ho iní profesori zastali. Tvrdia totiž, že jeho schopnosť zvládať kontrapunkt a harmóniu je nadpriemerná. Škola sa ale stále obávala, že by jej Brubeck mohol spôsobiť škandál a nechala ho vyštudovať len pod podmienkou, že hru na piano nikdy nebude učiť.[5]

V roku 1942 úspešne ukončil štúdium na univerzite a hneď nato narukoval do armády. Boli to vojnové roky, a tak v armáde slúžil 4 roky (zúčastnil sa dokonca aj bitky v Ardenách). Po návrate pokračoval v štúdiu, tentoraz v Kalifornii. Po skončení štúdií sa upísal kalifornskej nahrávacie spoločnosti Fantasy Records. Založil svoj vlastný oktet, ale súčasne hral aj v triu. Neskôr sa k triu pridal altsaxofonista Paul Desmond. Začali experimentovať, nahrali pár dosiek, ale stále mali málo príležitostí hrať. Brubeck tým bol dosť znechutený, a tak sa opäť vrátil k triu. Opäť bez Desmonda, ktorý si zabezpečil vystupovanie s inou zostavou. A tak Brubeck strávil niekoľko rokov len tým, že neustále prehrával džezové štandardy.[6]

Dave Brubeck Quartet v roku 1967. Zľava: Joe Morello, Eugene Wright, Brubeck a Paul Desmond.

Po krátkej odmlke, ktorá bola spôsobená Brubeckovým poranením chrbta pri plávaní, vznikla v roku skupina 1951 The Dave Brubeck Quartet. Na saxofón v nej hral opäť Paul Desmond. Kvarteto dostalo dlhodobej angažovanosti v jednom klube v San Franciscu, viac sa ale do širšieho povedomia dostalo svojimi pravidelnými koncertami na študentských internátoch.[4] Z týchto koncertov vzišli tri albumy: Jazz at Oberlin, Jazz Goes to College a Jazz Goes to Junior College. V roku 1954 sa Brubeckova fotografia objavila na titulnej strane prestížneho amerického časopisu Time – stal sa tak druhým džezovým hudobníkom, ktorý sa dostal na titulnú stranu tohto časopisu (prvým bol Louis Armstrong). Dave Brubeck Quartet v roku 1967. Zľava doprava: Joe Morello, Eugene Wright, Brubeck and Paul Desmond.

V polovici päťdesiatych rokov boli pôvodné členovia kvarteta Bob Bates a Joe Dodge nahradení Eugene Wrightom a Joeom Morellom. Pretože Wright bol Afroameričan, musel Brubeck na konci päťdesiatych rokov zrušiť veľa koncertov. Majitelia klubov boli ochotní zorganizovať koncert, kládli si ale podmienku, že kvarteto musí mať bieleho kontrabasistu. Brubeck tiež zrušil televízne vystúpenie, potom čo sa dozvedel, že kamera zámerne nenatáča Wrighta.

V roku 1959 vydáva kvarteto album Time Out. Hudobné vydavateľstvo ním síce bolo nadšené, meškali však s jeho vydaním. Album je zvláštny tým, že takmer žiadna skladba na ňom nie je v bežnom takte. Album obsahuje skladby Take Five, Blue Rondo à la Turk alebo Pick Up Sticks, ktoré sú už dnes považované za džezové štandardy. I cez experimentovanie s nezvyčajnými taktami sa album veľmi dobre predával a čoskoro sa stalo platinovými albumom.

V tejto dobe napísal Brubeck spolu so svojou ženou muzikál The Real Ambassadors, ktorý stvárňuje ich skúsenosti s koncertovaním po Spojených štátoch. Soundtrack k tomuto muzikálu bol nahraný v roku 1961. Podieľali sa na ňom Louis Armstrong, Lambert, Hendricks & Ross a Carmen McRae. Samotný muzikál mal premiéru o rok neskôr.

Na úspech albumu Time Out nadviazalo kvarteto podobnými albumami: Time Further Out: Mirror Reflections, Countdown: Time in Outhere Space, Time Changes a Time In. Všetky tieto albumy sú tiež známe tým, že obal tvorili vtedajší moderní maliari – Joan Miró, Sam Francis alebo Franz Kline. V tejto dobe vznikol aj koncertný album At Carnegie Hall, ktoré kritik Richard Palmer označil za „nepochybne Brubeckov najlepší koncert“.