Boris Johnson

Je absolventom elitných škôl v Spojenom kráľovstve: Oxfordskej univerzity, Eton College a Balliol College.

Kariéru naštartoval ako novinár a člen Konzervatívnej strany, okúsil aj profesiu spisovateľa a editora. Úspech v žurnalistike dosiahol ako stĺpčekár a editor, napríklad v The Daily Telegraph. V politike začal ako poslanec dolnej snemovne parlamentu Spojeného kráľovstva.

V roku 2008 dosiahol víťazstvo vo voľbe londýnskeho primátora. Počas jeho prvého mandátu primátora Londýna zakázal konzumáciu alkoholu v mestskej doprave a zaviedol nové autobusy, systém prenajímania bicyklov a dopravu lanovkou cez rieku Temžu. V 2012 bol opätovne zvolený, keď zvíťazil nad labouristom Livingstonom. Počas druhého mandátu mal na starosti organizáciu Letných olympijských hier v 2012. V 2016 sa Johnson stal prominentnou postavou v úspešnom hlasovaní za brexit v referende konanom 24. júna 2016 [1]

Po odstúpení premiéra Davida Camerona a jeho vlády zaujal vo vláde Theresy Mayovej kreslo ministra zahraničných vecí a Commonwealthu.[2]

Po odstúpení Mayovej z čela Konzervatívnej strany bol Johnson zvolený do kresla premiéra, s uvedením do úradu od 24. júla 2019, na základe výsledku vnútrostraníckeho hlasovania vo voľbe predsedu Konzervatívnej strany, kde dostal 92 153 hlasov straníkov. Jeho konkurent Jeremy Hunt (súčasný minister zahraničia) získal 46 656 hlasov. Na hlasovaní sa zúčastnilo 87,4 % hlasov zo 160 000 členov. Tento výsledok voľby znamená aj automatické zaujatie pozície premiéra, lebo Konzervatívna strana vyhrala parlamentné voľby.

Boris Johnson je rozhodným zástancom brexitu za každú cenu, teda aj bez dohody s Európskou úniou.[2] Zotrváva na hodnotách typických pre britský konzervativizmus.

4. septembra 2019 mu dolná komora britského parlamentu neodhlasovala odchod z Európskej únie bez dohody. Hlasovanie bolo v neprospech tvrdého brexitu v pomere 328:301 mandátov.[3]

6. septembra 2019 schválila aj horná komora parlamentu (snemovňa lordov) zákon vylučujúci odchod z EÚ bez dohody[4].

Po nástupe Johnsona do úradu predsedu vlády Spojeného kráľovstva odišlo zo svojich funkcií v priebehu 5 hodín až 17 členov vlády. Zbavil sa tak zástancov členstva v Európskej únii (tzv. Remainers), ich posty dostali tvrdí zástancovia Brexitu. The Times toto označil za „najbrutálnejšiu vládnu čistku v moderných politických dejinách“.[5]

Funkciu získal aj brat Borisa Johnsona, Jo Johnson, ktorý sa stal námestníkom na ministerstvách školstva a obchodu. Jo bol námestníkom na ministerstve dopravy aj počas vlády Theresy Mayovej, no pre nesúhlas s jej politikou vo funkcii skončil.[6]

Johnsonovi vyjadrili svoju podporu politici krajnej pravice ako Alice Weidelová z politickej strany Alternatíva pre Nemecko, Nigel Farage zo Strany brexitu a Theresa Mayová z Konzervatívnej strany, ktorá chce podporovať nového premiéra z lavice poslankyne Dolnej snemovne.

Jedným z mála hlasov proti Johnsonovi bol šéf labouristov Jeremy Corbyn, ktorý vyhlásil, že „Po takmer desaťročí striedmosti potrebujeme premiéra, ktorý je na strane mnohých, nie na strane niekoľkých,...“[7]