Anne Waldmanová

Narodila sa v Millville v New Jersey, kde však bývala krátko. Presťahovala sa aj s rodinou do New Yorku do štvrte Greenwich Village. Diplom bakalára umení dosiahla na „Bennington College“ v 1966. Počas 60-tych rokov sa včlenila do poetickej scény Východného pobrežia. Presnejšie, bola aktívna medzi umelcami druhej generácie skupiny New York School (Newyorská škola). Počas tejto éry si vytvorila kontakty s generačne skoršími osobnosťami, napríklad Allenom Ginsbergom, ktorý ju raz nazval svojou duchovnou manželkou. Medzi 1966-1968 bola zástupkyňou riaditeľa pre „Projekt v St. Mark“ a od 1968-1978 bola v pozícii projektovej riaditeľky.

Na začiatku 60-tych rokov študovala budhizmus. V 70-tych začala spolu s Ginsbergom študovať u Tibeťana Chogyam Trungpa Rinpoche. Účasť na „Berkley Poetry Conference“ v 1965 spolu s básnikom Lewisom Warshom ju inšpirovala k založeniu „Angel Hair“, malého vydavateľstva a rovnomenného časopisu, ktoré vydávalo množstvo menších publikácií.

V 1974, spolu s Trungpa Rinpocheom a inými, založila „Jack Kerouac School of Disembodied Poetics“ (Škola odhmotnenej poetiky Jacka Kerouaca) pri „Naropa Institute“ v Boulderi v štáte Colorado (dnes Naropa University). Tu vytrvala v pozícii hosťujúcej profesorky poézie a riaditeľky letného kurzu písania v Naropa.

V 1976 boli Waldman a Ginsberg spomínaní vo filme „Renaldo a Clara“ od Boba Dylana. Pracovali na tomto filme keď cestovali po Novom Anglicku a Kanade s „Rolling Thunder Revue“, čo bolo koncertné turné prepojené s čítaním poézie. Waldman, Ginsberg a Dylan cestovali spolu v karavanoch s Joan Baezovou, Joni Mitchell, Eric Anderson, a Joe Cockerom. Waldmanová sa tešila z tohto dobrodružstva a mala často tvorivé nápady.

Waldman sa v roku 1980 vydala za Reeda Byea a ich syn Edwin Ambrose Bye sa narodil 21. októbra 1980. Narodenie syna bolo pre ňu inšpirujúce a začala sa zaujímať o prežitie planéty. Manželia neustále robili predstavenia a založili vydavateľstvo „Fast Speaking Music“, cez ktoré produkovali spolu mnohé albumy.

Waldman sa stala v 70-tych rokoch aktivistkou sociálnej zmeny. Bola ovplyvnená organizáciou „Rocky Flats Truth Force“. Spolu s Danielom Elsbergom a Allenom Ginsbergom sa ocitla vo väzení, keď protestovala proti nukleárnym zbraniam. Tiež bola hovorkyňou feministického hnutia, ekológov a zástancov ľudských práv. Bola aktivistkou v „Poets Against the War“ a pomáhala organizovať protesty v New Yorku a Washington, D.C.

Jej dielo býva spojované s Beat Generation, no Waldman nebola nikdy, presne vyjadrené, beatnickou poetkou. Jej dielo bolo blízke newyorským umelcom, medzi ktorých patrila, priatelila sa hlavne s Alice Notley a Bernadette Mayer. Zaujímala sa o predstavenia, kde sa čítala jej poézia: uskutočňovala predstavenia ako ritualizované eventy v čase a využívala prednes spolu so spevom, čítaním a pohybom. Waldman predniesla svoju báseň „Fast Speaking Woman“ ako seminárnu prácu, v ktorej zaiskrila idea performatívnej poézie. Ginsberg, Kenneth Koch, Lawrence Ferlinghetti - všetci jej dodávali odvahu aby pokračovala v tomto umeleckom vyjadrení svojej poézie.

Waldman publikovala viac ako 40 kníh poézie. Jej práce boli zaraďované do antológií, napríklad „Breaking the Cool“ (University of Mississippi Press, 2004), „All Poets Welcome“ (University of California Press, Berkeley, CA, 2003), „Women of the Beat Generation“ (Conari Press, Berkeley, CA, 1996), „Postmodern American Poetry“ (W.W. Norton, New York, 1994) a „Up Late“ (Four Walls Eight Windows, New York, 1988) okrem iných. Jej básne boli prekladané do francúzštiny, taliančiny, nemčiny, turečtiny, španielčiny a čínštiny. Waldman je tiež editorkou viacerých vydaní o modernej, postmodernej a súčasnej poézii.

Waldman sa stala členkou v „Emily Harvey Foundation“ (zima 2007) a „Bellagio Center“ v Taliansku (jar 2006). Bývala aj na stážach v „Christian Woman’s University of Tokyo“ (jeseň 2004);v „Schule für Dichtung“ vo Viedni, v „Institute of American Indian Arts in Santa Fe, New Mexico“; a „Stevens Institute of Technology in Hoboken“, New Jersey (1984). Činila sa ako advízor v „Prazska Skola Projekt“ v Prahe, „Study Abroad on the Bowery“ (since 2004), a stala sa členkou fakulty v „New England College Low Residency MFA Program“ (od 2003). Prijala viaceré granty od „National Endowment for the Arts“ (NEA) a „Contemporary Artists Foundation“, tiež „Poetry Foundation“. So spisovateľom a žiakom Ammiel Alcalayom založila „Poetry is News Coalition“ v 2002. Waldman tiež vyhrala „International Poetry Championship Bout v Taose“, v New Mexico druhýkrát. V 2002 bola spoluzakladateľkou „Poetry Is News collective“ s Ammielom Alcalayom.

Jej archív korešpondencie, nahrávok, filmov a literatúry je uložený v „University of Michigan“, vrátane korešpondencie s členmi Beat Generation: Burroughs, Robert Creeley, Diane di Prima, Lawrence Ferlinghetti, Allen Ginsberg a Ken Kesey).

Anne Waldman v súčasnosti vyučuje v Boulderi na „Naropa Institute“ v štáte Colorado.[1]

Básnik a kritik Lorenzo Thomas: Bolo by dobré upresniť, že „tradícia experimentovania“, ktorá prestupuje Waldmanovej dielo, čerpá zo vzťahu beatnikov k džezu, ako aj z estetických princípov stelesnených v abstraktnom expresionizme a v aleatorickej hudbe, ktoré zaujímali niektorých básnikov newyorskej školy. Táto tradícia dáva prednosť spontánnosti a umenie chápe skôr ako proces než ako produkt alebo artefakt.[2]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Anne Waldmanová

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Anne Waldman na anglickej Wikipédii.