Zygmunt Klemensiewicz

Bol synom Roberta (učiteľa histórie a geografie, riaditeľa gymnázia) a Marii Józefy z Reichmanów (spisovateľky a prekladateľky škandinávskej literatúry). Od roku 1892 žil s rodičmi vo Ľvove, kde v roku 1904 ukončil gymnaziálne štúdiá. Potom v rokoch 1904 – 1908 študoval chémiu, fyziku a matematiku na Ľvovskej univerzite. V júli 1908 získal titul doktora filozofie. Pôsobil ako štipendista v Karlsruhe, kde spolu s profesorom Fritzom Haberom vyvinul prvú sklenenú elektródu, ktorá našla využitie v ďalších desaťročiach. V roku 1912 habilitoval na Ľvovskej univerzite, kde bol menovaný docentom. V roku 1913 dostal štipendium Carnegie-Curie na Ústave pre rádium v Paríži, kde pracoval až do začiatku prvej svetovej vojny pod vedením Marie Curiovej. Počas vojny pracoval aj v Pasteurovom inštitúte. Počas rokov 1920 – 1940 bol profesorom na Ľovovskej polytechnickej univerzite.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny a po obsadení východnej časti Poľska Červenou armádou bol okupačnými sovietskymi vojskami väznený od 19. marca 1940 v Nowosielicach, Stryji, Charkove a Starobiľsku, kde v októbri 1940 bol odsúdený na 5 rokov väzenia v trestaneckom tábore. Trest si odpykal v Kazachstane v rokoch 1940 – 1942. Po uzavretí Dohody Sikorski-Majski bol 28. augusta 1942 prepustený. Cez Irán a Egypt odišiel do Veľkej Británie, kde žil až do roku 1956. Po návrate do Poľska bol profesorom na Sliezskej politechnike v Gliviciach.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zygmunt Klemensiewicz (fizyk) na poľskej Wikipédii.