Západosibírska nížina
Západosibírska nížina (rus. Западно-Сибирская равнина) je rozsiahla nížinná oblasť v centrálnej časti Ruskej federácie ohraničená na západe pohorím Ural, na východe Stredosibírskou plošinou, na juhu Kazašskou plošinou a predhorím Altaja a na severe Karským morom.
Územie s tvarom rozsiahleho lichobežníka má v severojužnom smere dĺžku asi 2 500 km; v západno-východnom smere šírka kolíše medzi 1100 - 1 900 km. Rozloha nížiny je približne 2,6 mil km². Povrch nížiny je väčšinou rovinatý. Jediným významnejším výšinným útvarom je Sibírska pahorkatina, rozdeľujúca Západosibírsku nížinu v horizontálnom smere na severnú a južnú časť. Juh územia tvorí viacero geomorfmologických útvarov: Išimská step, Povasiuganie, Barabinská step, Kulundská step, Obská plošina. Pre Západosibírsku nížinu sú charakteristické rozsiahle zamokrené územia medziriečí. Veľké plochu zaberajú zníženiny, ktoré sú pozostatkami niekdajších jazerných paniev.
Základom geologického podložia sú prvohorné horniny, pokryté morskými usadeninami z druhohôr a treťohôr, dosahujúcich miestami hrúbku až 1000 metrov.
Západosibírska nížina patrí do kontinentálneho podnebného pásma s charakteristickými drsnými zimami (priemerná teplota v januári -28 °C až -16 °C) a miernymi letami (priemerná teplota v júli 4 - 22 °C). Z toho vychádza i dĺžka vegetačného obdobia predstavujúca na juhu 175 až 180 dní v roku. Množstvo spadnutých zrážok kolíše medzi 200 – 250 mm v tundrovom a stepnom pásme a 500 – 600 mm v lesnom pásme.
Západosibírska nížina predstavuje jednu z najvýznamnejších a najväčších panví artézskych vôd na svete (asi 3 mil. km²). Cez nížinu preteká vyše dvetisíc riek, ktorých celková dĺžka tokov predstavuje viac ako 250 tis. km. K hlavným vodným tokom patria rieky Ob, Jenisej a Irtyš, ktoré sú súčasne dôležitými vodnými dopravnými tepnami spájajúcimi severnú a južnú časť územia. Nížina oplýva i bohatstvom jazier.
Takmer celé územia Západosibírskej nížiny zaberá lesné pásmo, v severnej časti s dominantným pásmom tundry a na juhu prechádzajúcim do lesotundry. V skladbe lesa prevládajú ihličnaté stromy. K typickým predstaviteľom fauny patrí medveď hnedý, rys, vydra, kuna, los, srnec a i.
Západosibírska nížina je významnou hospodárskou základňou Ruska. Západosibírska panva, ktorá zaberá podstatnú časť nížiny je jednou z najvýznamnejším ropných panví na svete (rozloha asi 3,5 mil. km²). Dôležitou dopravnou tepnou spájajúcou ju s ostatnými časťami krajiny je Transsibírska magistrála, prechádzajúca jej južnou časťou. V tejto časti sú sústredené i významné centrá oblasti - Novosibirsk, Tomsk a Omsk.
Geológia
Geologicky Západosibírska nížina zodpovedá západosibírskej panve, ktorá leží v západnej časti sibírskej platformy. Na západe hraničí s pohorím Ural, na juhu s Altajsko-Sajanským horským systémom a Kazašským masívom. Na severe prechádza do panvy Karského mora. Fundament panvy je tvorený rôznymi celkami prekambrického a prvohorného veku, ktoré boli pripojené k Sibíri počas kolízie s Uralom. Sedimentácia panvy sa začala na začiatku druhohôr v priebehu triasu, kedy vznikol rad riftových panví a došlo k rozsiahlym výlevom kontinentálnych bazaltov sibírskych trapov. Po etape vulkanizmu došlo k postupnému poklesávaniu územia a následnému prieniku mora, ktoré postupne v rôznych etapách v priebehu strednej jury až strednej kriedy spôsobili vyplnenie centrálnej časti panvy relatívne veľkými hrúbkami sedimentov presahujúcimi 1-3 km. Zatiaľ čo v priebehu jury a spodnej kriedy sa v strede pavny usadzovali hlavne súvrstvia hlbokovodných bridlíc, ílovcov, prachovcov a pieskovcov, vo vrchnej kriede nastúpilo obdobie zapĺňania panvy plytkovodnými deltovými ílmi a pieskami. Ekonomicky významné je hlavne baženovské súvrstvie vrchnojurských čiernych bridlíc, ktoré tvoria významnú materskú horninu ropy (zdroj asi 80% ropy v panve). Ropa a zemný plyn sú často ťažené zo súvrství vrchnokriedových pieskov. V priebehu treťohôr, po oligocéne more prestalo zasahovať do priestoru panvy a došlo k jej čiastočnému výzdvihu. V oblasti sa nachádzajú veľké ložiská ropy a zemného plynu.
Zdroj
- Kontorovič A.E., Surkov V.S. (Editori), 2000, Geologija i poleznye iskapaemie Rossii. Tom 2. Zapadnaja Sibir. VSEGEI, Sankt-Peterburg, 477 s.
- kol. autorov, Malá zemepisná encyklopédia ZSSR, Obzor, Bratislava, 1977