Wilhelm Weischedel

Wilhelm Weischedel, syn protestantského farára Wilhelma Gotthilfa Weischedela (1873 – 1958) a jeho manželky Cathariny Marthy rod. Beutter (1881 – 1951), vyrastal v švábskom pietistickom prostredí. Nižšie štúdiá absolvoval v Stuttgarte a Reutlingene, maturitnú skúšku zložil na humanitnom gymnáziu v Elberfelde.

Následne študoval na univerzite v Marburgu protestantskú teológiu a filozofiu. K jeho učiteľom patrili o. i. aj Rudolf Bultmann, Paul Tillich, Nicolai Hartmann a Martin Heidegger.

V roku 1933 získal na univerzite vo Freiburgu pod vedením Martina Heideggera doktorát z filozofie. Jeho dizertačná práca niesla názov Das Wesen der Verantwortung (Podstata zodpovednosti).

Po nástupe Hitlera k moci sa pre Weischedela začali ťažké časy. Jeho vzťah k Heideggerovi postupne chladol, až sa napokon úplne odcudzili. Weischedel, ako odporca nacizmu, totiž nemohol a nechcel akceptovať Heideggerove kontroverzné politické postoje. (Po skončení Druhej svetovej vojny si tak k sebe hľadali cestu už len veľmi ťažko.[1]) Keďže nezískal miesto na univerzite, zamestnal sa ako pomocná sila v tübingenskej Musikbibliothek, neskôr pracoval v istej obchodnej kancelárii.

V roku 1936 sa mu síce podarilo habilitovať na univerzite v Tübingene, no jeho problémy sa tým ani zďaleka neskončili. Hoci mu vzápätí ponúkli miesto docenta filozofie, zaujatie tejto funkcie bolo v praxi podmienené vstupom do NSDAP a absolvovaním povinného nacistického školenia pre začínajúcich docentov. Weischedel však odmietol kolaborovať, a tak napokon v rokoch 1936 až 1945 pracoval ako examinátor v národohospodárskom poradenskom podniku Wirtschaftsberatung Deutscher Gemeinden AG (WIBERA). Zhodou akýchsi priaznivých okolností mu bolo v roku 1939 umožnené publikovať jeho habilitačnú prácu Der Aufbruch der Freiheit zur Gemeinschaft: Studien zur Philosophie des jungen Fichte (Objavením slobody k spoločenstvu: štúdie k Fichteho ranej filozofii).

V rokoch 1942 až 1944 sprostredkovával kontakty medzi nemeckým a francúzskym protinacistickým odbojom, koniec vojny ho zastihol v Paríži.

Po skončení Druhej svetovej vojny začal Weischedel pôsobiť ako docent filozofie na univerzite v Tübingene. V roku 1946 bol vymenovaný za mimoriadneho profesora.

V roku 1953 sa stal riadnym profesorom filozofie na Freie Universität v Berlíne. Pôsobil tu až do svojej emeritácie v roku 1970.[2]

Weischedelovou manželkou bola filozofka a germanistka Käte Grunewald (1903 – 1987). Vzali sa v roku 1934 a mali dve dcéry, Martinu Elisabethu (* 1935) a Sabinu Moniku (* 1938).

Wilhelm Weischedel bol spoluzakladateľom známeho štipendijného fondu Studienstiftung des Deutschen Volkes (1949). Okrem toho sa podieľal aj na založení vedeckého vydavateľstva Wissenschaftliche Buchgesellschaft. Od roku 1999 nesie jeho meno aj nadačný fond na podporu vedy a kultúry Wilhelm-Weischedel-Fonds der Wissenschaftlichen Buchgesellschaft.

Weischedel vytvoril osobitú formu existencialistickej filozofie, v rámci ktorej sa kriticky vysporadúval so skepticizmom a nihilizmom.

Hoci bol jeho vzťah k inštitucionalizovanému kresťanstvu značne kritický, úzko spolupracoval o. i. aj s protestantským teológom Helmutom Gollwitzerom (1908 – 1993).

Vo svojich dielach apeloval na zodpovednosť vyplývajúcu z technického pokroku. Usiloval sa tiež o spracovanie skúseností s nacizmom.

Východiskom Weischedelovho uvažovania je poznanie, že najhlbšou podstatou skutočnosti je jej radikálna otáznosť (radikale Fraglichkeit). Realitu ako takú, a teda aj samotný ľudský život, je potrebné chápať ako veľmi neistý (otázny) pohyb na hrane medzi bytím a nebytím, zmyslom a nezmyslom. Človek je radikálne pýtajúca sa bytosť (ein radikal Fragender), ktorá sa nesmie uspokojiť s nijakou odpoveďou. Práve naopak, otáznosti sveta musí čeliť stále novými otázkami, t. j. otvoreným skepticizmom.

Vo svojom hlavnom diele Der Gott der Philosophen (Boh filozofov) rozvíja Weischedel vlastnú filozofickú teológiu, vychádzajúc z aktuálnych skúseností so svetom výrazne poznačeným nihilizmom. Boha chápe ako najvlastnejší nemateriálny základ skutočnosti, ako podmienku možnosti existencie tohto nášho otázneho sveta. Boh je absolútne dianie, ktoré umožňuje to, že skutočnosť, hoci je otázna, vôbec je. Radikálna otáznosť skutočnosti však nevyhnutne vedie k otázke o zmysle.[3] Prostredníctvom nej hľadáme definitívnu príčinu udalosti, teda niečo, čo udeľuje konkrétnemu javu jeho zmysel, čo ho akoby existenciálne „nesie“. Tak napríklad, zmysel písania spočíva v komunikácii, zmysel komunikácie v medziľudskom zdieľaní. A ak sa spýtame, prečo niečo zdieľame, odpoveďou je naša samotná existencia. Čiže: zmysel zdieľania spočíva v samotnej podstate ľudského bytia. Takto sa dá pokračovať, samozrejme, aj ďalej, až kým sa nedostaneme k otázke o poslednom, definitívnom, nepodmienenom zmysle. Identifikácia tohto posledného, definitívneho, nepodmieneného zmyslu však v rámci principiálneho skepticizmu nie je možná ani prípustná. Definitívny zmysel leží pre skeptika za horizontom, ktorý nemôže prekročiť. Weischedelov záver teda znie nasledovne: „Existuje nejaký nepodmienený zmysel? Ako ho môže filozof platne dokázať? Ak chceme vo filozofii vôbec hovoriť o nejakej platnosti, tak musíme (z nášho uvažovania) už vopred vylúčiť určité spôsoby prijatia akéhosi nepodmieneného zmyslu. Predovšetkým náboženskú vieru, ktorá tvrdí, že oným nepodmieneným zmyslom je (jej) boh. Každopádne, viera nemôže byť predpokladom nijakej serióznej filozofie, ktorá samu seba chápe ako radikálne pýtanie sa, a preto sa, z princípu, musí usilovať spochybňovať aj vlastné predpoklady, vrátane určitej viery.“[4] Otázka o zmysle napokon vedie aj k problému teodícey: vo svete predsa okrem zmysluplných vecí a udalostí aj existuje aj množstvo nezmyselných vecí a udalostí, akými sú napríklad prírodné katastrofy, násilné činy, vraždy či vojny. Skúsenosť radikálnej otáznosti našej skutočnosti tak nie je možné filozoficky prekonať – otázka o bohu teda musí zostať otvorená.

Morálne konzekvencie, ktoré vyplývajú z radikálnej otáznosti skutočnosti, opísal Weischedel vo svojom poslednom diele Skeptische Ethik (Skeptická etika). Tromi základnými morálnymi postojmi či cnosťami sú podľa neho: otvorenosť (Offenheit), zodpovednosť (Verantwortung) a schopnosť odpútať sa (Abschiedlichkeit). Toto všetko platí, samozrejme, len za predpokladu, že sa človek slobodne rozhodne pre skepticizmus, slobodu a bytie a jeho stvárňovanie a rozvíjanie, pričom si súčasne uvedomuje nemožnosť definitívneho zdôvodnenia tohto svojho rozhodnutia.

Z oných troch základných cností si človek dokáže odvodiť ďalšie, konkrétne morálne postoje:

Otvorenosť vedie k pravdovravnosti, vecnosti, tolerancii a súcitu.

Zodpovednosť je spojená so solidaritou, spravodlivosťou a vernosťou.

Schopnosť odpútať sa, alebo inak povedané, pripravenosť rozlúčiť sa (Abschiedlichkeit) vyplýva z vedomia vlastnej pominuteľnosti a zároveň je výrazom akceptácie života. Zaiste, výsledkom je akási tichá melanchólia alebo aj smútok.[5] Z toho vyplývajúca pokora a schopnosť dobrovoľného zrieknutia sa istých vecí sú však protikladom ctižiadostivosti, pýchy a mocibažnosti.[6] V neposlednom rade je podľa Weischedela dôsledkom tejto cnosti rozvážnosť a schopnosť sebaovládania. V širšom zmysle však aj statočnosť a odvaha: ak totiž človek „prestane brať sám seba príliš vážne“, tak dokáže prekonať strach, znášať choroby či iné utrpenie a napokon aj pomáhať druhým.[7] Vedomie vlastnej nedokonalosti, pominuteľnosti a nestálosti vecí by nás nakoniec malo viesť k určitej veľkorysosti, dobrote a prajnosti – t. j. k schopnosti znášať nedokonalosť druhých ľudí a odpúšťať. Schopnosť odpútať sa (Abschiedlichkeit) je tiež úzko spojená s trpezlivosťou a postojom odovzdanosti. A toto všetko nám pomáha čeliť všadeprítomnému nepokoju, mnohorakým ruchom a zhonu všedných dní.[8]

Do povedomia širokej verejnosti sa Weischedel dostal predovšetkým vďaka svojej populárno-náučnej knihe Die philosophische Hintertreppe (Zadné schodisko filozofie), prostredníctvom ktorej všeobecne zrozumiteľným a humorným spôsobom sprístupnil čitateľom životopisy a diela viac než troch desiatok najznámejších osobností dejín filozofie.

• Versuch über das Wesen der Verantwortung. 1932.
• Der Aufbruch der Freiheit zur Gemeinschaft: Studien zur Philosophie des jungen Fichte. 1939.
• Der Abgrund der Endlichkeit und die Grenze der Philosophie: Versuch einer philosophischen Auslegung der "Pensées" des Blaise Pascal. 1947.
• Voltaire und das Problem der Geschichte. 1948.
• Wirklichkeit und Wirklichkeiten: Aufsätze und Vorträge. 1950.
• Die Tiefe im Antlitz der Welt: Entwurf einer Metaphysik der Kunst. 1952.
• Kant-Werkausgabe in 6 Bänden. 1956.
• Schüttelreime zum Philosophenfest am 11. Juli 1964. In: Sprachspielereien 12. München, 1964. s. 17 – 25.
• Denken und Glauben. Ein Streitgespräch (Mit Helmut Gollwitzer). 1965.
• Die philosophische Hintertreppe. 1966. (čes. Zadní schodiště filosofie, Praha: Votobia, 1993, 1995)
• Philosophische Grenzgänge: Vorträge und Essays. 1967.
• Lotteleien fern von Weimar / Der trunkene Philosoph. In: HANKE, Manfred. Die schönsten Schüttelgedichte. Stuttgart: DVA, 1967. s. 58 – 62.
• Der Gott der Philosophen. Grundlegung einer philosophischen Theologie im Zeitalter des Nihilismus. 2 zväzky. 1971, 1972.
• Lob des Alters. 1975.
• Skeptische Ethik. 1976.

Písomná pozostalosť Wilhelma Weischedela je uchovávaná v Štátnej knižnici v Berlíne (Staatsbibliothek zu Berlin, Handschriftenabteilung).

• CLEMENT, Hans. Wilhelm Weischedels skeptische Philosophie. Eine Einführung. Darmstadt: WBG, 2012. ISBN 978-3-534-73120-6.
• DEINHAMMER, Robert. Fragliche Wirklichkeit – Fragliches Leben: Philosophische Theologie und Ethik bei Wilhelm Weischedel und Peter Knauer. Würzburg: Echter, 2009.
• HANTKE, Manfred. Geistesdämmerung. Das philosophische Seminar an der Eberhard-Karls-Universität Tübingen 1918 – 1945. Dissertation. Tübingen, 2015. s. 287 – 295; 507 ff.
• HIEBER, Johannes. Frage und Fraglichkeit bei Wilhelm Weischedel. Darmstadt: WBG, 1999.
• SMIT, Rudolf F. Wilhelm Weischedels Suche nach der Möglichkeit von Sinn. Metaphysik zwischen Existenzphilosophie und Nihilismus. Lang, 1997.
• SCHWAN, Alexander (ed.). Denken im Schatten des Nihilismus. Festschrift für Wilhelm Weischedel zum 70. Geburtstag am 11. April 1975. Darmstadt: WBG, 1975.

1. PONGRATZ, Ludwig J. (ed.). Wilhelm Weischedel: Selbstdarstellung. In: Philosophie in Selbstdarstellungen. Zväzok II. Hamburg : Meiner, 1977. S. 316 – 341, 321.
2. SCHUDER, Werner (ed.). Kürschners Deutscher Gelehrten-Kalender 1976. 12. vyd. Zväzok 2. Berlin – New York : [s.n.], 1976. S. 3442 – 3443.
3. WEISCHEDEL, Wilhelm. Der Gott der Philosophen. Zväzok 2. Darmstadt : [s.n.], 1972. S. 165 – 174.
4. WEISCHEDEL, Wilhelm. Der Gott der Philosophen. Zväzok 2. Darmstadt : [s.n.], 1972. S. 173.
5. WEISCHEDEL, Wilhelm. Skeptische Ethik. 5. vyd. Frankfurt : Suhrkamp, 1990. S. 196 – 197.
6. WEISCHEDEL, Wilhelm. Skeptische Ethik. 5. vyd. Frankfurt : Suhrkamp, 1990. S. 209 – 210.
7. WEISCHEDEL, Wilhelm. Skeptische Ethik. 5. vyd. Frankfurt : Suhrkamp, 1990. S. 211.
8. WEISCHEDEL, Wilhelm. Skeptische Ethik. 5. vyd. Frankfurt : Suhrkamp, 1990. S. 214.

• portal.dnb.de
• munzinger.de
• dai.fmph.uniba.sk

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Wilhelm Weischedel na nemeckej Wikipédii.