Pietizmus

Pietizmus (z francúzskeho pieté < lat. pietatem (nom. pietas), zbožnosť) bolo hnutie v protestantizme v 17. a 18. storočí najmä v Nemecku namierené proti spovrchneniu náboženstva a cirkvi. Sociálne je pôvodne zameraný ako protest meštianskych vrstiev proti feudálnym pomerom brzdiacim výrobu a obchod. Zreteľné je to na jeho pôvode v holandskej kalvinistickej cirkvi. Z hľadiska cirkevných dejín je pietizmus pokusom prekonať reformáciu novým pochopením Biblie a odmietnutím dogmatiky.

Pietizmus v Nemecku bol reakciou na katastrofálnu situáciu po tridsaťročnej vojne, jednak na ustrnutie a premenu protestantizmu na paragrafy.

Pietizmus spočíval v ústupe do sveta vnútra vlastného ja.

Zakladateľom pietizmu je nemecký teológ Philipp Jacob Spener. Po Spenerovi bol na čele pietizmu A. H. Francke, ktorý bol pôvodne profesorom na univerzite v Lipsku, ktorú však musel opustiť. Potom sa stal profesorom na teologickej fakulte v Halle. Pod Franckeho vplyvom sa stalo Halle strediskom pietizmu. Vybudoval tu mnohé vnútromisijné ústavy.