Wacław Łaciński

V poľskej zahraničnej službe pôsobil od roku 1919, v rokoch 1919 – 1925 ako pracovník vyslanectva v Prahe, vzápätí ako pracovník Politicko-ekonomického oddelenia Ministerstva zahraničných vecí (1925 – 1932), ako konzul v Bratislave (1932[2] – 1939[1])[pozn 1] a radca Politicko-ekonomického oddelenia Ministerstva zahraničných vecí (1939).[5] Zúčastnil sa na poľsko-litovských rokovaniach v Kráľovci (dnes Kaliningrad) v roku 1928.[6]

Po vypuknutí nemecko-poľskej vojny ho 17. septembra 1939 zatkli príslušníci NKVD[1] a 28. septembra ho internovali v zajateckom tábore v Krzemieńci. V nasledujúcom období bol väznený v koncentračných táboroch, resp. väzeniach v Sovietskom zväze, konkrétne v Šepetivke, Kozielsku, Pavliševom Bore, Grjazovci[7] a Ľubianke.[5]

Za jeho uvoľnenie z väzenia opakovane intervenoval slovenský vyslanec v Moskve Fraňo Tiso, bratranec predsedu vlády a neskoršieho prezidenta Slovenska Jozefa Tisa. Prvýkrát tak učinil už krátko po svojom príchode do Moskvy marci 1940. Vedúcemu Národného komisariátu zahraničných vecí Viačeslavovi Michajlovičovi Molotovovi adresoval zvláštnu prosbu, v ktorej vyjadril „vďaku človeku, ktorý v svojom čase urobil veľa dobrého pre môj národ“.[8] Zrejme aj jeho intervencie prispeli k tomu, že začiatkom júna 1941 bol Łacińskemu udelený súhlas na vycestovanie zo Sovietskeho zväzu. Slovenskí historici Dušan Segeš a Valerián Bystrický v tejto súvislosti uvádzajú: „Ak sa zohľadní skutočnosť, že konečnou zastávkou pre mnohých Poliakov väznených v Kozielsku boli masového hroby v Katyňskom lese [pozri Katynský masaker], je veľmi pravdepodobné, že F. Tiso zachránil W. Łacińskemu život.“[1] Napriek tomu, že prepusteniu Łacińskeho predchádzali intervencie F. Tisa, či mali reálny dopad na sovietske rozhodnutie nemožno potvrdiť.[5][pozn 2]

V auguste 1941 bol Łaciński prepustený a následne pôsobil v konzulárnom oddelení poľského veľvyslanectva v Moskve a od októbra 1941 v Taškente. Od roku 1942 pracoval na vyslanectve v Teheráne (ako riaditeľ úradu pre humanitárnu pomoc[10]). Následne v rokoch 1942 – 1944 pôsobil na poľskom konzuláte v Nairobi,[10] neskôr až do 50. rokov v Kapskom Meste.[1]

1. Od 16. marca 1939 viedol poľský konzulát v Bratislave chargé d’affaires Mieczysław Chałupczyński. Po vypuknutí nemecko-poľskej vojny (1. septembra 1939), do ktorej sa Slovensko zapojilo na strane agresora, Nemecka, Poľsko prerušilo diplomatické styky so Slovenskom a tajomník poľského vyslanectva požiadal 1. septembera o pol siedmej prezídium policajného riaditeľstva v Bratislave o policajné zapečatenie vyslanectva. Po zapečatení vyslanectva boli prítomní členovia poľského vyslanectva za policajnej asistencie dopravení na slovensko-maďarskú štátnu hranicu, kde ich eskortovanie prevzali orgány Maďarska.[3] Napokon, koncom októbra 1939 bol slovenský vyslanec vo Varšave Juraj Slávik poľským ministrom zahraničných vecí Augustom Zaleskim informovaný, že Poľsko pokladá poľsko-slovenské diplomatické vzťahy za ukončené, čím zaniklo slovenské vyslanectvo v Poľsku.[4]
2. Poľský politológ a historik Mateusz Gniazdowski dodáva, že takéto správanie nebolo pravidlom a napr. pokus, aby slovenskí politickí predstavitelia zaintervenovali u Nemcov v prospech slavistu a slovakistu Władysława Bobeka, ktorý sa významne zaslúžil o výskum slovenskej literatúry a ktorého 2. decembra 1941 zatklo Gestapo za odbojovú činnosť, boli neúspečné. W. Bobek napokon 2. júna 1942 zahynul v koncentračnom tábore v Osvienčime. Za Bobeka sa zrejme prihovoril jazykovedec Vilim Frančić u slovenského chargé d’affaires v Záhrebe Karla Murgaša[9] (na rozdiel od F. Tisu bol K. Murgaš predstaviteľom radikálneho krídla HSĽS-SSNJ).

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Wacław Łaciński na poľskej Wikipédii.

• Portrét Wacława Łacińskeho na webe Národného digitálneho archívu