Juraj Slávik

Narodil sa v rodine evanjelického farára a historika Jána Slávika a Izabely Boženy Maróthyovej, sestry spisovateľky Eleny Maróthy-Šoltésovej. Starší brat Ján Slávik sa narodil v roku 1886, po vzniku ČSR pracoval ako vysoký úradník v správe železníc. Juraj Slávik študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici (1900 – 1904), na evanjelickom lýceu v Prešporku, kde v roku 1908 zmaturoval. V júli – auguste 1907 podnikol s bratom Jánom poznávaciu cestu po západnej a stredovýchodnej Európe. Reportážne črty z nej publikovali v Národných novinách. V roku 1913 vyštudoval právo na budapeštianskej univerzite, v rokoch 1910 – 1911 absolvoval študijné pobyty v Berlíne a v Paríži. Počas pobytu v Budapešti sa zapájal do činnosti Literárneho odboru Slovenského spolku, ktorého bol podpredsedom. Od roku 1912 pôsobil ako literárny redaktor mládežníckeho mesačníka Prúdy. Zaradil sa do skupiny mladej liberálne orientovanej inteligencie spolupracujúcej s členmi bývalej hlasistickej generácie. V roku 1912 pracoval ako advokátsky koncipient v kanceláriách Emila Stodolu a Miloša Laučíka v Liptovskom Sv. Mikuláši.

V roku 1913 nastúpil vojenskú službu ako jednoročný dobrovoľník. Prvú svetovú vojnu prežil ako veliteľ zásobovacej jednotky na ruskom a talianskom fronte, v roku 1918 bol preložený do Budapešti. Spolupracoval so Slovenským týždenníkom Milana Hodžu, stal sa predsedom Literárneho odboru Slovenského spolku. Po vzniku ČSR pôsobil krátky čas ako tajomník Slovenskej národnej rady v Prešporku.

V novembri 1918 sa stal najmladším poslancom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe. Ako člen Klubu slovenských poslancov úzko spolupracoval s politickou skupinou okolo ministra pre správu Slovenska Vavra Šrobára. Angažoval sa v procese odobratia poslaneckého mandátu Andrejovi Hlinkovi kvôli jeho nelegálnej ceste na mierovú konferenciu v Paríži. V roku 1919 sa oženil s Karolou Štefanovičovou, mali deti Tatjanu (1919) a Dušana (1922). V rokoch 1919 – 1922 sa podieľal na budovaní slovenskej agrárnej strany ako hlavný tajomník Národnej republikánskej strany roľníckej, po dočasnom zlúčení so Slovenskou národnou stranou v januári 1920 Slovenskej národnej a roľníckej strany. Po zlúčení českých a slovenských agrárnikov v júni 1922 bol vedúcim funkcionárom slovenskej zložky Republikánskej strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu.

Počas československo-maďarského vojnového konfliktu pôsobil od júna 1919 ako civilný poradca gen. Edmonda Hennocqua a ako vládny komisár pre východné územie vojenského veliteľstva na Slovensku. V rokoch 1920 – 1922 pôsobil ako zástupca delegáta ČSR pri medzinárodnej plebiscitnej subkomisii pre Oravu a Spiš, člen čs. delegácie v Administratívnej komisii československo-poľskej pre Tešínsko, Spiš a Oravu a v Československo-poľskej delegácii pre Tešínske Sliezsko, Oravu a Spiš.

Po začatí župnej reformy bol menovaný za župana Pohronskej župy so sídlom vo Zvolene (1923 – 1925), po úmrtí Jána Rumanna za župana Košickej župy (1925 – 1928). Ako košický župan podporoval politiku posilňovania etnickej identifikácie východných Slovákov. V roku 1925 vystúpil na varšavskom kongrese Medzinárodnej únie združení pre Spoločnosť národov s obhajobou československej menšinovej politiky. V úradníckej vláde Jana Černého (marec – október 1926) bol ministrom poľnohospodárstva a správcom ministerstva pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy. Po zániku župného zriadenia, proti ktorému protestoval v tlači bol preložený na Krajinský úrad v Bratislave. Uprednostnil však politickú kariéru v agrárnej strane. Druhýkrát sa oženil v roku 1929 s Margitou Ruhmannovou. Narodil sa im syn Juraj (1929). V roku 1929 úspešne kandidoval v košickom volebnom kraji. Vo vláde Františka Udržala zastával ako prvý Slovák v dejinách funkciu ministra vnútra (1929 – 1932). Predovšetkým ľavicovými stranami bol kritizovaný za smrteľné zásahy polície a četníctva proti demonštrantom počas veľkej hospodárskej krízy. Po zmene vlády v roku 1932 pôsobil ako poslanec v Národnom zhromaždení. Patril k „prohradnému“ krídlu agrárnej strany, bol stúpencom československej národnej jednoty. Rozsiahle spolkové aktivity (predseda Zväzu čs. dôstojníkov, Klubu čs. turistov, Klubu čs. právnikov, podpredseda Československej obce sokolskej) smeroval k upevňovaniu vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi. V októbri – novembri 1934 podnikol s týmto cieľom prednáškové turné medzi krajanmi v USA. V roku 1935 bol v predčasných voľbách zvolený do poslaneckej snemovne v banskobystrickom volebnom kraji. Koncom roka sa miesta poslanca vzdal.

Diplomatickú kariéru začal na pozícii československého vyslanca vo Varšave (1936 – 1939). Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 a okupácii Čiech a Moravy Slávik odišiel do USA. Do Poľska sa vrátil ako reprezentant zahraničného odboja vedeného Edvardom Benešom. Po prepadnutí Poľska nemeckou armádou sa presunul cez Rumunsko do Francúzska. Počas pôsobenia v československých exilových orgánoch v Paríži a v Londýne ostro vystupoval proti Benešovým konkurentom Milanovi Hodžovi a Štefanovi Osuskému. V rokoch 1940 – 1945 zastával funkciu ministra vnútra a zastupujúceho ministra školstva v Benešovej exilovej vláde. Politicky inklinoval k československej národno-socialistickej strane. Počas londýnskeho exilu sa prihováral českým a slovenským poslucháčom prostredníctvom stanice BBC.

Po návrate do vlasti v máji 1945 nastúpil do ústredia Ministerstva zahraničných vecí v Prahe. V domácej politike sa neangažoval. Demokratická strana ho odmietla zaradiť na kandidátku do Dočasného národného zhromaždenia. Hraničnú a menšinovú problematiku s Maďarskom Slávik pomáhal riešiť ako člen československej delegácie na parížskej mierovej konferencii. V júni 1946 bol menovaný za veľvyslanca ČSR vo Washingtone. Na zasadnutiach Valného zhromaždenia OSN sa zúčastnil ako člen československej delegácie na jeseň 1946 a 1947. Komunistický protiústavný prevrat vo februári 1948 odsúdil a na protest z miesta veľvyslanca odstúpil.

V roku 1949 sa podieľal na založení ústredného politického orgánu demokratického exilu – Rady slobodného Československa. Tlačou stačil vydať 1. zväzok svojich spomienok Moja pamäť – živá kniha zachytávajúcich jeho životné osudy do roku 1918. Slobodnej vlasti sa už nedožil. Urna s jeho popolom bola 28. januára 1990 uložená v rodinnej hrobke na banskobystrickom evanjelickom cintoríne.