Douglas F4D Skyray

Prototyp XF4D-1 na palube USS Coral Sea (CVA-43) v októbri 1953

Po porážke Nemecka v 2. svetovej vojne sa v máji 1945 dvaja inžinieri spoločnosti Douglas, Gene Root a A.M.O. „Amo“ Smith, vybrali do Paríža, aby vyhodnotil aerodynamické údaje ukoristené od Nemcov. Podarilo sa im získať pomerne dosť materiálu, vrátane testov z aerodynamického tunela, ktoré boli vykonané na modeloch lietadiel bez chvostových plôch navrhnutých Dr. Alexandrom Lippischom. Lippisch vyvinul bezchvosté bojové lietadlo poháňané raketovým motorom Messerschmitt Me 163 a mal mnoho ďalších nápadov pre bezchvosté lietadlá s delta krídlami. Spojenci ho v tej dobe držali vo väzbe a Root so Smithom mali tiež príležitosť porozprávať sa s Dr. Lippischom osobne.

Spoločnosť Douglas považovala bezchvostú konfiguráciu s delta krídlom za veľmi zaujímavú. Prvé prúdové motory totiž mali vysokú spotrebu paliva a obmedzený dolet. Preto bolo delta krídlo nielen prísľubom vyššej aerodynamickej účinnosti, ale tiež poskytlo dostatok priestoru na umiestnenie objemných vnútorných palivových nádrží. Testy na modeloch v aerodynamických tuneloch, ktoré sa začali v roku 1946, priniesli vynikajúce výsledky a uistili inžinierov z Douglasu, že sú na správnej ceste.

V januári 1947 požadovalo americké námorníctvo palubnú stíhačku s krátkym akčným rádiusom. Spoločnosť Douglas na to zareagovala konceptom bezchvostej stíhačky s delta krídlom a návrhu dala označenie „D-571“. Projekt viedol hlavný inžinier Ed Heinemann v závode Douglasu v El Segundo v Kalifornii.

Počiatočná konfigurácia D-571 bola veľmi podobná tvarom niektorých nemeckých bojových lietadiel. Dizajn sa postupne vyvinul do modelu „D-571-4“ s menším zaobleným delta krídlom, ktoré malo tvar srdca. Námorníctvu sa Douglasov návrh zapáčil a 16. decembra 1949 udelilo tejto spoločnosti zákazku na dva prototypy. Prototypom bolo pridelené označenie „XF4D-1“. Podobnosť lietadla s rajou viedla k tomu, aby dostalo v Douglase meno „Skyray“. Výroba prototypov bola utajená a všetky informácie zverejnené o projekte boli dôkladne kontrolované.

Prvý prototyp uskutočnil svoj počiatočný let 21. januára 1951 zo základne Muroc (neskôr Edwards). Testovací pilot Larry Peyton počas letu zistil, že lietadlo sa nebezpečne dvíha nahor a riadenie stroja je značne problematické. Peyton, ktorý bol zvyknutý testovať skôr veľké dopravné lietadlá, už nikdy so Skyrayom neletel. Nahradil ho skúšobný pilot Russ Thaw. Problémy, ktoré sa prejavili pri prvom lete, boli rýchlo napravené a druhý let už nebol tak hrozný. Tretím skúšobným pilotom bol Bob Rahn, ktorý zistil, že riadenie pri vysokých rýchlostiach bolo ťažké a namáhavé. Napriek tomu Rahn nazval tento stroj „snom stíhacieho pilota“ a najlepším lietadlom, ktorom sedel od letu na Spitfire. Vďaka svojej nestabilite bol Skyray pre skúseného pilota nesmierne agilný a Rahn tvrdil, že prekonal každého stíhacie lietadlo amerického letectva, ktoré s ním vzlietlo.

Prototypy mali byť pôvodne poháňané motorom Westinghouse J40, ale oneskorenie pri jeho vývoji spôsobilo, že boli vybavené prúdovým motorom Allison J35-A-17. Ten mal ťah iba 22,3 kN, kvôli čomu boli lietadlá značne poddimenzované. Prototypy neskôr dostali motor Westinghouse XJ40-WE-6 s ťahom 31,1 kN, ani to však nepredstavovalo zásadné zlepšenie. Skutočný posun predstavoval motor XJ40-WE-8 s ťahom na forsáži 51,6 kN. S ním dosiahol Skyray 3. októbra 1953 svetový rýchlostný rekord 1 213 km/h. Spoločnosti Westinghouse sa však nepodarilo dotiahnuť vývoj motora J40 do úspešného konca a segment prúdových motorov nakoniec opustila. Preto bolo v marci 1953 rozhodnuté, že Skyray sa bude vyrábať s prúdovým motorom od firmy Pratt & Whitney.

Prvý sériový vyrobený F4D-1 Skyray sa vzniesol k oblohe 5. júna 1954. Dodávky americkému námorníctvu a námornej pechote sa však začali až v apríli 1956. Na tú dobu to bol nezvyčajne dlhý vývojový cyklus a toto oneskorenie bolo možné pripísať problémom s vývojom motora.

F4D-1 na San Diegom v Kalifornii

F4D-1 Skyray mal odlišný vzhľad ako akýkoľvek iný stíhací stroj, ktorý bol dovtedy zavedený do služby. Bolo to bezchvosté lietadlo so zaobleným delta krídlom. Krídlo malo na nábežnej hrane vonkajší a vnútorný slot a na odtokovej hrane evelony.

Skyray poháňal spočiatku prúdový motor s prídavným spaľovaním J57-P-2 s maximálnym ťahom 64.5 kN. Neskôr dostal motor J57-P-8B s ťahom zvýšeným až na 71,8 kN. Lietadlo bolo vybavené systémom riadenia paľby Aero-13 a radarom Westinghouse AN/APQ-50. Tento radar mal na svoju dobu pôsobivé parametre - dokázal detegovať cieľ na 29 km a zamknúť ho na 20 km.

Základnú výzbroj tvorili štyri guľomety Colt Mk 12 kalibru 20 mm, z ktorých každý mal 65 nábojov. Lietadlo malo sedem závesných bodov s celkovou hmotnosťou 1 800 kg. Normálna konfigurácia zahŕňala dve externé palivové nádrže s objemom 1 136 litrov a štyri raketnice s raketami kalibru 70 mm, z ktorých každá mala 7 alebo 19 rakiet. V stíhacej konfigurácii bolo litadlo vybavené dvoma palivovými nádržami a štyrmi raketami typu vzduch-vzduch AAM-N-7 Sidewinder. Skyray mohol v podstate niesť aj bomby, ale nebola to jeho bežná výzbroj.[1]

• Spojené štáty

United States Navy

United States Marine Corps

• F3H Demon