Vladimír Čebotarev

Jeho otec Piotr Čebotarev sa aktívne zúčastnil v ruskej revolúcii 1905. Bol väznený v Orlovskej pevnosti pre politických väzňov. Zomrel v roku 1908 pred vynesením, rozsudku. Matka Mária, rod. Ivanová. Manželka Nadežda, rod. Šramkovová (1897 – 1981), syn Doc. PhDr. Boris Čebotarev.

V roku 1915 absolvoval klasické gymnázium vo Voroneži. Na jeseň 1915 začal študovať na Právnickej fakulte Štátnej ruskej univerzity v Charkove. Na základe nariadenia ruskej vlády bol v januári 1916 poslaný na Vojenskú akadémiu do Odesy, kde ju toho istého roku absolvoval a bol povýšený na podporučíka. Krátku dobu slúžil ako mladší dôstojník v 34.záložnom pluku v Simferopoli. Začiatkom roku 1917 bol odvelený do Oranienbaumu, kde absolvoval Dôstojnícku streleckú školu a bol zapísaný do evidencie ruského generálneho štábu ako odborník na automatické zbrane.

Po skončení školy pravdepodobne koncom mája 1917 bol poslaný na juhozápadný front proti Rakúsko – Uhorsku. V júli 1917 v boji pri mestečku Orinin bol ťažko ranený. Začiatkom júla 1919 ochorel na týfus a evakuovali ho do Turecka. V Turecku s manželkou Nadeždou a trojročným synom Borisom prežil veľmi ťažkú dobu. Pracoval v prístave ako robotník a manželka prala bielizeň v gréckych domácnostiach. V Rusku Vladimír Čebotarev nebol v žiadnej politickej strane.

Na jeseň 1922 z Ruska emigroval. Výber Československej republiky ako novej domoviny bol ovplyvnený projektom československej vlády Ruskou pomocnou akciou realizovanou od roku 1921, ktorej cieľom bolo morálne a finančne pomôcť migrantom z bývalého cárskeho Ruska. Medzivojnové Československo sa tak stalo domovom pre státisíce migrantov z bývalého cárskeho Ruska. Centrom migrantov sa stala Praha. V Prahe ruskí, ale aj ukrajinskí a bieloruskí migranti zakladali svoje kultúrno-spoločenské spolky, vydávali svoje noviny a časopisy, realizovali svoje vedecko-výskumné aktivity.[2] Utiekol so svojou rodinou pred boľševickou revolúciou do Československa a študoval v rokoch 1922 - 1926 na Ruskej právnickej fakulte v Prahe. Na tejto fakulte, ktorú vytvorila československá vláda pre ruských emigrantov, mala vyštudovať ruská elita, ktorá po porážke revolúcie v Rusku mala zaujať miesta po porazených boľševikoch. Po vykonaní všetkých štátnych záverečných skúšok bol vyznamenaný diplomom školy. Okrem toho na fakulte zložil skúšku zo všeobecných dejín a ruskej literatúry.

Po dokončení štúdia vykonával rôzne práce. Napríklad bol prekladateľom, ale pracoval aj ako robotník na stavbách. Dňa 8. apríla 1929 bol prijatý do justičnej služby Vrchným súdom v Košiciach. Tu pôsobil na mnohých okresných súdoch vo funkcii vedúceho komisií pre zakladanie nových pozemkových kníh. Od roku 1938 do 31. augusta 1946 pracoval na Okresnom súde v Poprade.

Do školských služieb bol prijatý 1.septembra 1946 a bol ustanovený za profesora ruského jazyka a právnej náuky na Štátnej obchodnej akadémii v Poprade. V čase učiteľského pôsobenia v Poprade bol predsedom závodného výboru Revolučného odborového hnutia všetkých škôl v Poprade a vedúcim ruského hudobného a speváckeho súboru pri Obchodnej akadémii v Poprade. Počas Slovenského štátu bol zapojený do ilegálneho hnutia proti fašistickému režimu.

Po oslobodení Popradu Červenou armádou ho orgány armády zapojili do spolupráce ako prísažného tlmočníka a sprostredkovateľa medzi veliteľstvom Červenej armády a slovenskými úradmi.

Ako profesor na Obchodnej akadémii v Poprade súčasne vyučoval ruský jazyk a literatúru v rôznych kurzoch ruštiny na školách I., II, a III. stupňa, ktoré boli organizované Povereníctvom školstva a osvety. Okrem toho prednášal ruskú gramatiku a literatúru na doškoľovacom kurze Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, v pobočke v Spišskej Novej Vsi.

Dňa 1.septembra 1952 bol služobne preložený na Ruské gymnázium Humennom, kde vyučoval ruštinu a filozofickú propedeutiku až do roku 1953. Dňa 14. decembra 1953 bol prijatý do služieb Univerzity Komenského v Bratislave. Dňa 1.augusta 1953 bol menovaný vedúcim Katedry jazykov na Právnickej fakulte a Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. Okrem účinkovania na univerzite prednášal v rokoch 1946 – 1953 na Vysokej pedagogickej škole v Bratislave poslucháčom – rusistom. V roku 1964 sa stal docentom a bol navrhnutý na menovanie za profesora. V roku 1967 vláda Československej socialistickej republiky mu za dlhoročnú prácu vo výchove a vzdelávaní mládeže udelila titul Zaslúžilý učiteľ. Pri príležitosti 50.výročia Univerzity Komenského mu udelili striebornú a pri príležitosti 60. výročia univerzity zlatú medailu. Počas svojej činnosti na univerzite preložil približne 5000 strán vedeckých prác a článkov pre učiteľov. Bol činný aj vedecky.

Vladimír Petrovič Čebotarev zomrel v Bratislave 29. mája 1980 a je pochovaný na cintoríne v Cintorín Slávičom údolí v Bratislave.[1]