Viktor Dyk
Viktor Dyk (* 31. december 1877, Pšovka u Mělníka[1] – † 14. máj 1931, Lopud, Chorvátsko[2]) bol významný český básnik, prozaik, dramatik, publicista a nacionalistický politik, jeden z predstaviteľov tzv. generácie anarchistických buričov.
Viktor Dyk | |||
| |||
Osobné informácie | |||
---|---|---|---|
Narodenie | 31. december 1877 | ||
Pšovka u Mělníka | |||
Úmrtie | 14. máj 1931 (53 rokov) | ||
Lopud, Chorvátsko | |||
Manželka | Zdenka Hásková (1928 – 1931) | ||
Dielo | |||
Obdobie | 1897 – 1929 | ||
Odkazy | |||
Viktor Dyk (multimediálne súbory na commons) | |||
Životopis
Narodil sa v Pšovce pri Mělníku. Navštevoval gymnázium v Žitnej ulici v Prahe, kde bol jedným z jeho učiteľov Alois Jirásek. Potom vyštudoval Právnickú fakultu Karlovej univerzity. Po celý život však pôsobil ako novinár a spisovateľ.
Od roku 1907 až do svojej smrti spolupracoval na redigovaní časopisu Lumír. V rokoch 1910 – 1914 redigoval tiež časopis Samostatnost.
Počas prvej svetovej vojny sa zúčastnil protirakúskeho odboja a bol väznený kvôli svojej literárnej činnosti (1916 – 1917) vo Viedni. Od roku 1918 bol redaktorom Národních listů.
Dykova politická činnosť začala v roku 1911, keď sa stal členom Štátnoprávnej pokrokovej strany a neúspešne za túto stranu kandidoval vo vinohradskom volebnom obvode do Ríšskej rady. V roku 1918 sa podieľal na založení Československé národní demokracie. V roku 1920 za túto stranu získal kreslo v Národnom zhromaždení[3] a v roku 1925 v senáte.[4] Mandát obhájil v roku 1929. V senáte zotrval do svojej smrti v roku 1931, nahradil ho Jan Kapras.[5]
Bol pravicovo a nacionalisticky orientovaný. Patril medzi najvýraznejších prvorepublikových odporcov tzv. politiky Hradu, a predovšetkým jej tvorcov T. G. Masaryka a Edvarda Beneša. Príležitostne písal do časopisu Vlajka.
V roku 1928 sa po dvadsaťsedemročnej známosti oženil so spisovateľkou a novinárkou Zdenkou Háskovou.[6]
Bol vášnivým a uznávaným šachistom, členom Českého spolku šachovního. Jeho blízkym priateľom bol prvý český veľmajster Oldřich Duras, ktorému venoval niekoľko básní, vrátane jednej, ktorú napísal v nemčine.[7] Niekoľko záznamov Dykových partií (oi. práve s Durasom a s Richardom Rétim) sa dochovalo a sú dostupné i na internete.[8]
Zomrel na srdcový infarkt pri kúpaní v Jadranskom mori v blízkosti juhoslovanského ostrova Lopud.
Je pochovaný v Prahe na Olšanských hřbitovech.
Citát
„ | Náhle slyšíme hlas: "Dyk se utopil!" A vzápětí sto hlasů – či jich bylo tisíc? – propuká v bouřlivé volání, které jako by se mísilo s ozvěnou. "Dyk se utopil! Viktor Dyk je mrtev!" Je snad zbytečné líčit naše ohromení. Nebyli jsme schopni slova. Dav utichl a mlčky nás vedl do malé, nízké místnosti, v níž ležel na stole Dyk, přikryt prostěradlem. Kdosi zvedl lucernu, abychom na něj lépe viděli. – Smrt už odešla, z jeho tváře zmizela hrůza a utrpení, zůstalo jen ticho, to těžké, mramorové ticho, které padá na srdce živých...Takový byl konec básníka Deváté vlny. | “ |
– Zdeněk Štěpánek[9] |
Dielo
Poézia
- A porta inferi (1897, latinsky Od brány pekelnej, raná subjektívna lyrika, názov podľa latinského žalmu spievaného pri pohreboch)
- Síla života (1898)
- Marnosti (1900)
- Satiry a sarkasmy (1905, politická satirická poézia)
- Milá sedmi loupežníků (1906, lyrickoepická poéma (balada), formou dialógu, kult sily a vášne, vplyv romantizmu a anarchizmu)
- Pohádky z naší vesnice (1910, politická satirická lyrika)
- Giuseppe Moro (1911)
- Zápas Jiřího Macků (1916)
- Noci chiméry (1917, subjektívna lyrika)
- Devátá vlna (1930, melanchólia, predtucha smrti)
Nasledujúce štyri zbierky patria do tzv. vojnovej tetralógie, ktorej hlavnou myšlienkou je národná (štátna) samostatnosť. Dyk sa nechal inšpirovať 1. svetovou vojnou. Vyzýva k odvahe. Vyjadruje tiež obavy o osud národa a varuje pred zradou.
Próza
- Stud (1900, poviedka)
- Hučí jez a jiné prózy (1903)
- Konec Hackenschmidův (1904, román, 3. diel tetralógie)
- Prosinec (1906, román)
- Prsty Habakukovy (1906, román)
- Píseň o vrbě (1908, zbierka poviedok)
- Příhody (1911, zbierka poviedok)
- Krysař (1915, novela, ktorá čerpá zo staronemeckej povesti.)
- Tajemná dobrodružství Alexeje Iványče Kozulinova (1923, poviedka, vydaná neúplne časopisecky 1915, dopísaná v roku 1922; dve pôvodne skonfiškované kapitoly, po 1915 stratené a autorom pre knižné vydanie nepoužité, boli vydané až posmrtne 1931 – 32)
- Tichý dům (1921, poviedka)
- Zlý vítr (1922, zbierka poviedok, napísané 1905)
- Prsty Habakukovy (1925, román)
- Můj přítel Čehona (1925, poviedka)
- Dědivadelní hra (1927, poviedka pre mládež)
- Holoubek Kuzma (1928, poviedka)
- Soykovy děti (1929, román)
Politická literatúra
Dráma
Pamäti
- Vzpomínky a komentáře (1927)
Libreto
- libreto k opere Výlety pana Broučka od Leoša Janáčka (podľa románu Svatopluka Čecha)
Referencie
- Matriční záznam o narození a křtu
- Parlamentní zastoupení Čsl. národní demokracie v III. voleném Národním shromáždění, Národní listy, 10. 11. 1929, s. 1.
- jmenný rejstřík [online]. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, [cit. 2011-12-01]. Dostupné online.
- jmenný rejstřík [online]. Senát Parlamentu Českej republiky, [cit. 2011-12-01]. Dostupné online.
- jmenný rejstřík [online]. Senát Parlamentu Českej republiky, [cit. 2011-12-01]. Dostupné online.
- Viktor Dyk [online]. spisovatele.cz, [cit. 2014-04-12]. Dostupné online.
- PROKOP, F. J.: Duras vítězí, Praha, 1944
- The chess games of Viktor Dyk
- ŠTĚPÁNEK, Zdeněk. Herec. Praha: Mladá fronta, 1964, str. 187–8