Vido Horňák

Na pozadí Horňákovho detstva sa odohrávala druhá svetová vojna, ktorá ho poznačila a formovala, keďže partizánske hnutie presakovalo aj priamo do miest, kde vyrastal. Osobné skúsenosti si prežil prirodzene s partizánmi, Nemcami i vojnovými zajatcami.

Od mladosti sa u neho prejavoval veľký záujem o literatúru. Ako 12-ročný spoznával mená ako John Steinbeck, Ernest Hemingway či Dostojevskij, ktoré ho veľmi ovplyvnili a do istej miery predurčili jeho životnú dráhu. Neskôr sa dostal takisto aj k poézii, k prekliatym básnikom. Na literatúru spomína nasledovne: „Keď som sa dostal k svetovej literatúre, k tým drámam, románom, hlavne od tých 30-tych rokov povedzme, k európskej a americkej, tak som vedel, kde je bolesť, kde ľudská hlúposť, kde naivita a falošné zjednodušovanie.“[2]

Vido je režisérov pseudonym, ktorý si zvolil po svojom starom otcovi. Skutočným menom sa volá Miroslav.

Maturoval v Brne a v rokoch 1954 až 1957 študoval odbor filmovej scenáristiky a dramaturgie na pražskej FAMU. Dobré vzťahy naviazal s Ivanom Balaďom, Ivanom Passerom, ktorý bol v druhom ročníku (Horňák v prvom) a aj s Milošom Formanom, ktorý bol vtedy už v ročníku štvrtom. Pozitívum bolo tiež to, že na škole zažil aj Milana Kunderu. Ten v tom čase prednášal francúzsku literatúru a nenávidel komunistický dogmatizmus. Horňák nakoniec štúdium nedokončil práve skrz politické nezhody s profesormi. Po dvojročnej epizóde s vojenskou službou nastúpil ako asistent réžie v Československej televízii v Bratislave a od roku 1961 sa stal režisérom Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania.

Krátko po vzniku Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v roku 1990 tam krátko - dva semestre - prednášal réžiu na popud Jozefa Budského. V roku 2003 bol predsedom poroty najstaršej slovenskej filmovej ceny Igric, ktorá bola obnovená v roku 1993. Angažuje sa ako konzultant a spoluautor zásadným materiálov Ministerstva Kultúry Slovenskej republiky, medzi ktoré patrí Zákon o audiovízii či Kinematografický fond.

Bol členom výboru Slovenského filmového zväzu, Únie slovenských televíznych tvorcov a Literárneho fondu Slovenskej republiky.

Okrem malých inscenácií a réžie poľnohospodárskej relácie o družstvách a družstevníkoch bol prvým väčším televíznym projektom, na ktorom Horňák pracoval ako pomocný režisér film Smrť sa volá Engelchen (1960) Ivana Balaďu. Horňák sa k tomuto úspechu vyjadril nasledovne: „Mňačka (autor rovnomennej predlohy, pozn. aut.) napadli, Ivana Balaďu za to napadli, ale šéfovia neboli blbí, vedeli, že vznikol v istom zmysle na tie pomery malý klenot - Smrť sa volá Engelchen. Keď Vrabec (vtedajší direktor z televízie, pozn. aut.) prišiel do Prahy toto direktorom ukázať, nemusel sa hanbiť za Bratislavu.“[3] Námet filmu čerpá z obdobia druhej svetovej vojny a SNP. Film rozpráva o mladom partizánovi Voloďovi - hrdinovi s autobiografickými črtami, viditeľná je podobnosť mena s režisérovým - ten sa uzdravuje z ťažkého zranenia a popritom si spomína na udalosti, ktoré zažil pri svojom pôsobení.

Prešiel do literárno-dramatickej redakcie, kde bol spočiatku asistentom, potom pomocným režisérom. V roku 1961 dostal príležitosť režírovať, pretože po „pondelkových“ klasikách bol hojný dopyt. Boli to 45-minútový Súci chlapci podľa scenára Jozefa Boboka. Pôvodne sa uvažovalo o 5-dielonom seriáli z prostredia automobilovej opravárenskej dielne, no po prvom diely bol projekt zastavený, zakázaný. Prvý a teda posledný diel vystaval Horňák na kvalitných hercoch ako Jozef Kroner, Anton Mrvečka, Jozef Skovay, či Lucia Poppová a ďalších z Národného divadla.

Istý čas musel znova robiť asistenta, až pokým mu neprišla ponuka od Petra Jilemnického na spracovanie O dvoch bratoch. Obsadil Ivana Mistríka a Ivana Rajniaka. V roku 1963 pracoval na filme Mlčanie mora aj s, vtedy elitným a uznávaným hercom z Národného divadla, Jozefom Budským.

V roku 1966 nakrúca vo Filmovej tvorbe, pod jej vedúcim Ivanom Terenom, debutový celovečerný film s názvom V páse zlomená podľa novely Ladislava Ťažkého. Horňák ju nazval „modernou baladou“. Na kamere sa podieľal Igor Luther, ktorý práve dokončil FAMU, no už sa o ňom povrávalo, že patrí k elite. Je to znova film z obdobia SNP, portrét štvorice partizánov, ktorí sa snažia preniesť do hôr zbrane. Objavia ich však Nemci.

Zväz slovenských dramatických umelcov mu udelil výročnú Cenu za televíznu tvorbu za rok 1976. V roku, kedy režíroval Čudného človeka Michaila Jurieviča Lermontova a Zenovo vedomie Itala Sveva. Pri udelení sa prihliadalo rovnako na réžiu trojdielnej inscenácie Buddenbrookovci.

S hranou réžiou sa rozlúčil v roku 1993, kedy nakrútil film Európa, moja láska. Je to posledná inscenácia, ktorú robil Horňák v televízii. Túto adaptáciu divadelnej hry Luigiho Pirandella Henrich IV sa pokúšal zrealizovať už pred rokom 1989, no podarilo sa mu to až tri roky po revolúcii. V tom istom roku mu udelili Telemúzu za dlhoročný prínos v oblasti televíznej dramatickej tvorby. Jeho filmy patria do zlatého fondu Slovenskej televízie Bratislava, reprezentovali ju v zahraničí a získali viacero ocenení.

Situáciu z toho obdobia okomentoval slovami: „inscenácie skončili, to už sa úplne rozpadalo po tom 93., takže som ostal v lufte, ale i to som bral ako prejav doby. S Emilom Lehutom - to bol výborný kritik divadelný, síce zložitý človek a taký zaujatý, ale bol výborný znalec hlavne divadelnej teórie - sme mali veľké debaty. Povedal som: Emil, v tejto dobe robiť zúžené inscenácie, - televízne filmy, to boli vlastne len sfilmované inscenácie, exteriér robí plnohodnotný film, na to televízia nemala v 95. - to je na povrchu všetko. V dokumente urobím viac.“[4] V nasledujúcich rokoch sa Horňák teda zameral na dokumentárnu tvorbu.

Nakrúcal reflexívne, filozofické snímky. V titule Akí sme... (1993) „reaguje na podobní rovnomenný pokus Ladislava Kudelku z roku 1968. Vo filmovej eseji postavenej na ankete medzi kňazmi o princípoch kresťanskej etiky, o šťastí a egoizme sa Horňák pokúša odpovedať na otázky o novej situácii a jej účinkoch na ľudský život.“[5]

Zatiaľ posledný dokumentárny film, Dejiny bezcharakternosti, nakrúca v roku 2002. Uskutočňuje sa v ňom stretnutie ľudí, ktorí sa zamýšľajú nad zmyslom existencie národa, slobody a príslušnosti k etniku vzhľadom na dianie v Európe.

Mal veľmi blízko k scenárom (i keď, ako už vieme, scenáristiku nedoštudoval) a iba máloktoré vyhovovali jeho požiadavkám. Mnohokrát ich sám dotváral, prepisoval, dopĺňal, čo mu robievalo v nekorektnej politickej situácii často problémy. Morálne a etické hodnoty u neho znamenali vždy viac, než osobný prospech.

Bol náročným tvorcom, odsudzoval pohodlnosť mnohých kameramanov alebo hercov, „ktorým je milšie odhovoriť svoj text z jedného miesta v štúdiu, než by mali svoju akciu rozfázovať na menšie časti, snímané, a strihané rozličným spôsobom.“[6] Nepáčilo sa mu, že v televízii a v inscenáciách sa spočiatku popierala dôležitosť obrazu, argumentovalo sa pritom tak, že „v televíznom prijímači, hoci vypadne obraz, zo zvuku ešte stále rozumieme, o čo ide. Keď je to však naopak, vtedy už nie. Nuž a teda, akáže primárnosť obrazu, načo sa „hrať“ s kamerou, s montážou, atď. ...“[7] Výraznou mierou sa zaslúžil o vyvrátenie podobných názorov.

Rád pracoval s podobne zanietenými tvorcami, ktorými boli napríklad Milan Čorba - kostýmový výtvarník - alebo Roman Rjachovský - architekt. Nespoliehal sa však na rutinu a skúsenosť. „Vždy bola preňho dôležitá, ba rozhodujúca osobitosť, výnimočnosť a zriedkavosť autora, kameramana, herca, skladateľa a ďalších spolupracovníkov. V prostriedkoch obrazového vyjadrenia sa dá vypozorovať rovnaká túžba po rýdzosti. Kamera, ako nositeľ tejto výpovede, je pravdaže vždy dostatočne dokumentárna. Inými slovami, pozná objekty i prostredia, v ktorých sa pohybuje. Najmä prírodný exteriér.“[8] Zaujíma ho „sústredený komorný dramatický príbeh“ a rovnako „mravná analýza veľkého ľudského sóla“[9]. Toto pracovné nasadenie so sebou prinieslo výčitky „zhora“. Hovorilo sa o pomalom nakrúcaní a celkovo o drahých inscenáciách.

Vo väčšine z jeho inscenácií a televíznych filmov ide o adaptácie literatúry. Bolo to krédo jeho tvorby. Medzi najznámejšie patria filmy ako Román o base podľa Antona Pavloviča Čechova, ktorý možno prirovnať k Herzovmu filmu Sladké hry minulého leta. Ďalej napríklad S Rozárkou podľa Vincenta Šikulu, Buddenbrookovci podľa Thomasa Manna či Sesternica Beta podľa Honorého de Balzaca.

Bol aj erudovaným filozofom, čo sa prejavilo hlavne v jeho dokumentaristickej línii.

1. Zomrel filmový a televízny režisér Vido Horňák - aktuality.sk
2. KEDRO, Juraj. Online lexikón slovenských filmových tvorcov - Vido Horňák. FTF VŠMU, 2010, s. 3. Dostupné na internete: <http://kas.vsmu.sk/projekty/oral-history/vido-hornak/>.
3. Tamže, s. 8.
4. Tamže, s. 15.
5. MACEK, Václav - PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997, s. 513. ISBN 80-217-0400-4.
6. KOŠŤÁLOVÁ, Marcela. Nájsť si svoje miesto. Hovoríme s režisérom Slovenskej televízie Vidom Horňákom. In Televízia, 1977, č. 37, s. 16.
7. Tamže.
8. LEHUTA, Emil. Televízny režisér Vido Horňák. In Slovenské pohľady. 1994, č. 6, s. 139.
9. Tamže, s. 137.

• Vido Horňák v Česko-Slovenskej filmovej databáze

• Oral History
• Václav Macek - Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997.
• Osobná zložka Vida Horňáka, Slovenský filmový ústav, oddelenie dokumentácie a knižných služieb, Bratislava.