Kosovská oslobodzovacia armáda

Korene UÇK ležia v kruhoch radikálne zameraných emigrantov po roku 1981, ktorí predovšetkým vo Švajčiarsku a Nemecku vytvorili vplyvnú diaspóru. Po zrušení kosovskej autonómie v roku 1990 sa tieto kruhy radikalizovali. Časť umierenejších predstaviteľov sa pridala k politickej platforme Ibrahima Rugovu, tvrdé jadro však odmietalo uznať stranu legalizovanú Srbmi a začalo pripravovať ozbrojený odboj. V roku 1993 došlo v Drenici k stretnutiu emigrantských špičiek kosovských Albáncov s radikálmi v Kosove a bola dohodnutá príprava partizánskej vojny. Uzavretie Daytonskej mierovej zmluvy v decembri 1995, v ktorej bolo Kosovo potvrdené ako neoddeliteľná súčasť Srbska, znamenal pre kosovsko-albánskych radikálov šok. Došlo k sformovaniu elity tzv. Domáceho krídla, ktorej predstaviteľom sa stal Hashim Thaci.

21. apríla 1996 zastrelil v Prištine Srb Zlatko Janković albánskeho študenta Armenda Daciho za pokus o krádež automobilu. 22. apríla boli v kaviarni v Dečani maskovanými mužmi zastrelení traja Srbi, v ten istý deň došlo k dvom útokom na srbských policajtov, z ktorých jeden bol zabitý a dvaja ťažko ranení. K zodpovednosti za tieto akcie sa prihlásila faxom do tej doby neznáma organizácia UÇK. Podľa niektorých zdrojov vytvorila UÇK malá skupina kosovsko - albánských emigrantov vo Švajčiarsku, podľa iných vznikla v Macedónsku, kde po prvýkrát zaútočila už roku 1993. V roku 1995 túto organizáciu tvorili dva prúdy: ultranacionalisti a maoisti. K prvým patrili príslušníci rodinných klanov zviazaných s tradíciou Skanderbegovej divízie SS, druhá marxistická skupina bola predtým podporovaná stalinistickým režimom v Tirane. Postupne začalo dochádzať k ozbrojeným atentátom na srbské policajné stanice, vozne, predstaviteľov srbskej komunity aj Albáncov spolupracujúcich s oficiálnymi srbskými miestami a ďalším teroristickým aktom. V tejto dobe pôsobili v Kosove ešte ďalšie albánskej teroristické skupiny, ktoré boli založené už skôr na klanovej alebo občinovej báze a ktoré sa neskôr s UÇK spojili.

Už od vzniku UÇK dochádzalo k jej prepájaniu s medzinárodnými zločineckými aktivitami albánskej emigrácie vo Švajčiarsku, Taliansku, Nemecku a ďalších krajinách. Keď došlo po rozpade bývalej Juhoslávie k odklonu tzv. Balkánske cesty pre pašovanie drog zo Stredného východu z doterajšej "severnej trasy" na "juhozápadnej trasu" vedúcu z Turecka cez Macedónsko, južné Srbsko, Kosovo a Albánsko, kosovsko-albánske gangy získali postupne kontrolu nad týmto obchodom. Koncom 90. rokov ovládali Albánci odhadom už 80% európskeho obchodu s heroínom, ktorý z 90% prechádzal cez Kosovo. Okrem obchodu s drogami sa zločinecké kosovsko - albánskej podsvetie zaoberalo a stále zaoberá aj obchodom so zbraňami, kradnutými autami a s organizovaním prostitúcie po celej Európe. Štruktúra kosovsko-albánskej mafie bola a je hierarchicky rodová a klanová s tuhou vnútornou disciplínou. Na podobnom princípe sa organizovala takisto UÇK, ktorej prepojenie s kriminálnou mafiou je zdokumentované. V tomto prepojení sa prelínajú záležitosti politické, v ktorej sú záujmy o samostatnosť Kosova, so záujmami ekonomickými, v ktorých ide o upevnenie moci a kontroly nad výnosnými z ilegálnych obchodov.

Členovia UÇK

V roku 1997 došlo k niekoľkým incidentom, pri ktorých UÇK definitívne vystúpila z ilegality a začala viesť vojnu proti srbským policajným silám. Len v období od 11. do 14. septembra 1997 sa prihlásila k prepadnutiu dvanástich policajných staníc. 20. novembra zavraždila albánskeho poslanca juhoslovanského parlamentu. Jednotky UÇK boli cvičené najmä v susednom Albánsku, niektorí jej príslušníci prechádzali výcvikom v zahraničí v táboroch Al-Káidy. Policajné jednotky nedokázali na tento tlak UÇK účinne odpovedať, avšak belehradské orgány stále váhali s nasadením vojenských síl. Keď však 23. marca 1998 označil veľvyslanec USA pre Balkán Robert Gebard na tlačovej konferencii v Prištine UÇK ako "nepochybne teroristickú organizáciu," prezident Slobodan Miloševič toto vyhlásenie pochopil ako prejav súhlasu USA s elimináciou UÇK a začal proti tejto organizácii vojenskú akciu. V priebehu občianskej vojny dochádzalo k obojstrannému teroru na civilnom obyvateľstve aj k obojstrannému vyháňaniu ľudí z domovov. 24. júna 1998 došlo k tajnej schôdzke zástupcov USA a UÇK v Juniku, čím začala americko-kosovská aproximácia. V septembri došlo k telefonickému rozhovoru Madeleine Albrightovej s veliteľom UÇK Hashima Thaçim, v ktorom americká ministerka zahraničia sľúbila referendum o nezávislosti, ak UÇK dovolí rozmiestniť vojská NATO v Kosove. V tom istom mesiaci zasadala Bezpečnostná rada OSN aj vedenie NATO, ktoré 13. októbra dalo Miloševičovi ultimátum, aby stiahol svoje vojská z Kosova. To bolo zo strany Belehradu splnené, avšak po vyprataní Kosova obsadila väčšinu jeho územia UÇK, ktorá začala terorizovať nealbánske obyvateľstvo. Po eskalácii teroru UÇK začala v januári 1999 srbská armáda ďalšiu ofenzívu. Po fiasku pre Srbov neprijateľnej Rambouilletskej zmluvy, podľa ktorej sa Kosovo malo postupne osamostatniť, začalo v marci 1999 bombardovanie Kosova aj Srbska letectvom štátov NATO.

Aj cez americkú podporu bombardovania Kosova a dodávkach zbraní sa UÇK nepodarilo poraziť juhoslovanskú armádu. Kosovo bolo jednotkami UÇK a NATO obsadené až začiatkom júna 1999 po uzavretí mierových dohôd. Ani po tomto období však nenastal v Kosove mier. UÇK pokračovala v terore voči nealbánskému obyvateľstvu a opierala sa pritom o podporu propagandy, ktorá jednostranne a skreslene informovala (príp. neinformovala) o situácii v Kosove. Veliteľom UÇK sa v máji 1999 stal Agim Ceku, ktorý sa etnických čistiek Srbov zúčastnil už skôr v radoch chorvátskej armády. V roku 1999 nastal v Kosove veľký rozmach už tak zavedeného kriminálneho "podnikania" (obchodovanie s drogami, zbraňami a bielym mäsom), na ktorom sa zúčastnili a stále zúčastňujú predstavitelia UÇK napojení na kosovsko-albánske mafiánske štruktúry v celej Európe. V roku 1999 bola organizácia UÇK premenovaná na Kosovský ochranný zbor (Trupat Mbrojtëse të Kosovës - TKM) a stala sa rozhodujúcim činiteľom v Kosove. Postupne ovládla všetky dôležité posty a odsunula prezidenta Rugova do pozície reprezentatívnej figúry. Ochrana bezpečnosti a mieru v Kosove jednotkami NATO a následne KFOR, sa ukázala byť nedostatočná. TKM organizovala a často za účasti davu, akcie proti nealbánskému obyvateľstvu, ničenie majetku a kultúrnych pamiatok. Dnešné TKM si cez svoju teroristickú a kriminálnu minulosť i súčasnosť získava pomerne solídne politické postavenie voči USA i voči väčšine štátov EÚ.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kosovská oslobodzovacia armáda

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kosovská osvobozenecká armáda na českej Wikipédii.