Tannhäuser (opera)

Opera sa začína veľkou orchestrálnou predohrou a tzv. „hudbou bacchanálií“. Vo Venušinej jaskyni sa odohrávajú divé orgie. Tannhäuser sa zobúdza vo Venušinom náručí. Je presýtený životom, naplneným iba životnou rozkošou, túži sa vrátiť na zem medzi ľudí a žiada Venušu, aby ho prepustila. Márne ho Venuša zdržiava všetkými možnými zvodmi. Tannhäuser sa nezľakne ani jej kliatby, aby vo svete nikdy nenašiel pokoj a šťastie a s menom Panny Márie sa vyslobodzuje zo zajatia nemravného sveta bohyne lásky.

Tannhäuser vníma celou dušou pokoj a sviežu, čistú krásu jarnej prírody, v nádhernom prostredí, po vyslobodení z Venušinho vrchu. Blíži sa k nemu skupina pútnikov. Ich spev vzbudí v Tannhäuserovi túžbu po pokáni. Durýnsky knieža a rytieri-speváci, ktorí si vyšli z blízkeho hradu Wartburgu, na poľovačku, ho nájdu zahrúženého do spevavej modlitby. Radostne prekvapení pozývajú Tannhäusera na Wartburg. Tannhäuser váha prísť do dvorného života a obáva sa, aby sa z jeho cnostnej nudy nevrátil k Venuši. Jeho nepokojná, hľadajúca povaha ho nutká ísť stále ďalej. Až keď Wolfram von Eschenbach spomenie Alžbetu, Landgrófovu neter, a jej žiaľ nad Tannhäuserovým zmiznutím, zatúži po novom živote.

Alžbeta šťastne pozdravuje sieň, do ktorej nevkročila odvtedy, a kde ho teraz znovu uvidí (ária „Dich teure Halle“). Wolfram privádza Tannhäusera a mladí ľudia si vo vzrušenom rozhovore priznávajú svoje sympatie. Wolfram, ktorý tajne ľúbi Alžbetu, vypočuje tento rozhovor a lúči sa s nádejou na šťastie. Prichádzajú speváci a hostia na priateľský spevácky zápas (zbor „Freudig begrüßen wir die edle Halle“). Námetom spevov má byť láska a víťaz môže Alžbetu požiadať o ruku. Ako prvý vystúpi Wolfram a ospevuje čistú, cnostnú lásku. Tannhäuser mu oponuje a tvrdí, že pravou podstatou lásky je upokojenie telesnej túžby. Tannhäuserove slová odmietnu aj ďalší zúčastnení speváci – Walter von der Vogelweide a Biterolfa – čo Tannhäusera podráždi. Vystupňuje svoje tvrdenia a začne slovne útočiť na ostatných. Wolfram sa snaží zachrániť situáciu vznešeným hymnom na lásku, ktorý inšpirovalo jeho zrieknutie sa Alžbety. Ale Tannhäuser mu nato odpovie hymnom na Venušu. V sále nastane zdesenie, rozhorčení rytieri tasia meče. Alžbeta sa hodí medzi nich a prosí, aby sa hriešnikovi dala možnosť pokánia. Tannhäuser sa spamätá z ošiaľu, pozná, že zase prehral svoj život a prijíma Langrófovu radu, aby išiel ako pútnik do Ríma a poprosil pápeža o odpustenie.

Je jeseň. Alžbeta kľačí pred obrazom Matky Božej a modlí sa za Tannhäusera. Prichádzajú pútnici z Ríma, Tannhäuser však nie je medzi nimi. Alžbeta prosí Pannu Máriu, aby mohla obetovať svoj život za jeho spasenie. Odmieta Wolframov sprievod a vracia sa domov. Zotmelo sa. Do ticha znie Wolframova večerná pieseň (ária „O du mein holder Abendstern“). Pod rúškou noci sa blíži zúfalý Tannhäuser. Zamaskoval sa ako pútnik. Pápež mu odoprel rozhrešenie a preklial ho: spasený bude len vtedy, keď sa suchá palica v pápežovej ruke zazelenie. Zúfalstvo, vzdor a nenávisť k svetu ho vrhnú späť k Venuši. Márne ho Wolfram prehovára, Tannhäuser začne vzývať Venušu. Venušina jaskyňa sa vynorí zo zeme a otvorí sa. Bohyňa lásky ho vábi k sebe. Wolfram ho v poslednej chvíli zachráni zvolaním Alžbetinho mena. Venuša zmizne, z hradu schádza pohrebný sprievod s Alžbetinou rakvou. Jej smrť vykúpila jeho vinu. Tannhäuser na to v rozrušení zomiera. Prichádzajú noví pútnici so správou o zázraku: suchá palica sa v pápežovej ruke zazelenela. (Zborové finále „Heil! Heil! Der Gnade Wunder Heil!“)