Tacitus o Kristovi

Tacitus bol významný rímsky historik (cca 56 po Kr. – cca 117 po Kr.). V jeho diele Annales (cca 116 po Kr.) v 15. knihe 44. kapitole píše o hromadnom prenasledovaní kresťanov za vlády cisára Nera a stručne vysvetľuje ich pôvod. Cisár Nero, ktorému niektoré pramene (s najväčšou pravdepodobnosťou na základe dobových klebiet) pripisujú založenie veľkého šesťdňového požiaru Ríma, zvalil vinu za túto katastrofu na kresťanov, možno v snahe odvrátiť podozrenia voči sebe. Tacitus ich uvádza ako veriacich v Krista, ktorý bol popravený za vlády Piláta z Pontu. Ide o veľmi dôležitý dokument, ktorý osvetľuje počiatky kresťanstva. Tacitus mal významné politické postavenie a prístup k najlepším informáciám svojej doby. Spomína viaceré dôležité detaily o počiatkoch kresťanstva, napríklad jeho pôvod v rímskej Judei. Zo zmienok vyplýva aj to, že v čase vlády cisára Nera Rimania rozlišovali medzi kresťanmi a židmi, ako aj to, že boli už v tom čase v Ríme neobľúbenou a prenasledovanou komunitou. Tacitus explicitne spomína obvinenie kresťanov zo založenia spomínaného veľkého požiaru Ríma v r. 64 n.l., kedy boli zničené dve tretiny mesta (skutočná príčina požiaru je dodnes neobjasnená).

Annales 15,44, v druhom Mediceanskom manuscripte

Preklad

„aby umlčal tieto povesti, Nero zvalil vinu na skupinu, ktorá bola ľuďmi nazývaná kresťania, ktorá bola pre svoje ohavnosti nenávidená a nariadil pre ňu to najhoršie mučenie. Kristus, od ktorého odvodzujú svoje meno, pretrpel ten najmimoriadnejší trest počas vlády Tibéria rukami jedného z našich prokurátorov Piláta z Pontu a tá najhoršia povera hoci na krátky čas potlačená, znovu prepukla nielen v Júdsku - pôvodnom zdroji tejto nákazy, ale dokonca aj v Ríme.“[1]

Historicita zápisu

Nebola nikdy vážne spochybnená. Veľmi silné argumenty pre to poskytuje samotný záznam. Vedci tvrdia, že žiadny kresťanský pisár by nepoužil také pohŕdavé výroky o kresťanstve.[2] Archeológovia hovoria, že neexistujú žiadne podklady, ktoré by nasvedčovali tomu, že ide o neskoršiu vsuvku.[3] Pasáž vyznieva veľmi autenticky. Zodpovedá Tacitovmu štýlu a aj pohľadu vzdelaného pohanského Rimana.

Textová kritika

George Andresen v roku 1952 ako jeden z prvých upozornil na rozdiely v napísaní prvého a druhého „i“ v slove Christianos v najstarších odpisoch Tacitovho diela – Medicean manuscripts z 11.storočia. Za prvým „i“ bola pomerne veľká medzera, bolo trochu rozmazané a nemalo výrazný spodok. Domnieval sa, že pôvodne tam bolo „e“. V priebehu 20. a 21. storočia bolo toto miesto preskúmané viacerými odborníkmi aj v ultrafialovom svetle. V súčasnosti sa vedci zhodujú, že pôvodne tam bolo „e“. Ide o ďalší dôkaz autentickosti zápisu. Rimanom totiž znelo cudzo „christianos“ a zapisovali ho podľa svojej výslovnosti ako „chrestianos“. Takáto forma sa nachádza aj v Skutkoch apoštolov v Codex Sinaiticus. Podobne píše o Kristovi ako „Chrestovi“ aj Suetonius.

Pilátove tituly

Staroveké záznamy rôzne uvádzajú Pilátove tituly – prefekt, guvernér, hegemón, prokurátor. Vedci tvrdia, že nemusí ísť o chyby. Autori pochádzajú z rôznych geografických oblastí a dôb a píšu v rôznych jazykoch. Navyše rímsky systém spravovania provincií bol pomerne premenlivý. V rôznych obdobiach mali úradníci rôznu moc. Mohli byť aj dočasne vymenovaní v prípade náhleho úmrtia.[2]

Referencie
  1. Tacitus: Annales 15,44. preklad: STROBEL, L.: Kauza Kristus, Porta Libri, Bratislava, 2000. str. 81
  2. Robert E. Van Voorst, Jesus Outside the New Testament: An Introduction to the Ancient Evidence, Wm. B. Eerdmans, 2000. p 39-53
  3. Meier, John P., A Marginal Jew: Rethinking the Historical Jesus, Doubleday: 1991. vol 1: p. 168-171.

Literatúra

STROBEL, L.: Kauza Kristus, Porta Libri, Bratislava, 2000.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.