T30 (tank)

S vývojom štyroch ťažkých tankov sa začalo v roku 1944; išlo o dva tanky T29 vybavené 105 mm delom T5 vo veži a dva tanky T30 vyzbrojené 155 mm delom T7. Na verziách T30 sa začalo pracovať v apríli 1945 a vývoj bol dokončený v roku 1947. Až na nevyhnutné úpravy vyvolané použitím rozdielneho motora Continental 810 HP, mali obe tanky zhodný podvozok.

155 milimetrový tankový kanón T7 patril k najväčším delám, ktorými bol kedy americký tank vybavený. Strieľal ako protipancierovými delostreleckými granátmi, tak trieštivými delostreleckými granátmi. Nabíjacie zariadenie bolo vybavené pružinovým nabijákom. Veža tanku bola pomerne vysoká, aby pojala stojace nabíjačky a delovú lafetu. Aj tak však mohlo byť delo nabíjané len v obmedzenom námere. Tank so sebou mohol viezť až 34 protipancierových a trieštivých granátov.

Kanón T7 používal delenú muníciu. Projektil vážil 43 kg a prachová náplň 18 kg. Manipulácia s nimi bola pomerne veľmi obtiažna, čo bolo jednou z príčin veľmi nízkej rýchlosti paľby (2 rany za minútu s dvoma nabíjačmi).

Posádka tanku bola šesťčlenná - vodič a radista v trupe, veliteľ, strelec a dvaja nabíjači vo veži.

Tank verzia T30 označený T30E1 bol vybavený nabíjacím automatom, ktorý mal uľahčiť manipuláciu s muníciou. Automat sklopil delo do nabíjacej polohy, uvoľnil záver, zatlačil granát do nábojovej komory a pripravil delo k paľbe tým, že ho navrátil do pôvodného uhla. Pre automatický vyhadzovač nábojníc musela byť zadná časť veže vybavená ďalším poklopom.

Ďalším variantom bola verzia T30E2.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku T30 (tank) na českej Wikipédii.