Komunistická strana Peru – Svetlý chodník
Komunistická strana Peru - Svetlý chodník (špan. Partido Comunista del Perú – Sendero Luminoso, PCP-SL) viac známa len ako Svetlý chodník (Sendero Luminoso) je maoistická guerilová organizácia pôsobiaca v Peru.
V roku 1980 bol Svetlý chodník v Peru hlavným iniciátorom takmer dve desaťročia trvajúcej občianskej vojny, počas ktorej sa pokúsil prevziať nad Peru politickú moc. Oficiálnym cieľom skupiny bolo nahradenie buržoáznej demokracie spoločenským systémom zvaným „Nová demokracia“. Princípom bolo presvedčenie, že nastolenie diktatúry proletariátu a kultúrnej revolúcie spustí svetovú revolúciu, ktorá povedie k čistému komunizmu.
Členovia skupiny Svetlý chodník verili, že existujúce socialistické krajiny sú príliš revizionistické a že skupina je jediným skutočným predvojom svetového komunistického hnutia. Ideológia a taktika skupiny mala vplyv aj na iné maoistické skupiny, najmä na Komunistickú stranu Nepálu (Maoistickú).
Skupina sa v Peru považuje za teroristickú organizáciu. Je predmetom odsudzovania kvôli brutalite a násiliu, ktoré páchala proti svojim politickým odporcom, roľníkom, voleným štátnym funkcionárom ale aj celkovo civilnému obyvateľstvu, ktoré s nimi nespolupracovalo. Svetlý chodník často organizoval aj sabotáže a teroristické útoky proti civilnej a ekonomickej infraštruktúre, neskôr sa tiež začal zapájať do obchodov s kokaínom. Skupina je tiež na zozname teroristických organizácií viacerých iných štátov, vrátane USA, EÚ a Kanady.
Odkedy bol v roku 1992 zajatý vodca Abimael Guzmán Reynoso, skupina Svetlý chodník výrazne oslabila a v súčasnosti je aktívna len sporadicky.
Vznik
Svetlý chodník bol založený na konci 60. tych rokov ako odnož Komunistickej strany Peru (Bandera Roja) profesorom filozofie Abimaelom Guzmánom (jeho prívrženci ho volali "Presidente Gonzalo"), ktorého učenie vytvorilo základ pre militantnú maoistickú doktrínu hnutia.
Prvýkrát sa hnutie prejavilo na univerzite San Cristobál v Huamange v regióne Ayacucho, kde Guzmán učil. Mnoho jeho študentov si osvojilo radikálnu ideológiu hnutia a medzi rokmi 1973 a 1975 Svetlý chodník získal kontrolu v študentskych radách nielen v Huamange, ale aj na univerzitách v Huancayo a La Cantuta a jeho členovia mali významnú účasť aj vo viacerých univerzitách v Lime. O nejaký čas neskôr, keď na univerzitách prehrali viacero študentských volieb, vrátane Guzmánovej vlastnej v Huamangu, rozhodli sa ich opustiť a začali sa viac zapájať do aktivít smerujúcich k ozbrojenému povstaniu. Zhromažďovali zbrane a do konca 70. rokov sa transformovali na rozsiahlu paramilitantnú organizáciu s ústredným velením, ktorého jadro tvorili takmer výlučne univerzitní profesori a študenti.
Začínajúc 17. marcom 1980 Svetlý chodník organizoval sériu tajných mítingov v Ayacuche, kde Ústredný výbor vytvoril revolučné vedenie, ktoré organizovalo milície k presunu do strategických oblastí v provinciách k začiatku ozbrojeného boja. Skupina tiež udržovala vlastnú vojenskú školu a výcvikové tábory, kde boli militanti cvičený v taktikách partizánskeho boja, používania zbraní a tiež maoistickým praktikám sebazdokonaľovania a sebadisciplíny.
Guerrillová vojna
Keď peruánska vojenská vláda v r. 1980 povolila voľby prvýkrát po dvanástich rokoch, Svetlý chodník bol jednou z niekoľkých ľavicových politických skupín, ktoré sa ich rozhodli bojkotovať a namiesto toho odštartovali proti vláde partizánsku vojnu. 17. mája 1980, v predvečer prezidentských volieb napadli členovia skupiny volebný úrad a spálili schránky s neoznačenými volebnými lístkami v meste Chuschi v Ayacucho, čo sa pokladá za ich prvý "akt vojny" .
Počas 80.tych rokov organizácia výrazne nabrala na sile, počet jej členov dosiahol vyše 23 000 a do roku 1991 mal už Svetlý chodník pod kontrolou veľkú časť vidieka v centrálnom a južnom Peru a výrazne sa tiež prejavoval aj na predmestiach hlavného mesta Limy, kde jeho členovia podnikali útoky proti civilnému obyvateľstvu a infraštruktúre. Napr. v júni 1985 odpálili výbušninu v aute blízko vládneho a justičného paláca, v roku 1983 zapríčinili rozsiahle výpadky prúdu zničením transformačných veží a vypálili tiež Bayerovu priemyselnú továreň, pričom ju úplne zničili. V jednom z ich posledných útokov 16. júla 1992 odpálili silnú bombu na Taratskej ulici v luxusnej štvrti Miraflore v Lime, pričom zahynulo 25 ľudí a ďalších 155 sa zranilo.
Na vidieku sa pokúšali zabezpečovať si podporu praktizovaním tzv. "ľudových súdov", pri ktorých svojvoľne odsudzovali na smrť miestnych štátnych úradníkov, zámožných obchodníkov, zlodejov dobytka či iných medzi chudobným vidieckym obyvateľstvom neobľúbených ľudí. Túto podporu však nie vždy dostávali a tak sa stávalo, že medzi Svetlým chodníkom a miestnym roľníckym obyvateľstvom vznikali konflikty, a to hlavne potom, ako peruánska vláda začala podporovať roľnícke domobranné skupiny zvané rondas. Konflikty vyvrcholili, keď v marci 1983 rondasisti v provincii Huancasancos v mestečku Lucanamarca brutálne zabili miestneho veliteľa Svetlého chodníka, Olegaria Curitomaya. Ako odpoveď na to členovia Svetlého chodníka 3. apríla 1983 napadli Lucanamarcu a ďalšie okolité dediny a zavraždili v nich celkovo 69 ľudí, vrátane žien a detí. Táto udalosť sa stala známa ako Lucanamarcský masaker a bola prvým z viacerých veľkých útokov Svetlého chodníka proti roľníckej komunite.
Počas vojny bol Svetlý chodník v ozbrojenom konflikte okrem vládnych vojsk a nimi podporovaných milícií rondas aj s inou významnou guerrillovou skupinou, umiernenejším Revolučným hnutím Tupaca Amaru. Stál však aj za mnohými individuálnymi vraždami svojich oponentov, politikov, odborárov, aktivistov, no aj cudzincov pôsobiacich v Peru a tiež niekoľkých turistov. Z týchto aktov najväčšie pobúrenie spôsobila napr. vražda populárnej afro-peruánskej aktivistky Maríe Eleny Moyanovej z 15. februára 1992, či vražda 2 poľských a talianskeho kňaza z augusta 1991.
Reakcia vlády
Vláda spočiatku zareagovala na akcie Svetlého chodníka dosť vlažne, čo však organizáciu len viac posilnilo. Až 29. decembra 1981 vláda vyhlásila výnimočný stav v troch Andských regiónoch; Ayacucho, Huancavelica a Apurímac, pričom poslala do týchto oblastí armádu a povolila vojenskej sile svojvolné zatýkanie podozrivých osob.
Vojenské jednotky však často porušovali ľudské práva, používali neprimerané násilie a zabili mnoho nevinných civilistov, ničili dediny, vraždili a mučili ľudí podozrivých z podpory organizácie a tiež sa stali zodpovednými za niekoľko veľkých masakier civilného obyvateľstva spôsobených počas konfliktu (napr. usmrtenie 74 civilistov v Accomarce zo 14. augusta 1985). Štát okrem nasadenia armády do boja proti Svetlému chodníku široko zapojil aj tajné služby, ktoré sa ale tiež stali zodpovedné za mnoho zverstiev, predovšetkým za masakre v La Cantuta (10 obetí) a Barrios Altos (15 obetí), ktoré priamo v Lime spáchali ich polovojenské eskadry smrti známe ako Grupo Colina, navyše na podnet samotného prezidenta Alberta Fujimoriho (ktorý bol za to neskôr odsúdený na 25 rokov väzenia). Vládne jednotky tiež brutálne potlačili viacero väzenských vzbúr, pričom usmrtili stovky zadržaných členov Svetlého chodníka. V konečnom dôsledku všetky tieto aspekty zapríčinili, že mnohý ľudia v Peru začali vnímať Svetlý chodník ako menšie zlo a jeho podpora sa do začiatku 90. rokov zvyšovala.
Po páde vlády prezidenta Alberta Fujimoriho dočasný prezident Valentín Paniagua založil "Komisiu pre pravdu a zmierenie" kvôli vyšetrovaniu konfliktu. Tá vo svojej záverečnej správe z roku 2003 zverejnila, že medzi rokmi 1980 až 2000 zahynulo alebo zmizlo kvôli ozbrojenému konfliktu v Peru 69 280 ľudí. Uvádza, že Svetlý chodník je zodpovedný za polovicu obetí konfliktu, za zvyšok sú zodpovedné vládne jednotky a v menšej miere aj iné malé guerrillové skupiny a miestne milície.
Zajatie Guzmána a pád hnutia
12. septembra 1992 peruánska polícia zatkla Guzmána a niekoľko ďalších lídrov Svetlého chodníka v apartmáne nad tanečným štúdiom v štvrti Surquillo v Lime. Polícia monitorovala apartmán spolu s viacerými ďalšími podozrivými miestami, kde boli videní členovia skupiny. Guzmána odhalila prehliadka odpadkového koša apartmánu, kde objavili prázdnu tubu od kožného krému proti psoriáze, ktorou Guzmán trpel. Zatknutie prišlo práve v čase, keď aktivity Svetlého chodníka dosahovali svoj vrchol a po mnohých aktoch teroru bolo veľa ľudí presvedčených o tom, že by mohol reálne destabilizovať vládu a uchopiť moc v krajine.
Hoci vysoká aktivita Svetlého chodníka nejaký čas pokračovala aj po Guzmánovom zatknutí, keď v r. 1993 začal hovoriť o mieri, organizácia sa rozdelila, niektorí členovia súhlasili s Guzmánom, iný nie. V tej militantnejšej frakcii Guzmánovu rolu lídra prevzal Oscar Feliciano Ramirez, ktorého zatkli peruánske úrady až v r. 1999. Po Ramirézovom zatknutí sa skupina ešte viac roztrieštila, guerrillové aktivity rapídne klesli a do oblastí v ktorých predtým organizácia pôsobila, sa vrátil relatívny pokoj.
Napriek silnému oslabeniu militantná frakcia Svetlého chodníka nazývaná Proseguir (Napred) stále existuje, pričom jej aktivity do roku 2010 pozvoľna narastali. Napr.9. júna 2003 členovia skupiny zaútočili na tábor v Ayacucho a zobrali 68 zamestnancov argentínskej spoločnosti Techint a troch policajtov ako rukojemníkov. V januári 2004 sa v interview pre médiá muž známy ako "súdruh Artemio " predstavil ako nový líder organizácie a povedal, že pokiaľ vláda nedá amnestiu vrcholným lídrom Svetlého chodníka, opäť začnú s násilnými akciami. 22. decembra 2005 prepadli policajnú hliadku v regióne Huánuco a zabili 8 policajtov, na čo prezident Alejandro Toledo vyhlásil v regióne výnimočný stav. 19. februára 2006 polícia zabila Hectora Aponteho, veliteľa, ktorý bol pravdepodobne za útok v Huanacu zodpovedný. V decembri 2006 bola v súvislosti s aktivitami Svetlého chodníka peruánska armáda opäť poslaná do regiónu. V októbri 2008 pri útoku guerríl na vojenský konvoj zahynulo 12 vojakov a 7 civilistov. V súčasnosti sú navyše frakcie Svetlého chodníka výrazne zapojené do obchodu s kokaínom, ktorý, podobne ako FARC v Kolumbii, využívajú na financovanie svojich aktivít. Podľa vládnych zdrojov sa počet členov Svetlého chodníka odhadoval v roku 2006 asi na 300. Po roku 2010 bolo vďaka zvýšeným aktivitám peruánskej armády a polície viacero veliteľov frakcii Svetlého chodníka zneškodnených a 12. februára 2012 bol zadržaný aj súdruh Artemio. Následne na to vyhlásil prezident Ollanta Humala frakciu Svetlého chodníka v oblasti rieky Huallaga za porazenú a oznámil zámer definitívne zneškodniť aj zvyšné frakcie militantov.