Duch Svätý

V gréckom Novom zákone sa výraz „Duch Svätý“ (τὸ πνεῦμα ἅγιον to pneuma hagion) objavuje presne stokrát. Duch Svätý je v kresťanstve jedna z Božích osôb, presnejšie tretia osoba v trojjedinom Bohu - teda Najsvätejšej Trojici. ^{[chýba zdroj]} Doktrína o Božej trojici resp. trojjedinom Bohu je doktrínou niektorých kresťanských teológov.

Výraz Božia trojica alebo Trojjediný Boh sa nikde v Biblii nevyskytuje.

Ako symboly pre spodobenie Svätého Ducha používa Nový zákon aj niektoré diela výtvarného umenia obraz holubice, ohňa alebo ohnivých jazykov. V Novomm zákone vystupuje Duch Svätý ako samostatná postava. Podľa kresťanskej viery počala Panna Mária svojho syna Ježiša Krista pôsobením Ducha Svätého. Ježiš potom prijíma zvláštnym spôsobom Svätého Ducha pri svojom krste v rieke Jordán (Mt 3,16-17). Prísľub Ducha Svätého tvorí jedno z hlavných tém Ježišovej reči na rozlúčku v Jánovom evanjeliu (kap. 14-16[7]).

Skutky apoštolov popisujú vo svojej 2. kapitole[8], ako bol Duch Svätý, označovaný tiež ako Pomocník (grécky παράκλητος paraklétos, obhajca, pomocník[9]), zoslaný na apoštolov vo sviatok Letníc (Turíc). Túto udalosť každoročne pripomína liturgia pri slávnosti Zoslanie Ducha svätého. Tento dar Ducha je analogický k starozákonnému daru Desatora Mojžišovi na Sinaji. V Jánovom evanjeliu (20,21-22[10]) je Duch Svätý apoštolom daný samotným Ježišom už v deň svojho vzkriesenia, tj. Veľká noc.

Spor ohľadom plnosti Kristovho Božstva, v ktorom bol Areios na Nicejskom koncile v roku 325 porazený, bol prijatím Nicejského vyznania viery vyriešený len zdanlivo. V skutočnosti boli závery tohoto koncilu veľkou väčšinou biskupov a kresťanských mysliteľov odmietané. Východní biskupi a teológovia sa viac prikláňali k niektorému z modifikovaných učení Origena, ktorý hovoril o podriadenom postavení osôb v Trojici. Boj za presadenie Nicejského kréda viedol spočiatku alexandrijský biskup Atanáz, kvôli čomu tiež strávil veľkú časť svojho života vo vyhnanstve. Až od 60. rokov sa darilo priaznivcom Nicejského vyznania viery zblížiť sa s origenistickou väčšinou. Impulz k tomu dal rímsky cisár Julián zvaný Apostata. Ten v roku 362 v snahe uvrhnúť kresťanstvo do chaosu povolal späť na svoje úrady biskupov vo vyhnanstve a tých úradujúcich do vyhnanstva poslal. Tým od dvora odoslal semi-ariánsku hierarchiu a na Alexandrijskej synóde v tom roku začalo zbližovanie priaznivcov Nicejského vyznania a oreginistov.

V tomto zbližovaní vynikli predovšetkým traja východní teológovia nazývaní „kappadonskí otcovia“: Bazil Veľký, Gregor Naziánsky a Gregor z Nyssy. Títo cirkevní otcovia prehĺbili trojičnú teológiu a dokázali ju sformulovať pre origenistov prijateľným jazykom. V ich dielach, predovšetkým u Basila Velikého, nachádzame tiež súvislý výklad o Duchu Svätom, ktorý je inak v Nicejskom vyznaní viery zmienený len letmo. Basil Veliký hájil pojatie Ducha Svätého ako jednej z osôb Najsvätejšej Trojice v obrane proti iným smerom a jeho pojatie pozície Ducha Svätého v Trojici sa presadilo na koncile v Konstantinopoli v roku 381.

Viac v hlavnom článku Filioque

Julius Schnorr von Carolsfeld: Die Bibel in Bildern

Kresťanská tradícia dochovala niektoré starobylé hymny, ktoré sa obracajú priamo na Ducha Svätého. Medzi nich patrí napr. Nunc Sancte nobis Spiritus sv. Ambróza z Milána, Veni Creator Spiritus Rhabana Maura či Veni sancte Spiritus, ktorý je dodnes používaný napr. pri zahájení školského roku cirkevných škôl a univerzít. V súčasnosti je v používaní určité množstvo nových hymnusov či piesní, ktoré sa obracajú priamo k Duchu Svätému, veľká časť z nich pochádza predovšetkým z prostredia charizmatickej obnovy.

Vo výtvarnom umení je symbolicky zobrazovaný v podobe holubice alebo ohnivého jazyka.