Soběslav II.

Schopný a talentovaný muž, ktorý si však v živote užil viac strádania ako šťastia. Po otcovej smrti odišiel spolu s bratmi do Nemecka. V roku 1148 sa počas neprítomnosti kniežaťa Vladislava II. (účastník krížovej výpravy) pokúsil ovládnuť Čechy. Pokus mu však nevyšiel a skončil vo väzení na hrade Přimda, odkiaľ sa mu v roku 1150 podarilo utiecť. Uchýlil sa opäť do Nemecka a azyl našiel na dvore nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu. V roku 1161 sa pokúsil získať aspoň olomoucký údel. Opäť bol zajatý a na trinásť rokov uväznený. Prepustený bol až na zákrok cisára.

Soběslav II. vo väzení na hrade Přimda

Nádej na získanie kniežacieho stolca sa mu opäť naskytla, keď sa knieža Vladislav II. rozhodol rezignovať a odovzdať vládu svojmu synovi Bedřichovi. Táto voľba, nerešpektujúca právo voľby kniežaťa predákmi šľachty, sa stretla s ich nesúhlasom. Svoj odpor dali najavo i pred cisárom, ktorý okamžite využil možnosť zasiahnuť do českých vnútorných problémov a posilniť cisársky vplyv v Čechách. Nezakryte si uzurpoval právo dosadzovania českého kniežaťa. V septembri roku 1173 prišla česká delegácia na čele s kniežaťom na ríšsky snem do Hermsdorfu. Tu cisár Fridrich I. Barbarossa odňal kniežatstvo Bedřichovi a odovzdal ho Soběslavovmu mladšiemu bratovi Oldřichovi. Ten sa ho však vzdal v bratov prospech, čo bol čin vzbudzujúci všeobecnú pozornosť. Soběslav bol ľudom prijatý s nadšením.

Bol mužom schopným a nadaným. Napriek tomu obdobie jeho vlády však nebolo šťastné a sprevádzal ho Soběslavov neustály boj o udržanie kniežacieho stolca. Veľmoži v ňom videli uzurpátora vlády, ktorý sa na kniežací stolec nedostal riadnou voľbou. Ani Soběslav nenachádzal v šľachte oporu. Do dejín sa zapísal ako „knieža sedliakov“ pre svoju náklonnosť k prostému ľudu, ktorého práva hájil i proti mocným, čím si šľachtu popudil proti sebe ešte viac.

Napriek počiatočným prejavom vďaky k cisárovi nestal sa Soběslav poslušným vykonávateľom jeho vôle. Nedbal cisárových príkazov a žiadostí a riadil sa vlastnými úvahami. Nezúčastnil sa na žiadnom s cisárových dvorných zhromaždení ani nevyhľadával bližšie kontakty s Barbarossom. Cisár nebol spokojný a čoskoro pribúdali ďalšie problémy. Z hraničného sporu o Vitorazsko, v ktorom Soběslav dôsledne hájil české územie pred záujmami nemeckých kolonistov, vznikla krutá vojna s rakúskym vojvodom Henrichom II. Dva vpády do Rakúska v roku 1176, sprevádzané plienením a pálením kostolov vyniesli Soběslavovi pápežskú kliatbu.

Rozpory nastali i uprostred kniežacej rodiny. Hrozivé rozmery naberal spor so znojemským a brnianskym údelným kniežaťom Konrádom Otom. Brata Oldřicha, ktorého veľkorysosť mu pomohla na kniežací stolec a ktorého neskôr menoval olomouckým údelným kniežaťom, dal v obave o svoju bezpečnosť v roku 1177 uväzniť, kde ešte v tom roku zomrel.

Po obmedzení českej vojenskej pomoci cisárovi rozpor Fridricha I. Barbarossu a Soběslava II. dosiahol vrchol. Soběslavovu klesajúcu obľubu u cisárskeho dvora využil v roku 1173 zosadený Bedřich. V lete 1178 cisár Soběslava II. zosadil a udelil Čechy v léno Bedřichovi. Opäť sa tak stalo bez súhlasu českých predákov. Cisár však zaneprázdnený naliehavejšími udalosťami nechal na nové knieža, aby si svoju pozíciu uhájil.

Soběslavovi prestali priať i okolnosti. Spojenectvo Bedřicha a Konráda II. Ota, ktorí získali pomoc od rakúskeho vojvodu Leopolda V. znamenalo pre zosadené knieža veľké nebezpečenstvo. Ich prvý spojený útok smeroval na Olomoucko, hájené Soběslavovým najmladším bratom a po Oldřichovej smrti údelným kniežaťom Václavom II. Po nezdare výpravy sa obrátili smerom k Čechám. Na obranu zemských hraníc pred Bedřichom zhromaždil Soběslav vojsko svojich bojovníkov a ozbrojených sedliakov. Keď však očakávaný Bedřichov útok neprichádzal, dal Soběslav väčšiu časť svojho vojska rozpustiť. Bedřich čakal na tento moment. V auguste 1178 prekročil česko-moravské pomedzie a bez väčších problémov porazil zvyšok Soběslavovho vojska. Situáciu mu navyše uľahčila i zrada v Soběslavových radoch, keď mnohí veľmoži vtedy prebehli k jeho vojsku. Soběslav vedel, že proti značnej presile nemôže vzdorovať. Opustil bojisko a uchýlil sa na hrad zvaný Skala. Tu zbieral sily na odvetu.

Na jeseň 1178 došiel Bedřich až k Prahe a obsadil Pražský hrad. Vzápätí sa ponáhľal k cisárovi do Würzburgu oznámiť mu Soběslavovu porážku. Jeho neprítomnosť Soběslav s novozoskupeným vojskom využil. S vojskom pritiahol k Prahe no úmysel dobyť Pražský hrad mu však prekazila bdelá hradná posádka. Súčasne bol Bedřich oboznámený so Soběslavovými zámermi. Okamžite vyzval spojenca Konráda Ota na ťaženie proti Čechám a sám s pomocou domácich i cudzích spojencov smeroval k Prahe. Momentu prekvapenia zo strany Soběslava však nezabránil. V januári 1179 bol zaskočený jeho vojskom pri Lodenici neďaleko Berouna. V nastalej krvavej bitke, v ktorej padlo mnoho vojakov i veľmožov Soběslav zvíťazil. K utrpeniu účastníkov bitky prispel i veľký mráz, v ktorom mnoho ranených takmer okamžite umieralo.

Porazený Bedřich unikal na juh od Prahy, kde sa spojil s vojskom postupujúceho Konráda II. Ota. Obaja spoločne sa vydali na pochod na Prahu. K nej sa blížil i Soběslav. K rozhodujúcej bitke prišlo na mieste, ktoré neskôr dostalo pomenovanie Bojisko, 27. januára 1179. Soběslavove vojsko, vyčerpané predošlými bojmi, tu utrpelo zdrvujúcu porážku. Sám Soběslav sa pred smrťou zachránil na hrade Skala. Odtiaľ pokračoval v odpore. Po dlhom obliehaní nepriateľmi bol hrad dobytý a Soběslav bol nútený utiecť. V cudzine, kam sa uchýlil, však v januári nasledujúceho roku zomrel.

Pochovaný bol na pražskom Vyšehrade.

Soběslav II. mal za manželku Alžbetu (* pred 1154, † 2. apríl 1209), dcéru poľského kniežaťa Mieszka III. Starého. Ich manželstvo bolo bezdetné.