Slovo o pluku Igorovom

Slovo o pluku Igorovom, prvé ruské vydanie z roku 1800

Gróf Alexej Ivanovič Musin-Puškin, obraz od Johanna Baptistu Lampiho staršieho z roku 1794

Slovo o pluku Igorovom sprevádza rovnako ako české Rukopisy spor o jeho autenticite. Podľa literárnych historikov (najmä ruských), ktorí ho považujú za autentickú stredovekú literárnu pamiatku, bol epos zložený niekedy koncom 12. storočia neznámym černihivským autorom (niektorí považujú za autora samotného kniežaťa Igora a iní dokonca veľkého kniežaťa kyjevského). Niekedy sa objavuje názor, že text vznikol v 16. storočí.[3] V priebehu času bol text eposu komolený nedbalými pisármi (čím sa vysvetľuje celá rada nejasných miest v texte, ktoré odporcovia pravosti eposu považujú za bohemizmy alebo učené hebraizmy – pozri ďalej) a zároveň slúžil ako vzor pre rad neskorších ruských textov (najmä pre Zadonščinu z konca 14. storočia). Napriek tomu sa epos dochoval iba v jedinom rukopise zo 16. storočia, pôvodne vo väzbe k ​​chronografu ponechanému v kláštore Krista Spasiteľa v Jaroslavli. Ten v roku 1795 ukradol bieloruský mních Iol Bykovskij a odovzdal ho dvoranovi cárovnej Kataríny II., grófovi Alexejovi Ivanovičovi Musin-Puškinovi (zberateľ staroruskej literatúry[3]), ktorý tiež financoval jeho prvé vydanie v roku 1800. Kým však mohol byť rukopis vedecky preskúmaný, zhorel pri požiari Moskvy v roku 1812,[4] takže sa Slovo zachovalo iba v odpise urobenom pre Katarínu II a texte tlačeného vydania z roku 1800.[3]

K najvýznamnejším literárnym vedcom zastupujúcim pravosť eposu patril Dmitrij Sergejevič Lichačov, ktorého zásluhou sa dnes Slovo už konvenčne a bez pochybností (a dokonca bez akejkoľvek zmienky o nejakej v minulosti vedenej polemike[2]) zaraďuje do ruskej stredovekej literatúry. Lichačov vytvoril zo Slova ústrednú staroruskú literárnu pamiatku[5] a dokazoval jeho pravosť akcentáciou jeho kontextového charakteru: „pokúsil se dokázať autentickosť Slova… nepriamo tak, že ho prepojil do kontextu s inými staroruskými textami a dokázal, že tu má svoje miesto – doteraz sa totiž v týchto súvislostiach zdôrazňovala skôr výnimočnosť Slova…“.[2]

Lichačovova metóda, ktorá sa takticky vzdialila textovým sporom, však nemohla vyvrátiť konkrétne pochybnosti. Časť bádateľov pochybuje o jeho pravosti a padajú tvrdenie o novovekom falze.[3] Námietky odporcov pravosti Slova sa dajú stručne zhrnúť nasledovne:

• Neexistujú žiadne písomné doklady o tom, že by skutočne kedy existoval domnelý originálny rukopis[6]
• Na základe zachovanej korešpondencie hlavných účastníkov, ktorí neskôr tvrdili, že rukopis bol roku 1812 zničený, možno veľmi presvedčivo dokázať, že tohto roku žiadny rukopis, ktorý by zodpovedal uvedenému popisu, zničený nebol. Informácia o jeho strate sa rozšírila až niekoľko rokov po smrti Musin-Puškina v roku 1817[7]
• Skutočnosť, že v texte možno nájsť tzv. učené hebraizmy prevzaté zo Starého zákona, robí takmer istým predpoklad, že text Slova bol zložený až po vzniku kresťanských hebraistických štúdií v 16. storočia[7]
• V texte je možné nájsť tiež bohemizmy – ako najzávažnejší sa uvádza výraz „pod ranami“ v zmysle „pod údermi“, čo je možné v slovanských jazykoch použiť iba v češtine (v ostatných má slovo „rana“ len význam „zranenie“)[8]
• Epos vykazuje celý rad preromantických znakov (dynamika prírodných popisov, tolerovaná úloha pohanských božstiev, folklórne ladenie textu), ktoré ho umožňujú zaradiť medzi také literárne mystifikácie ako sú Macphersonove Ossianove spevy alebo Rukopis kráľovodvorský či Rukopis zelenohorský[9]

Pravosť textu bola spochybňovaná už v 19. storočí. Na začiatku 20. storočia argumentovali francúzski slavisti Louis Léger a po ňom André Mazon, že text vznikol v 17. storočí podľa vzoru Zadonščiny. Mazonove tvrdenia však vyvrátil v roku 1948 Roman Osipovič Jakobson.

Za skutočného autora Slova býva považovaný mimo iného aj samotný Musin-Puškin, alebo mních kláštora, ktorý mu rukopis odovzdal, Iol Bykovskij, alebo tiež Nikolaj Michajlovič Karamzin.[6] V nedávnej dobe prišiel profesor Harvardovej univerzity Edward L. Keenan s hypotézou, že nechceným autorom eposu je Josef Dobrovský.[10]