Slovenské novinárstvo začiatkom 19. storočia
Situácia po smrti Jozefa II.
Po smrti Jozefa II. bola politika novinám prísne zakázaná, čo im odoberalo ich životnú podstatu. Podľa reakčného nariadenia Leopolda II. z rokov 1791 – 1792 sa povoľovalo uverejňovať v novinách len to zo zahraničného spravodajstva, čo už bolo predtým publikované v úradných Wienerisches Diarium. Vláda odmietla povoľovať vydávanie ďalších novín a časopisov. Cisársky dvor z obavy pred prenikaním pokrokovej ideológie Francúzskej revolúcie, prísnou cenzúrou potláčal každý slobodnejší prejav, pričom dbal na to, aby do novín neprenikli nijaké správy o tejto revolúcii. Vládnuca trieda nemilosrdne cenzurovala aj politické komentáre.Cisár František I. a viedenská vláda z obavy pred revolučnosťou ľudu a pred rozširovaním revolučných názorov zo zahraničia, najmä z Francúzska, založila osobitný “Dvorný policajný úrad." Vtedy sa tiež sprísnila činnosť tajnej polície a cenzorov novín a časopisov. Zakladanie novín sa stávalo takmer nemožným. František I. tu nadviazal na reakčné nariadenie svojho predchodcu Leopolda II,. ktorým sa povoľovalo v novinách publikovať len to spravodajstvo, čo už predtým vyšlo v úradných novinách Wienerisches Diarum. Veľmi prísne sa kontroloval najmä zákaz uverejňovania akýchkoľvek informácií a komentárov o francúzskej revolúcii z roku 1789.
Do nového, 19. storočia vstupujú Slováci za takýchto okolností bez jediných vlastných novín, alebo časopisu. Slovenská národne prebudená inteligencia tak stratila možnosť prostredníctvom periodickej tlače vplývať na stredné spoločenské vrstvy i na ľud. Sama inteligencia tento nedostatok chcela aspoň čiastočne odstrániť dopisovaním do cudzojazyčných časopisov, organizovaním učených spoločností a čitateľských spolkov, kde sa sústreďovalo odoberanie, požičiavanie a čítanie novín a časopisov. (Napr. Malohontská učená spoločnosť v r. 1811 – 1830 odoberala tieto časopisy: Annalen der Literatur und Kunst in dem österreichischen Kaiserthume, Wiener allgemeine Literatur-Zeitung, Vaterländische Blätter, halský Allgemeine Literatur-Zeitung, peštiansky Tudományos Gyüjtemény atď.) Najväčší význam pre slovenský kultúrny život mali jenské Jenaische allgemeine Literatur-Zeitung a Vaterländische Blätter, do ktorých písalo mnoho slovenských dopisovateľov. Redakcie mnohých nemeckých časopisov a novín začiatkom XIX. storočia prijímali príspevky príslušníkov rozličných národov monarchie, a to aj také, ktoré sa dotýkali špecifických problémov ich národného, politického a kultúrneho života. Domnievali sa, že ich takto presvedčia o vhodnej sprostredkovateľskej úlohe nemeckej žurnalistiky pre rozvoj ich vlastného národného života, ako aj o tom, že germanizácia im bude vlastne na osoh.
Začiatkom 19. storočia vzdelaní Slováci najviac prispievali do literárneho časopisu Annalen der österreichischen Literatur, herausgegeben von einer Gessellschaft inlädische Gelehrten, ktoré vydával bratislavský, neskôr viedenský kníhkupec, nakladateľ a kníhtlačiar Anton Doll. Tu vychádzali nielen príspevky slovenských, ale i českých, maďarských, arabských, chorvátskych, talianskych a iných autorov, pravda v nemeckej reči. Časom si príslušníci týchto národov, až na Slovákov, vytvorili vlastné politické, vedecké a literárne časopisy a neboli odkázaní na viedenské Annalen. Slováci však sem prispievali ešte dlhé roky, pretože vlastné časopisy tohto typu nemali. Preto aj príspevky slovenských autorov v tomto časopise sú pomerne početné a relatívne rozsiahle. Príspevky slovenských dopisovateľov nájdeme v tejto dobe napr. aj v pražských nemeckých novinách – K. k.. Genehmigte Prager Neues Zeitung a inde.
Slovenské národné hnutie na prelome 18. a 19. storočia značne trpelo tým, že nemalo vlastných novín a časopisov. Práve v dobe, v ktorej vystúpil Anton Bernolák s významnou akciou vytvorenia a uplatnenia slovenského spisovného jazyka, sa nedostatok národných periodických tlačových orgánov pociťoval dvojnásobne. Vtedy už publikovanie v cudzojazyčnej periodickej tlači vôbec nestačilo rozvíjajúcemu sa slovenskému národnému hnutiu.
Situácia koncom napoleonských vojen
Po zániku Prešpurských novín prešlo takmer štvrť storočia, kým bolo možno na Slovensku pristúpiť k vydávaniu ďalšieho tlačového orgánu, určeného predovšetkým ľudovým vrstvám. Stalo sa tak nie pre nezáujem slovenských národovcov, ale preto, lebo ani Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada, ani iné nadriadené úrady, neboli náchylné povoliť vydávanie slovenských novín. Vyplývalo to aj zo silnejúceho maďarizačného hnutia, ktorému nevyhovoval nacionálny rozvoj nemaďarských národov Uhorska.
Napoleonské vojny, ktoré si vyžiadali veľké obete aj od nášho ľudu i meštiactva, prinútili šľachtu k opatrnejšiemu postupu a tak nevdojak umožnili meštiactvu ďalej si upevniť pozície. Po porážke Napoleona dochádza k ďalšej prudkej vlne reakcie, ktorá si vynútila ponechanie starých poriadkov (r. 1814). Symbolom politického teroru sa stáva spolok najreakčnejších panovníkov Európy tzv. Svätá aliancia. V Rakúsku nastupuje policajný teror, ktorého prejavom bola aj nechuť povoľovať zakladanie novín a časopisov a publikovanie iba oficiálneho, vláde vyhovujúceho zahranično-politického spravodajstva. Sklamanie z výsledkov francúzskej revolúcie a z Napoleona ťažko doľahlo na pokrokové meštiactvo, ale aj na dedinský ľud. Stratili sa nádeje na uskutočnenie občianskej rovnoprávnosti a úsilie slovenských národovcov o vybojovanie nacionálnej slobody sa stalo veľmi iluzórnym.
V dobe napoleonských vojen, kontinentálna blokáda vyhlásená Napoleonom proti Veľkej Británii, zapríčinila prerušenie obvyklých námorných ciest, čo zase prinieslo dočasné oživenie obchodu v Uhorsku, ale aj zvýšenie remeselníckej výroby a vytváranie vlastného priemyslu. Napoleonova porážka však znamenala koniec kontinentálnej blokády a tým aj koniec dočasnej konjunktúry v Uhorsku. Dočasná konjunktúra spôsobila, že sa na Slovensku upevňoval zárodok budúcej meštiackej triedy. Rástol aj počet remeselníkov, ba aj priemyselných robotníkov a menila sa celková štruktúra spoločnosti. Zostrujú sa protirečenia feudálneho spoločenského poriadku, ktorý je vážne narušovaný častými ľudovými nepokojmi a vzburami.
Za takýchto podmienok vzrástla aj vrstva slovenskej maloburžoázie i dedinskej inteligencie, hlásiacej sa k slovenskému národnému hnutiu. To umožnilo aj rozvoj edičnej činnosti vôbec a slovenského novinárstva osobitne, ktoré sa však ani začiatkom minulého storočia nedokázalo vymaniť z finančných ťažkostí, ani zo značného zaostávania za periodickou tlačou mocnejšej nemeckej a maďarskej buržoázie.
Vodcovskou osobnosťou slovenského novinárstva tejto doby sa stal Juraj Palkovič.
Pokusy o vydávanie novín
Napriek ťažkosti získať povolenie na vydávanie novín Slováci uskutočnili viacero pokusov:
Pokus Slovenského učeného tovarišstva
Kultúrny a osvetový ruch po rokoch vlády Jozefa II. (1780 – 1790) na Slovensku vrcholil významnými akciami našich osvieteneckých vzdelancov, vedených Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym, ktorí sa snažili o vytvorenie takej spoločnosti, ktorá by vydávala aj osvetové a ľudovýchovné diela. Takou sa stala roku 1792 v Trnave založené Slovenské učené tovarišstvo, zvané tiež Tovarišstvo literního umeňí. Jeho úlohou bolo hlavne organizovať a viesť národné hnutie a pomáhať sproletarizovanej inteligencii v ľudovýchovnej a osvetovej činnosti. Preto boli založené i podobné „stánky“ Tovarišstva v Nitre, v Banskej Bystrici, v Jágri a na východnom Slovensku v Rovnom, Solivare, v Rožňave a v Košiciach. Na konci tretieho roku svojej existencie malo už Tovarišstvo na území celého Slovenska do 450 členov.
Členovia Tovarišstva prejavovali tiež veľký záujem o zakladanie slovenských novín a časopisov, pretože v nich videli dôležitý nástroj ovplyvňovania verejnej mienky a posilňovania slovenskej myšlienky. Doklady o týchto ich plánoch nachádzame hlavne v korešpondencii. V zborníku venovanom činnosti bernolákovcov zvanom Tovarišstvo je otlačených aj 25 listov z korešpondencie tohto spolku. Z nich vidíme ako sa vedúce osobnosti spolku snažili o nadväzovanie kontaktov s verejnosťou a o rozširovanie svojho vplyvu. Tieto tendencie našli svoj výraz hlavne vo viedenskom “pobočnom stánku" Tovarišstva, ktorý chcel vydávať noviny v bernolákovskej slovenčine.
Noviny mali vychádzať dva razy do týždňa vo Viedni preto, lebo sa tu vraj sústreďujú noviny skoro z celého sveta, pričom v hlavnom meste monarchie bolo možno získať aj najdôležitejšie a najaktuálnejšie vnútropolitické spravodajstvo. Dokonca, ako sa tu tvrdí, mali iniciátori tohto plánu pre ne zabezpečených aj akýchsi zahraničných dopisovateľov. Išlo im pritom nie o finančný zisk, ale vydávaním novín sledovali “našej slovenskej reči očiščení, krásu a vivíšení." Nie je známe, prečo sa tieto plány nerealizovali, asi pre nedostatok peňazí a väčšieho počtu záväzných predplatiteľov. Je možné, že bernolákovcov od toho odraďovali aj ťažkosti, s akými bolo vtedy spojené vymáhanie povolenia na noviny.
Ďalšie iniciatívy bernolákovcov
Snahy bernolákovcov o založenie slovenských novín boli súčasťou ich rozsiahlej národnobuditeľskej činnosti, ktorú chceli posilniť nielen vydávaním školských učebníc, ľudovýchovných spisov, ale aj novín a časopisov. V rokoch l825 – 27 sa v bernolákovskom hnutí prejavuje tendencia upevňovať spoluprácu medzi katolíckymi a evanjelickými národovcami, aj nadväzovaním osobných kontaktov (Ján Kollár, Pavel Jozef Šafárik). Táto iniciatíva sa prejavovala v budínskom stredisku bernolákovcov, reprezentovanom Martinom Hamuljakom.
30. apríla 1826 mali predstavitelia obidvoch konfesionálnych zložiek u Jána Kollára v Pešti poradu. Na nej bol prítomný Hamuljak, Herkeľ, Koiš a profesor Juraj Maguraševič – priateľ Šafárikov v Pešti, ktorý pre svojich členov predplácal aj noviny a časopisy.
V nasledujúcom období Pavel J. Šafárik, ktorý žil v Novom Sade vzdialený od slovenského územia žiadal Juraja Palkoviča a neskoršie i Jána Kollára, aby sa chytili do vydávania slovenských novín. Nepodarilo sa mu ich pre toto osožné podujatie získať, no sám sa myšlienky na vydávanie slovenských novín nevzdával. Po prechode z Nového Sadu do Prahy roku 1833 venoval sa popri vedeckej práci aj novinárstvu, spočiatku ako zástupca Palackého a v rokoch 1838 – 42 ako riadny redaktor vedeckého Časopisu českého museum, ktorý mal aj veľa slovenských spolupracovníkov a predplatiteľov.
Cenzúra však aj tu vykonala svoje deštruktívne poslanie. Neprepustila v Časopise českého museum do tlače slovenské národné obrany proti maďarizácii, ba často ani stručné správy o vývoji národného hnutia Slovákov. Tak ani časopis nemohol výraznejšie zasahovať do vývoja národného i politického života v našich krajoch. Podobne to bolo s reakčnými Pražskými novinami, ktoré mali aj nízku odbornú úroveň.
Väčší význam ako predchádzajúce mal na slovenských čitateľov týždenník Světozor, ktorý začal vychádzať roku 1834 v Prahe za redakcie Pavla J. Šafárika. Bol to pomerne lacný ľudovýchovný časopis dobrej úrovne, ktorý dosiahol náklad 1800 exemplárov, čo bolo na tú dobu úspechom. Medzi jeho spolupracovníkov patrili aj štúrovci. Mnohí slovenskí národovci sa však neprestávali dovolávať založenia samostatných slovenských novín.
Najväčšiu iniciatívu po tejto stránke prejavoval neúnavný Martin Hamuljak, ktorý našiel pre svoje úmysly pochopenie hlavne medzi katolíckou slovenskou inteligenciou. Jeden z jeho stúpencov Michal Madánszky žiadal založenie týždenníka encyklopedického zamerania, ktorý by nevtieravo poučoval roľníkov, kupcov a remeselníkov. Tým by vraj prekliesňoval cestu budúcim slovenským novinám.
V dvadsiatych rokoch minulého storočia sa však pokusy o založenie slovenských novín a časopisov nestretajú s úspechom. Jednou z príčin tohto stavu bola aj rozpoltenosť Slovákov v oblasti spisovného jazyka. Ani bibličtina – knižný a bohoslužobný jazyk slovenských evanjelikov, ani bernolákovčina – neprenikli medzi všetky vrstvy ľudu, ktorý aj naďalej zostával mimo vplyvu slovenského kultúrneho diania.
Hamuljak, ktorý propagoval bernolákovskú slovenčinu, sa podľa Kollárovho a Šafárikovho príkladu orientoval na slovenský pospolitý ľud, ktorý bol ponechaný sám na seba. Mienil preto vydávať okrem iného aj ľudové noviny a to v čo najzrozumiteľnejšom a ľudu najprístupnejšom spisovnom jazyku. Sám sa o tom takto jednoznačne vyjadruje: “V materčine len tuším účinkovať možno, jak na srdce, tak na rozum. V materčine len možno o povinnostiach a právach svojich naúčať prostého človeka – väčšiu masu ľudu".
V septembri roku 1827 mal už Hamuljak pripravený návrh na vydávanie nového časopisu. Mal ho od začiatku nasledujúceho roku v Pešti vydávať český redaktor František Dobromysl Trnka, za spolupráce s Hamuljakom a s inými peštianskými Slovákmi. Mal to byť štvrťročník po zväzkoch s ôsmimi, desiatimi i viacerými hárkami. Mal mať ľudové zameranie, ako časopis “pre všelijaké stavy a povolania." Mal obsahovať nepolitické príspevky, kultúrne spravodajstvo, state venované pedagogike, mládeži, ľudovej slovesnosti, ale aj ukážky z literárnej tvorby. Mal vychádzať v slovenčine a nie v češtine. Aj keď podľa všetkého Trnka na vydávanie takéhoto časopisu dostal úradné povolenie, táto osožná myšlienka sa neuskutočnila.
Pokus Hamuljaka "Budínski Priatel"
Keď sa Trnkov pokus nevydaril, podobral sa Martin Hamuljak sám na založenie slovenských novín, alebo časopisu v Pešti. Ich redigovanie ponúkol Pavlovi J. Šafárikovi, ktorý to však nemohol prijať. Napokon žiadosť o vydávanie novín Budínskí Priatel neprešla.
Snahy Martina Hamuljaka o vydávanie politických novín a literárneho časopisu na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia hodnotíme ako priekopnícke a pozitívne stránky ľudovýchovy i národno-zjednocovacieho hnutia. Hamuljak sa snažil nielen o založenie slovenských novín a časopisu, ale aj o vytvorenie národného nakladateľstva, kníhkupectva, knižnice a čitateľských spolkov. Nerozvinutosť nášho národného hnutia, úzka vrstva národne prebudenej inteligencie, ako aj nežičlivosť maďarskej vládnucej triedy i Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rady spôsobili, že sa Hamuljakove snahy nepodarilo uskutočniť. Napriek tomu ho zaraďujeme medzi priekopníkov slovenského novinárstva a predchodcu Ľudovíta Štúra a štúrovcov. Preto sa nemožno čudovať, že Hamuljak obetavo pomáhal Ľudovítovi Štúrovi v boji za povolenie politických Slovenských národných novín.
Pokus Michala Godru "Občánsko-uherské-slovenské noviny "
Po Hamuljakových neúspešných pokusoch sa o myšlienku založenia slovenských novín a časopisu zaujímal Michal Godra (1801 – 1874), známy svojimi slovakizačnými tendenciami. Roku 1834 vypracoval v tomto zmysle Pravidlá na gramatickú úpravu češtiny, ktorú potom bližšie vysvetlil vo svojich príspevkoch v almanachu Zora na rok 1835. V Pešti v tejto dobe spolupracoval s bernolákovským Spolkom milovníkov rečí a literatúry slovenskej i s Jánom Kollárom. Snažil sa tiež posilniť slovenské národné hnutie vydávaním novín orientovaných na stredné a nižšie vrstvy našej spoločnosti, mali sa nazývať Občánsko-uherské-slovenské noviny.
Pokus Jána Herkeľa "Noviny slavianské"
Myšlienky vydávania slovenských politických novín po neúspešnom pokuse Godrovom sa chopil Ján Herkeľ. Mali sa volať Noviny slavianské. Z roku 1836 pochádza Herkeľov vlastnoručný latinský koncept žiadostí o povolenie týchto novín, ktorých vydavateľom a redaktorom mal byť on sám. Podľa všetkého noviny mali vychádzať v Herkeľovej osobitnej jazykovej norme. V koncepte svojej latinskej žiadosti tvrdil, že mieni zo svojich nádejných novín spraviť dobrý spravodajský a informačný orgán a prinášať v nich aj úradné spravodajstvo. O niekoľko mesiacov potom musel však podávať novú žiadosť o povolenie vydávania slavianských novín, opatrenú potrebnými dokladmi. Aj túto žiadosť odoslal Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rade, no bezúspešne.
Pokus Frana Kurelaca "Literárny noviny všeslovanské"
Pozoruhodné boli aj návrhy chorvátskeho mladíka a veľkého stúpenca štúrovcov Frana Kurelaca na založenie slovanských novín Literárny noviny všeslovanské.
Záver
Pokusy slovenských národovcov o založenie národných novín a časopisov v dvadsiatych a v tridsiatych rokoch minulého storočia narážali na vážne prekážky a preto ich stíhal neúspech. Týkalo sa to Juraja Palkoviča roku 1822, ba aj neskorších snáh P. J. Šafárika, Jána Kollára i bernolákovcov, nevynímajúc ani Martina Hamuljaka, D. Trnku, Jána Herkeľa i Michala Godru a Franca Kurelaca. Neúspech týchto podujatí smerujúcich k zakladaniu národných novín a časopisov bol o to väčší, že pripravil Slovákov o taký tlačový orgán, ktorý by ich bol nielen informoval, ale aj zjednocoval. Slovenské národné hnutie orientované v tejto dobe len na úzku vrstvu inteligencie a maloburžoázie – trpelo na chudobu, málopočetnosť prívržencov i na nedostatočnú spoločenskú priebojnosť.
Negatívnu úlohu tu nepochybne zohral aj spočiatku ľahostajný a postupne priam nepriateľský vzťah cisárskeho dvora vo Viedni, Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rady v Budíne k slovenskému národného pohybu a teda aj k snahám o vytváranie slovenských novín a časopisov. Okrem toho policajný režim metternichovského absolutizmu bol zásadne proti zakladaniu novín určeným hlavne ľudovým vrstvám. Obával sa totiž rozširovania osvety a akýchkoľvek pokrokových myšlienok – hlavne ideológie Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie, a preto aj snahy o vytvárania nových tlačových orgánov označoval za politicky nebezpečné pre panujúci režim. Preto aj žiadosti o ich povolenie, pokiaľ len mohol, zamietal.
Napriek týmto nepriaznivým výsledkom sa slovenskí národovci nevzdávali myšlienky na vytvorenie vlastných novín a časopisov. Túto požiadavku stupňovali hlavne vtedy, keď sa ku slovu v slovenskom národnom hnutí dostáva štúrovská generácia a keď sa v Bratislave po roku 1827 vytvára stredisko vzdelaneckej a ľudovýchovnej činnosti, študujúcej štúrovskej mládeže. Štúrovci totiž považovali noviny a časopisy za najvýhodnejší prostriedok na šírenie svojich politických, kultúrnych ľudovýchovných a osvetových názorov. Preto aj v ich snaženiach dostáva novinárstvo kľúčové postavenie. Založenie politických novín, ale aj hospodárskych, literárnych, vedeckých i ľudovýchovných časopisov – považovali za jeden z hlavných cieľov, ktorého uskutočneniu venovali veľa úsilia a energie. – pozri Slovenské novinárstvo v čase štúrovskej generácie (cca 1835 – 1848)
Prispievanie do nepolitických časopisov
Úsilie slovenských národovcov posilňovať národný i sociálny život Slovákov aj prostredníctvom vlastných novín a časopisov sa najprv realizovalo v nepolitickej, predovšetkým, v kultúrno-literárnej oblasti. Vyplývalo to aj, ako sme spomínali, z neochoty metternichovského absolutizmu povoľovať vydávanie politických novín. V literárnych časopisoch už však nevidel také ohrozenie panujúceho spoločenského poriadku, ako napr. v časopisoch ľudovýchovných alebo politických. Preto sa aj okrem vychádzajúcej Palkovičovej Tatranky mohla roku 1836 zjaviť aj ďalšia literárna revue Hronka s podtitulom Podtatranská zábavnice.
Prispievanie do českých a chorvátskych periodík a ich ich používanie na Slovensku
Hronka v tridsiatych rokoch minulého storočia nebola jediným tlačovým orgánom, do ktorého prispievali slovenskí národovci. Pretože mnohí z nich pôsobili ako učitelia a farári po celom Slovensku, nutne potrebovali také noviny a časopisy, ktoré by ich nielen správne a pohotovo informovali, ale aj napomáhali ich združovaniu sa v národnozjednocovacej činnosti. Sami tiež chceli prostredníctvom svojich správ a článkov publikovaných hlavne v českých, ale aj v chorvátskych a poľských novinách a časopisoch informovať ostatných Slovákov o svojej kultúrnoosvetovej a literárnej činnosti.
Koncom tridsiatych rokov sa táto generácia slovenských národovcov z nedostatku vlastných, pokúšala vytvoriť z niektorých českých , ale aj chorvátskych novín a časopisov, účinný proslovenský a protimaďarizačný nástroj, pretože maďarská vládnuca trieda sa snažila o násilnú asimiláciu uhorských Slovanov a o vytvorenie jednorečového maďarského štátu. Pravda, upevňovanie národného povedomia a rozširovanie slovenskej umeleckej, popularizačno-vedeckej spisby, novín a časopisov, narážalo na nepriaznivé spoločenské a politické pomery metternichovského absolutizmu i na chudobu slovenskej spoločnosti. Sociálne pomery poddaného ľudu v Uhorsku vtedy takto charakterizoval František C. Kampelík: “Konštitúcia Uherská vlastně sama in iuri a quantum satis contra genae humanum jest. 80 000 rodin zemanských, neboli aristokratičných, neboli 800 000 duší šlechtičných na sněme se representuje pro sebe, zákony dělá, mezi sebou úřady rozděluje atd., ostatní národ záležící z 11 800 000 lidí glaebae astrictus, bez práva, bez hlasu, bez vůle pro 80 000 rodin se klopotí… aby věčně… otrokem a hovadem zůstal."
Za takýchto okolností sa nedala situácia v slovenskom novinárstve ani len porovnávať s pomermi v okolitých krajinách. Veď kým napr. roku 1836 sa Slováci museli uspokojiť len s veľmi zriedkavo vychádzajúcou Tatrankou, v Anglicku vychádzalo 274 novín a časopisov, vo Francúzsku 234, v Prusku 208, v ostatných štátoch Nemecka 305, v Holandsku 150, v Rusku a v Poľsku 84, v Rakúsku 82, v Dánsku 80, v Belgicku 62… (Květy 8. 2. 1838). Mnohí zo slovenských inteligentov v tejto dobe sa museli spájať, keď si chceli objednávať noviny a časopisy a skladať sa na ich predplatné. Často predplatné hradilo vedenie ľudového, alebo osvetového spolku (neďeľná škola, hospodársky spolok, od šesťdesiatych rokov minulého storočia už aj tzv. vzájomné pomocnice). Slovenské noviny a časopisy si len veľmi zriedkavo predplácali tzv. kasína pre svoje čitárne. To boli totiž maďarizačné spolky, reprezentujúce spoločenský život vládnucej triedy aj v čisto slovenských oblastiach. Ich členmi boli väčšinou odrodilci, alebo maďarskí zemani, inteligenti a obchodníci, ktorí pohŕdali ľudovými združeniami, akými boli slovenské nedeľné spolky, čitateľské združenia a knižnice, ako aj slovenskou literatúrou a periodickou tlačou. Len do niektorých z nich sa dostali Slováci, ktorí sa ich snažili premeniť na slovenské národné kultúrne spolky (Banská Bystrica, Zvolen, Liptovský Mikuláš, Sobotište…)
V slovenskej spoločnosti sa preplácanie národných novín a časopisov, ako aj dopisovanie do nich považovalo za „národnú povinnosť“. Pretože slovenským národovcom záležalo na rozširovaní českých a chorvátskych časopisov na Slovensku aj medzi politickým ľudom, keď už vlastné slovenské tlačové orgány nemali, museli hľadať cesty k zvyšovaniu ich publicity. Pretože menej školení slovenskí čitatelia sa sťažovali na nezrozumiteľnosť niektorých slov v českých i v chorvátskych novinách, prichádzajúcich do našich krajov, M. M. Hodža radil vydať kvôli tomu porovnávací česko-slovenský slovník a Gašpar Fejerpataky chorvátsko-slovenský slovník, čo odporúčala uskutočniť aj redakcia pražských Květov. Veľké zásluhy na rozširovaní novín a časopisov mali v tejto dobe slovenské študentské samovzdelávacie krúžky, ako aj spolky slovenských učiteľov, ktoré si najviac predplácali Pražské noviny so Včelou, Gazettu Lwowsku, Srbske novine (Arnoltove), Illyrske novine a Danicu, Vesnu, Tygognik literacki a pod.
Medzi štúrovcami vzbudila roku 1836 veľkú pozornosť správa o prípravách na vydávanie bratislavského trojjazyčného maďarsko-nemecko-slovenského časopisu. Organizátori tohto podujatia sa už aj dohodli s bratislavskými slovenskými študentmi, že títo budú do časopisu prekladať články z maďarčiny do slovenčiny. Z tohto podujatia zišlo. Neuskutočnil sa ani Michlov plán na vydávanie Všeobecného pedagogického časopisu pre všetkých Slovanov v Rakúsku, ako aj časopisu pre evanjelické duchovenstvo, ktorý mal začať v roku 1837 vychádzať v Hontianskej stolici.
Najväčší význam pre slovenské národné hnutie mal však v rokoch 1838 – 1845 pražský literárny časopis Květy, ktorý prinášal pravidelné správy o kultúrnych, osvetových, ľudovýchovných a literárnych podujatiach v našich krajoch. Do neho prispievali aj neskorší redaktori a spolupracovníci politických Slovenských národných novín. (Ľudovít Štúr, Karol Štúr, J. M. Hurban, Bohuslav Nosák, Peter Kellner – Hostinský, A. H. Škultéty, Ján Kalinčiak, Ján Francisci, Samo B. Hroboň, Ľudovít Žello, Gašpar Fejerpataky – Belopotocký…) V Květoch vychádzali aj ukážky z literárnej tvorby štúrovcov, písané pravda, ešte po česky. Dopisovanie Štúrovcov do pražského Světozoru, Včely i do Květov vyplývalo predovšetkým z nedostatku vlastných slovenských politických a literárnych novín, ale aj z ich snahy informovať českú verejnosť o vývoji slovenského národného a kultúrneho života. Tento proces, smerujúci k založeniu vlastnej slovenskej politickej žurnalistiky bol pomalý a zložitý, čo vyplývalo zo slabej spoločenskej základne slovenského národného hnutia. V prvej fáze sa Ľudovít Štúr a jeho spolupracovníci snažili získať pre slovenské nacionálne záujmy vydavateľov a redaktorov českých novín a časopisov, ktorí boli finančne i politicky v oveľa výhodnejšej situácii, ako štúrovci na Slovensku.
Platilo to nielen o Květoch, ale aj o vedeckopopularizačnom časopise Světozor, ktorý začal vychádzať v marci roku 1834 v Prahe za redakcie Pavla Jozefa Šafárika. Jeho hlavnými propagátormi a rozširovateľmi na území Slovenska bol Ján Kollár a Gašpar Fejerpataky – Belopotocký. Časopis mal na Slovensku okolo 250 stálych odberateľov a niekoľkonásobne viacej čitateľov. Vo Světozore bývali už sústavnejšie aj príspevky slovenských dopisovateľov, ale aj články českých autorov o Slovensku. V menšej miere sa na Slovensku rozširovali aj Pražské noviny s prílohou Česká Včela, kde sa starostlivosťou ich redaktora Františka Palackého tiež nachádzali príspevky Slovákov. Palacký tu postupoval celkom cieľavedome. Sám hovoril, že sa snaží, aby noviny a ich príloha “tak dobře Moravanům a Slovákům sa hodil a též o důležitostech jejích jednal, jak se to pro Čechy děje".
Ako vidieť už pred vystúpením Ľudovíta Štúra sa uvedomelí Slováci i Česi snažili, aby sa aj české tlačové orgány zaoberali slovenskými problémami. Po tejto stránke vyvodiace postavenie mali spomínané Tylove a Pospíšilove beletristické Květy, ktoré od roku 1835 mali podtitul „Národní zábavník pro Čechy, Moravany a Slováky“. Bol to veľmi rozšírený a obľúbený časopis. Napr. roku 1842 mal okolo 900 predplatiteľov, pričom sa Květy predávali aj v kníhkupectvách.
Ľudovít Štúr sám posielal do Květov nielen svoje verše, správy o účinkovaní slovenských kultúrnych a ľudovýchovných spolkov, ale aj informácie napr. o kultúrnom živote v Srbsku a v Chorvátsku, ktoré čerpal nielen z ilýrskych novín, ale aj zo svojej súkromnej korešpondencie s prebudenými vzdelanými južnými Slovanmi. Mnohé príspevky slovenských dopisovateľov sú tu uverejnené pod značkami, ktoré sa dajú dnes ťažko identifikovať. Záujem o Slovensko zo strany českej verejnosti vzrastal vtedy aj zásluhou českých autorov, ktorí písali do Květov rozsiahle články a komentáre k politickým a sociálnym pomerom na území Slovenska.
Štúrovci považovali Květy v prvých rokoch svojho verejného účinkovania aj za svoj časopis. Jeho redakcia často vyzývala dopisovateľov zo Slovenska, aby sem sústavne prispievali a tak informovali českú verejnosť o špecifických slovenských pomeroch. Od začiatku štyridsiatych rokov venovala čoraz väčšiu pozornosť slovenským otázkam. Tu prekonávali neskorší tvorcovia Slovenských národných novín svoj novinársky krst, tu nadobúdali cenné skúsenosti, ktoré neskoršie mnohostranne uplatňovali. význam Květov pre slovenské mal buržoázne kruhy i dedinskú inteligenciu značne stúpol vtedy, keď sa začali rozvíjať útoky maďarskej strednej šľachty a buržoázie vo viacerých peštianskych novinách a časopisoch proti slovenskému národnému hnutiu. Bolo to hlavne po zverejnení Slovenského prestolného prosbopisu roku 1842. Ľ. Štúr vtedy do Květov napísal niekoľko národne obranných článkov, v čom ho nasledovali aj iní slovenskí vzdelanci.
Štúr sa niekoľko rokov snažil získať redaktorov Květov, ale aj iných českých novín a časopisov, aby prijímali a publikovali články slovenských dopisovateľov aj vtedy, keď obsahovali mnohé slovakizmy. Argumentoval tým, že tieto články majú informovať nielen českú, ale aj slovenskú verejnosť, ktorá nemá ešte dostatočné znalosti moderného českého spisovného jazyka a preto pre ňu treba nahrádzať menej známe české slová slovakizmami. Aj v ochote redakcie uverejňoval články so slovakizmami videl prejav snahy českej publicistiky pomáhať Slovákom a upevňovať takto československé vzťahy. Zriedkavo však po tejto stránke našiel v českých krajoch podporu, pretože českí vzdelanci v tom videli narušovanie spisovnej normy a nepresnosť syntaxe.
Štúr v tejto dobe osciloval medzi požiadavkami českých vzdelancov po zachovaní čistoty českej spisovnej reči i medzi volaním slovenskej čitateľskej obce po lepšej zrozumiteľnosti textov zvádzaním slovakizmov. Preto sa aj takto právom sťažoval: “My sme v pravém očistci, poněvadž píšice pouhou češtinou, našemu pospolitému lidu přístup k čtění zamezujeme, ukloníce se pak k nářečí našemu od Čechů se odtrhujeme."
Štúr tu vlastne len tlmočil dávnu požiadavku našich vzdelancov po zavedení takej spisovnej reči na území Slovenska, ktorá by bola čo najzrozumiteľnejšia a najbližšia slovenskému pospolitému ľudu. Tak ako výstižne formuloval Pavol J. Šafárik v liste Jánovi Kollárovi ešte v máji roku 1827: “Nynější pospolitý sloh českých spisovatelov nemůže nikdy národným slohem našich Slováku býti… Pokud si naši Slováci jakýsi svému nářečí přiměřený spisovný sloh, nech třebars na základech české gramatiky nezarazí; až potud nebude u nás národní literatúry, nebude u lidu chuti ku čtění; My spisovatelé budeme jen brahmínové mezi lidem našim, jako sme posavad byli a sloh náš a jazyk knižný to co sanskrit a cirkevná slovančina."
Takýmto požiadavkám čitateľov chcel vyhovieť aj Martin Hamuljak, vydavateľ literárneho almanachu Zora, ktorá vychádzala v Budíne v rokoch 1835 – 1840. Do druhého ročníka almanachu prijal príspevky písané podľa rozličného pravopisného systému značne slovakizované. Keď z českej strany to Chmelenský Zore vyčítal, stretol sa s odporom slovenských vzdelancov, hlavne pre tento svoj výrok: „Je-li Zora však psaná česky“ – Neni – Slovensky? Nikterak – Polsky, chorvátsky, či snad rusky?... My zde v Čechách nevime; že ale česky a vubec žádným slovanským jazykom psána není, to vime." Chmelenský posudzoval Zoru čisto z hľadiska českého, nepostihol historický vývoj udalostí na Slovensku. Nepochopil, že slovenské národné hnutie si čoraz nástojčivejšie vynucuje používanie slovenčiny ako spisovného jazyka. Posudzoval Zoru zaujato a nespravodlivo.
Štúrovci sa proti výčitkám Chmelenského ohradili a tvrdili, že slovakizovanie češtiny užívanej na území Slovenska si vynucujú rozličné spoločenské vrstvy i verejná mienka. Pre upevnenie československej spolupráce a zamedzenie drobných nedorozumení i sporov v otázke spisovnej reči, Štúr už 10. apríla 1836 radil Františkovi Palackému, aby v záujme jednoty Čechov i Slovákov prijali do spisovnej češtiny niektoré slovenské slová, ale aj “v dobách mluvnických niečo ustúpili."
Proti slovakizovanej češtine sa vtedy nestaval ani Ján Kollár. Václavovi Hankovi 9.IV.1836 napísal, že úspechy Zory medzi slovenskými čitateľmi treba pripočítať práve týmto jazykovým novotám. Tvrdil, že “k retovaní Slováku z přítomného nebezpečenství není jiné cesty." Jozef M. Hurban odvolávajúc sa na rozhovory s niektorými politikmi tvrdil, že čistá spisovná čeština Slovákom nevyhovuje. Na inom mieste sa už odvolával na verejnú mienku, ktorá žiadala založenie slovenských politických novín. Píše tu o svojej ceste Pohroním a dodáva: “Odsud jsme jeli… až na Novú Baňu. Zde jsem nalezl horlivého, české knihy, časopisy, mezi nimiž i Květy držíciho Slováka měštěním p. Ollíka… Po delší rozmluvě předkládal mi potřebu slovenského Zábavníka a novín politických. Já, říkal on, rozumím, ale žáden jiní zde… Podobně i české noviny nejsou pro nás vubec. Tyto pak jisté stížnosti jsme i na jiných...místach slyšeli."
S rozširovaním vplyvu slovenského národného hnutia, so zväčšovaním počtu jeho stúpencov, súvisela aj celková tendencia po vytvorení slovenskej spisovnej reči, ako aj snaha po zakladaní ďalších slovenských novín a časopisov, ktoré mali vtedy u nás mimoriadnu dôležitosť.