Silbaš

Silbaš patrí medzi najstaršie osady nachádzajúce sa v Báčke. Prvé písomné zmienky o Silbaši uvádza Inványi I. v monografii o Báčsko-bodrožskej župe, kde v roku 1263 spomína Szilbach, južného suseda Buľkesu, ako dedinu susediacu s pozemkom Kesi. Neskoršie záznamy pochádzajú z letopisu pravoslávnej cirkvi v Silbaši, kde sa uvádza pustatina zvaná Sila Vaš. Ešte niekoľko záznamov z 15. storočia uvádza názov Zylbac, alebo skratku Zil. Podľa ústneho podania táto osada dostala svoj názov z maďarského slova „szilva“ – slivka.

V Tureckých defteroch, z Báčskej náchie, spomínajú Silbaš ako dedinu s 25 daňovými poplatníkmi. Z týchto údajov môžeme vidieť, že dedina nebola vždy na rovnakom mieste a trvalo osídlená. V tom období väčšina obyvateľstva nemala dlhodobé príbytky, ale koliby opletené prútmi a blatom. Takéto stavby im umožňovali ľahké migrácie a možnosť presúvať sa z jedného miesta na druhé. Často sa sťahovali hlavne kvôli pastvinám a pôde, ktorá nebola zaplavená močiarmi. Na začiatku 18. storočia sa okrem Silbaša v zápisoch vyskytoval i názov Szent Mihaly. Postupne sa poloha dediny prestála meniť a tieto dve neďaleké osídlenia sa spojili do jedného – Silbaša. Od roku 1844 do roku 1918 oficiálne meno sa nariadením úradov zmenilo na Silbač. V 18. storočí mala dedina i svoj vlastný erb a pečiatku. V tomto období boli pri súpisoch obyvateľstva zaznamenávané aj priezviská. Srbské priezviská, ktoré sa vyskytujú v Silbaši až dodnes, sú: Petljanski, Zarupski, Ninkov, Pejak, Aleksić, Pajić, Vukadinov a iné.

Okrem väčšinového, srbského obyvateľstva, v Silbaši má svoje pevné miesto aj slovenská menšina, od svojho príchodu do tejto dediny. Z hľadiska osídľovania dediny Slovákmi, Silbaš patrí medzi najmladšie, lebo slovenskí osadníci prichádzali sekundárnou až terciárnou kolonizáciou v dolnozemskej oblasti. Väčšia časť prišla z oblasti Kiskőrösa (dnešné Maďarsko) a z okolitých slovenských vojvodinských dedín – Selenča, Laliť, Bajša a Hložany. Podľa záznamu v matrike bol prvý Slovák v Silbaši už pred rokom 1799, ale v organizovanejšej forme sa prvé skupiny trvalo usadili od roku 1814 do 1816. Podľa cirkevných záznamov, prví slovenskí obyvatelia boli: Adam Tušjak, Jakub Gajdoš, Juraj Javorský, Tomáš Kováč, Jozef Andrášik, rodiny Banský, Fabok, Čermák, Krnáč a iní.

Začiatky a prvé prejavy organizovaného spoločenského života slovenskej menšiny sa prejavili aktivitou na cirkevnom, ale i na vzdelávacom poli. Nárast počtu Slovákov v Silbaši prvých niekoľko desaťročí nebol veľký a z toho dôvodu nebola ani možnosť založiť vlastnú cirkevnú organizáciu. Aj napriek tomu už od roku 1818 má Silbaš vlastnú evidenciu v matrike narodených a úmrtia. V rovnakom roku bola založená a otvorená prvá slovenská škola. Za prvého učiteľa bol zvolený Matej Ondrej Franko, ktorý pôsobil zároveň ako cirkevný levíta. Takéto spojené funkcie v rámci cirkvi a školy vykonávali viacerí jeho nástupcovia.

Po príchode do Silbaša si malý počet evanjelikov na darovanom pozemku vybudoval modlitebnicu a učiteľský byt. Silbašský evanjelický zbor bol v tomto období fíliou pivnickej cirkvi. Od roku 1822 silbašský zbor zmenil svoju fíliu a patril do nemeckej cirkvi nachádzajúcej sa v susednom Bulkesi, dnešnom Maglići. V roku 1839 získala silbašská cirkev samostatnosť. Už rok predtým si počas procesu osamostatnenia vybudovali vlastné modlitebné priestory. Za prvého farára si obyvatelia Silbaša zvolili Samuela Babylona. Pôsobil od roku 1839 do 1866. Pôvodom bol z Radvaňa, zo Zvolenskej stolice, a počas svojho štúdia v Bratislave pôsobil spolu s Ľudovítom Štúrom. V študentských časoch bol členom a tajomníkom Spoločnosti učencov reči československej. S. Babylon sa počas svojho pôsobenia v Silbaši zasadzoval za práva slovenského obyvateľstva. Pôsobil aj na kultúrnom poli, keď v roku 1847 organizoval v Silbaši Cyrilo-metodské oslavy. V jeho stopách pokračoval i druhý silbašský farár Michal Valach, ktorý pôsobil od roku 1866 do roku 1874. Venoval sa zveľaďovaniu slovenskej menšiny v Silbaši, ale zároveň pôsobil ako jednateľ Matice slovenskej v Báčke a prispieval do slovenských novín a časopisov. Mal výrazný podiel na výstavbe novej školy v Silbaši a okrem toho bol v Pivnickom školskom okrese dekanom.

Aj ďalší kňazi a učitelia sa zaslúžili o udržanie národného povedomia a vzdelávania Slovákov. V rokoch 1874 – 1876 v Silbaši pôsobil ako evanjelický kňaz Félix Kutlík. Bol to významný národnopolitický, osvetový a literárno-publicistický pracovník, jeden z prvých skutočných spisovateľov vojvodinských Slovákov. Zo záznamov Félixa Kutlíka sa dozvedáme, že v Silbaši vtedy žilo asi 2800 obyvateľov, z toho 721 Slovákov a ďalšiu časť tvorili Srbi. Bolo to obdobie, keď osada nemala žiadne národoosvetové spolky. Vtedy dedina mala evanjelickú modlitebnicu, pravoslávny kostol, poštu, slovenskú a srbskú školu.

Vzácnym dokumentom je práca Félixa Kutlíka Dejiny Cirkve ev. a.v. Silbašskej, ktorá je jeho prvou vojvodinskou historickou prácou. V snahe zachovať budúcim pokoleniam trvalé záznamy, podal stručné dejiny tunajších Slovákov, zaujímal sa najmä o osídľovanie a kultúrny život. Z obdobia pobytu v Silbaši sa zachovala i jeho rukopisná práca, obsahujúca súpis slovenských silbašských rodín. Pri každom mene bol uvedený dátum, miesto narodenia, miesto úmrtia. Pri menách detí sa uvádzajú i údaje o krste a sobáši. Tento zoznam bol pôvodne vyhotovený pre uľahčenie rozličných úradných povinností a pre ľahšiu orientáciu. Veľká časť jeho diel predstavuje významné pramene pre genealogický a etnologický výskum silbašských Slovákov. Félix Kutlík dával v rámci svojej cirkevnej práce dôraz hlavne na pozdvihnutie morálky medzi dospelými a školskú dochádzku medzi deťmi. Okrem toho sa venoval aj národnopolitickým a kultúrnym záležitostiam, ktorým sa v nasledovných rokoch života venoval v neďalekom Kulpíne, kam sa natrvalo presťahoval.

Súčasnú podobu slovenského evanjelického kostola začali stavať Silbašania na mieste, kde bola predtým umiestnená modlitebnica. Dokončili ho a vysvätili 31. októbra 1886. roku, v deň Pamiatky reformácie. Prostriedky na jeho stavbu si zabezpečili veriaci z vlastných príspevkov a vynášalo to približne vtedajších 25 000 forintov. Už v tom čase si Slováci dávali veľký dôraz na vzdelávanie, najmä u detí. Poukazuje nám to i striedanie funkcie cirkevných a školských objektov. Miestnosti vtedajšej fary boli používané na výučbu, pokiaľ neboli vybudované nové školské budovy. Do kostola bol organ kúpený dodatočne, z laliťského chrámu. Rekonštrukciu organu pred asi päťdesiatymi rokmi urobil Ivan Perín, odborník zo Slovenska.

Od založenia samostatnej cirkvi v Silbaši pôsobili nasledovní farári: Samuel Babilon (1839-1866), Michal Valach (1866-1874), Félix Kutlík (1874-1876), Viliam Seberíni (1876-1914), Michal Šuster (1915-1934), Pavel Strehársky (1934-1976), Štefan Valašek (1976-1992) Vladimír Lovás (1992-dodnes).

Prvého slovenského učiteľa v Silbaši Mateja Ondreja Franku v tridsiatych rokoch 19. storočia vystriedal Juraj Palúš Vladár. Triedy už v tých časoch mali žiakov a preto od roku 1832 silbašské deti mali organizovanú výučbu. Najprv sa vyučovalo iba v jednom oddelení, neskôr v dvoch. Významný podiel na rozvoji cirkvi a školy v Silbaši mal aj farár Viliam Seberíny, ktorý pôsobil od roku 1876 do roku 1914, a učiteľ Samuel Hrúz.

Prvá cirkevná škola bola vybudovaná v roku 1900 a druhá, novšia, o osem rokov neskôr.

Základná škola bratov Novakovcov v Silbaši dostala názov podľa piatich bratov, ktorí zahynuli v druhej svetovej vojne. Má vysunuté triedy v Despotove a v Paragu. V prvých štyroch triedach je vyučovanie po slovensky, vo vyšších po srbsky. Vo vyšších ročníkoch je slovenčina fakultatívnym predmetom.

Podľa súpisu z 2002. roku v Silbaši žilo 2849 obyvateľov. Z toho Srbov bolo 1601 alebo 56,19 %, Slovákov 1018 alebo 35,73 %, Rómov 1,54 %. Najväčší počet obyvateľov mal Silbaš v prvej polovici 20. storočia, kedy dosiahol takmer 3500 osôb. Pri nasledovných sčítaniach obyvateľstva bol zaznamenaný iba mierny úpadok z celkového počtu obyvateľstva. Srbské obyvateľstvo predstavovalo vždy viacej ako polovicu obyvateľstva. Ostatok tvorili menšiny, z čoho bola vždy dominantná slovenská a iba dve percentá boli Rómovia a iní. V Silbaši sú iba tri ulice, ktoré nesú slovenské mená – Štúrova, Masarykova a Bratov Sľukovcov. Aj napriek ich názvu, nemožno presne rozdeliť dedinu na srbskú a slovenskú časť, pretože ani v minulosti nežili Slováci a Srbi v rôznych častiach dediny.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Silbaš

• Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov