Aldo Moro

Narodil sa v mestečku Maglie, v Apúlii na juhu Talianska, v rodine učiteľov. Vyštudoval právo na univerzite v Bari, kde neskôr pôsobil ako profesor.

Jeho politická kariéra sa začala už v roku 1941, keď sa stal prezidentom Federácie katolíckych vysokoškolských študentov. V r. 1946 bol zvolený do Talianskeho parlamentu ako poslanec za Kresťansko-demokratickú stranu (DC) a podieľal sa na návrhu novodobej talianskej ústavy. Moro počas svojej kariéry zastával post ministra spravodlivosti (1955 – 1957), ministra školstva (1957 – 1959), ministra vnútra (1976), bol trojnásobným ministrom zahraničia (1964 – 1965, 1965 – 1966 a 1973 – 1974) a v rokoch 1963 – 1968 a 1974 – 1976 bol talianskym premiérom, pričom viedol celkovo päť koalícii.

Počas 70. rokov bol jedným z ústredných politických lídrov, ktorí presadzovali projekt tzv. Historického kompromisu medzi Komunistickou stranou Talianska (PCI) a Kresťansko-demokratickou stranou. Rivalita medzi týmito dvoma najsilnejšími politickými stranami v Taliansku totiž viedla k dlhému obdobiu politických, sociálnych a ekonomických kríz (pozri Roky olova). Hlavne po parlamentných voľbách v júni 1976, keď PCI získala 34.4 % hlasov (DC získala 38.7 %) bolo pre Mora jasné, že bez spoločnej vlády kresťanských demokratov a komunistov Taliansko nemôže normálne fungovať, preto sa rozhodol zostaviť vládu "národnej solidarity". Celý tento proces však ukončila jeho smrť.

16. marca 1978 ráno bol Moro na ceste do parlamentu, kde sa mala uskutočniť diskusia v súvislosti s hlasovaním o dôvere novej vláde na čele Giuliom Andreottim, ktorá bola prvýkrát zostavená na základe Historického kompromisu. Počas tejto cesty jeho auto na ulici Via Fani v Ríme prepadlo ozbrojené komando teroristickej organizácie Červené brigády. Zastrelili všetkých 5 sprievodných členov ochranky a Mora uniesli.

V nasledujúcich dňoch teroristi predložili svoje požiadavky, ktorých ústrednou témou bolo prepustenie zakladajúcich členov Červených brigád. Na protest proti Morovmu únosu medzitým odbory požadovali generálny štrajk, zatiaľ čo vláda zostavila "krízový výbor" a bezpečnostné sily vykonali stovky razií hlavne v Ríme, Miláne a Turíne. Morovi jeho únoscovia dovolili písať listy jeho rodine, straníckym kolegom a pápežovi. V týchto listoch okrem iného apeloval na vládu, aby pristúpili k rokovaniam s únoscami. Vláda však odmietla akékoľvek vyjednávania, a to aj napriek požiadavkám jeho rodiny, priateľov a pápeža Pavla VI.

2. apríla 1978 dostala polícia tip od trojice ľudí, vrátane budúceho štátnika Romana Prodiho, kde sa Moro nachádza. Po razii v označenom byte na ulici Via Gradoli v Ríme polícia síce našla dôkazy, že Moro sa tam naozaj nachádzal, byt bol však už opustený. R. Prodi neskôr uviedol bizarné tvrdenie, že spomínaný tip dostal ako vnuknutie na spirituálnej seanse, pravdepodobnejšie však je, že ho mal od utajených priateľov z ultraľavicovej politickej scény.

Po 55 dňoch od únosu sa 9. mája 1978 našlo Morovo telo v kufri auta symbolicky umiestneného na ulici Via Caetani na polceste medzi centrálami komunistickej a kresťansko-demokratickej strany. Ako sa neskôr zistilo, keď sa únoscovia rozhodli Mora popraviť, umiestnili ho do auta oznámiac mu, že ho chcú premiestniť na iné miesto. Zakryli ho dekou a následne desiatimi strelami kalibru 7,65 mm zo samopalu Škorpion (Vzor 61) do hrudníka usmrtili.

Hoci boli z únosu jednoznačne usvedčené Červené brigády a k jeho vražde sa priznal ich líder Mario Moretti, stále ostáva okolo tohto prípadu množstvo otázok a nejasností. Nie celkom objasnenou záležitosťou napr. ostalo ako mohli teroristi poznať presnú trasu Morovho auta (ktorú mal jeho šofér povinnosť každý deň meniť) a ako mohli uskutočniť tak profesionálny útok (pri silnej salve na členov ochranky vnútri auta Mora ani nezranili). Už počas jeho zadržiavania došlo k mnohým špekuláciám, že bezpečnostné sily vedeli, kde sa nachádza, no zámerne nezasiahli. Nekompromisný postoj štátu mnohých prekvapil, keďže pri únosoch iných, menej významných politikov (ako napr. únos Cira Cirilloa) už vláda ochotná rokovať s teroristami bola. Nevyjasnené je aj to, prečo boli Morove listy dlho utajované (zverejnili ich až na začiatku 90. rokov).

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Aldo Moro

• Aldo Moro: Biography
• Brigate Rosse and Moro Kidnappig: secrets and lies