Saské vojvodstvo

Názov Saska je odvodený od germánskych Sasov (Saxones), sídliacich pôvodne v západnej časti Jutského polostrova a na troch malých ostrovoch (Insulae Saxonum) v okolí Helgolandu, v krajine nazvanej Ptolemaiom v druhom storočí po Kr. Transalbigen či Nordalbigen. Na začiatku 3. storočia osídlili Sasi oblasť medzi riekami Labe, Eider a Trava a na konci 3. storočia prekročili Labe a jednotlivé saské kmene sa rozšírili po severozápadnom Nemecku.

V 4. storočí si Sasi podmanili susedné germánske kmene (Cheruskov, Agrivarierov, značnú časť Chaukov), potom sa na začiatku 5. storočia obrátili na juh proti Chamavom, po ktorých porážke dosiahli Durínsko. Časť Sasov sa pripojila k Longobardom a odišla s nimi do Itálie, kde sa však neboli ochotní prispôsobiť longobardskému právu, a preto sa vrátili späť do svojich pôvodných sídiel na severe Nemecka. V tom istom čase prebiehala aj ich expanzia do južnej Británie (pozri.: Anglosaské kráľovstvo) a v polovici 5. storočia na polostrov Armorika (dnešné Bretónsko), kde sa krajina nimi obývaná nazývala dočasne Saské prímorie (pobrežie, Saxonicus litus). Títo Sasovia opustili krajinu spoločne s rímskymi vojskami.

Od konca 6. storočia bolo Sasko rozdelené na 3 hlavné oblasti:

• Západné Sasko = Vestfálsko (nem. Westfalen, lat. Saxonia occidentales) na západe (pozri Vestfálsko)
• Východné Sasko = Ostfálsko (nem. Ostfalen, od Osterleute, lat. Saxonia orientales) na východe.
• Engern (Angarier, Angrarier) v strednej časti.

V nasledujúcom storočí sa ešte na severe v Holštajnsku vyčlenil Nordalbigen (Nordalbinger, od Nordleute).

Sasi podobne ako ostatné germánske kmene susediace s Franskou ríšou museli už od polovice 8. storočia čeliť ich expanzii. Už za Pipina Krátkeho (751-768) platili Franskej ríši vysoký tribút, aby si vykúpili mier. Vo vojnách s Karolom Veľkým v rokoch 772 – 785 boli Sasi opakovane porazení, ich územie spojené s Franskou ríšou a nasledovné povstania trestané s exemplárnou krutosťou. Na severe a východe (na rieke Labe) potom vytvoril Karol viacero obranných mariek proti Dánom a Slovanom Po verdunskej zmluve (843) pripadlo takmer celé Sasko Východofranskej ríši.

V polovici 9. storočia tu súčasne vzniklo silné kmeňové vojvodstvo, ktorého prvým známym vojvodom bol Luidolf, spomínaný v prameňoch v roku 850. Za vlády jeho syna Otta Osvieteného, potom ovládli Sasi Durínsko. Jeho syn, Henrich I. Vtáčnik, sa stal roku 919 kráľom Nemeckej ríše a Sasko jadrom vznikajúceho cisárstva.

Po nástupe Otta I. (936 – 973) na nemecký trón bolo Saské vojvodstvo v roku 960 udelené ako léno Hermannovi Billungovi (odtiaľ tiež ďalší názov Saska = Krajina Billungov), pričom najdôležitejšie oporné body zostali v držbe kráľa. Súčasne výbojmi na východ vznikla Billungská marka. Od konca 10 storočia a v 11. storočí postupne zanikla jednota vojvodstva, ktoré sa rozpadlo na rad grófstiev. V roku 1106 vymrel rod Billungov smrťou vojvodu Magnusa Saského, a Sasko získal Lothar von Supplinburg, zvolený v roku 1125 za nemeckého kráľom ako Lothar III.. Ten Sasko v roku 1137 previedol na svojho zaťa, vojvodu Heinricha Pyšného z Bavorska, za ktorého života bola Meißenská marka nakrátko opanovaná Welfovcami (1137 – 1138).

Po zosadení Heinricha Pyšného dostal Saské vojvodstvo Albrecht Medveď z rodu Askánovcov, ktorý ho spätne previedol v roku 1142 na Heinrichovho syna, presláveného Henricha Leva (Heinrich der Löwe), za čo dostal Brandenburskú marku. Henrich Lev z Welfskej dynastie rozšíril územie Saska najmä víťaznými bojmi s polabskými Slovanmi na východnej a severovýchodnej hranici (tu získal roku 1160 Meklenbursko, ktoré sa potom roku 1170 zasa naplno osamostatnilo ako ríšske kniežatstvo) a získal aj Bavorské vojvodstvo.

Roku 1180 poráža Henricha Leva cisár Fridrich I. Barbarossa, ktorý mu väčšinu dŕžav zhabal a vojvodstvo bolo rozdelené, čím tiež de-facto zaniklo. Bernhard, gróf askánský, získal titul vojvodu a rodové dŕžavy, k ktorým si ešte vydobyl Wittenberg a Lauenburg; arcibiskup kolínsky potom Vestfálsko (ako vojvodstvo); pomoranské kniežatá boli v roku 1181 povýšené na vojvodov; vojvoda durínsky Herman I. dostal Saské Falcko (Saské falcgrófstvo, založené Henrichom I. Vtáčnikom); Lübeck bol v roku 1182 povýšený na ríšske mesto; a Henrichovi Levovi zostali iba časť Engernu a Ostfálsko (z týchto krajín potom vzniklo roku 1235 Brunšvicko)

V roku 1260 si Bernhardovi vnuci rozdelili jeho územie medzi seba a to tak, že Johann získal Sasko-Lauenburg a Albrecht Sasko-Wittenberg. Obe línie spolu súperili o zisk kurfirstského hlasu, ktorý bol v roku 1356 pririeknutý cisárom Karolom IV. Rudolfovi I. (1297-1356), vojvodovi sasko-wittenberskému spoločne s úradom ríšskeho vikariátu.

Keď v roku 1423 vymrela wittenberská línia sasko-askánskeho domu, dostal kurfirtský titul a súčasne prenesene aj titul vojvodov saských meißenský markgróf Fridrich IV. (I.) Bojovný z rodu Wettinovcov. Wittenberg sa potom stal hlavným mestom Saského kurfirststva.