Roj (letecká jednotka)

Roj je označenie pre skupinu alebo formáciu vojenských lietadiel. V prvej polovici 20. storočia išlo spravidla o trojicu strojov letiacich v šípkovom tvare, ale na základe skúseností z druhej svetovej vojny, kedy sa stretli napríklad nepružné formácie tesných trojíc RAF s nemeckými rojmi štyroch lietadiel, väčšina letectiev postupne prijala koncepciu rojov so 4 lietadlami, tvorených dvoma dvojicami vo voľnejšej formácii.[1]

Vľavo roj 3 lietadiel (nem. Kette), vpravo roj 4 lietadiel (Schwarm)

História
Roj bombardérov Heinkel He 111 vo formácii Kettenreihe rechts
Nemecký roj vo formácii Kettenkeil
Britská formácia Finger-four

V 30. rokoch bolo vo vzdušných silách väčšiny štátov (vrátane česko-slovenského letectva) bežné lietanie v trojiciach,[pozn. 1] zovretých formáciách lietadiel, väčšinou v tvare obráteného písmena V. Uprostred mierne vpredu letel veliteľ, ktorého po oboch stranách mierne vzadu nasledovali jeho „čísla“.

Túto taktickú formáciu používala aj nemecká Luftwaffe, kde bola známa ako Kette (v preklade: reťaz, rad či kŕdeľ). Trojica strojov letiacich v tvare písmena V sa nazývala Kettenkeil, zatiaľ čo tri lietadlá stupňovito vpravo či vľavo vedľa seba boli známe ako Kettenreihe rechts, resp. Kettenreihe links.

Expedičná jednotka Luftwaffe v španielskej občianskej vojne, tzv. Légia Kondor, ale pri nasadení svojich vtedy najmodernejších stíhacích lietadiel Messerschmitt Bf 109 prišla s novou taktikou, ktorej zástancom a priekopníkom bol predovšetkým Werner Mölders. Nemecké stíhačky začali lietať vo dvojiciach zvaných Rotte (nemecký výraz pre najmenšiu vojenskú jednotku), ktoré boli zvyčajne súčasťou štvorčlenných formácií nazývaných Schwarm (v preklade: roj).[3]

Dva lietadlá vo formácii Rotte leteli vedľa seba vo vzdialenosti asi 200 metrov, čo pilotom (veliteľovi a jeho číslu) umožnilo vzájomné pokrytie slepých uhlov za a pod lietadlom. V prípade napadnutia jedného člena formácie ho mohol jeho kolega varovať. Napadnutý potom točil smerom od svojho spolubojovníka. Pokiaľ ho nepriateľ nasledoval, vystavil sa útoku druhého člena formácie, ktorý sa mu dostal „za chvost“ či „na šiestu hodinu“. Túto základnú taktiku dvojčlenných formácií dodnes používajú piloti moderných prúdových strojov.[3]

Základom organizačnej štruktúry stíhacích jednotiek Luftwaffe počas druhej svetovej vojny boli letky (Staffel) s 12 lietadlami, ktoré sa v boji delili na menšie taktické jednotky (roje a dvojice).[4] Letky nemeckých dvojmotorových bombardérov (napr. Heinkel He 111 alebo Dornier Do 17) či strmhlavých bombardérov Junkers Ju 87 však na rozdiel od stíhacích jednotiek naďalej lietali v trojčlenných rojoch Kette.

Royal Air Force zaviedla ako odpoveď na nemecký Schwarm namiesto doterajšej trojice (Section – roj; útvar tvorený dvoma trojicami sa nazýval Flight – letka) formáciu zvanú Finger-four („štyri prsty“), čo bol útvar štyroch lietadiel (Flight). Rôzne obdoby formácií Schwarm a Finger-four sa používajú aj v modernom vzdušnom boji.[1]

Poznámky
  1. Rukoväť pre poddôstojníkov z roku 1938 okrem trojčlenných rojov stíhacích lietadiel pripúšťala aj roje 2, 4 a 5 strojov: „... stíhacie letectvo [lieta] v dvojčlenných až päťčlenných rojoch.“[2]

Referencie
  1. FRANKS, Norman L. R.. Letadlo proti letadlu (ilustrovaná historie vzdušných soubojů od roku 1914 do současnosti). [s.l.] : D-Consult v nakl. Deus, 2002. 301 s. ISBN 978-80-86215-35-8. Kapitola Pružná formace, s. 142-163.
  2. Rukověť pro poddůstojníky. Díl I. Pro všechny zbraně a služby. 4. vyd. Praha: Vojenský ústav vědecký, 1938. Kapitola XXIII. Organisace čs. branné moci, s. 679.
  3. FRANKS, Norman L. R.. Letadlo proti letadlu (ilustrovaná historie vzdušných soubojů od roku 1914 do současnosti). [s.l.] : D-Consult v nakl. Deus, 2002. 301 s. ISBN 978-80-86215-35-8. Kapitola Nové taktiky, s. 102-103.
  4. GROSSMANN, Viktor. Vyznejte se v Luftwaffe. Extra VÁLKA - Vojska. 2012-11-23, čís. 1, s. 42-43. ISSN 1805-0298.

Pozri aj

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Roj (letecká jednotka) na českej Wikipédii.

Portál letectvo
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.