Rastislav (arcibiskup)

Ondrej Gont ukončil základnú osemročnú školu v Snine v roku 1992 a gymnázium rovnako v rodnom meste v roku 1996. V roku 2002 získal titul magistra teológie na Pravoslávnej teologickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Obhájil diplomovú prácu na tému „Tajomstvo smrti“.[2]

Počas 5. ročníka štúdia na fakulte teológie absolvoval štvormesačný študijný pobyt na Aristotelovej univerzite v Solúne v Grécku. Počas štúdia býval v kláštore svätých Solúnčanov a bol zverený do duchovnej starostlivosti archimandritovi Irenejovi Charalambakisovi. Dva týždne strávil v kláštore svätého Dionýza z Olympie a jeden týždeň na hore Athos, kde navštívil niekoľko kláštorov.[2]

Pred promóciami ho český a slovenský metropolita metropolita Nikolaj menoval za čteca v kaplnke svätého apoštola a evanjelistu Jána Teológa v Pravoslávnom kňazskom seminári v Prešove. Dňa 7. septembra 2003 bol metropolitom Mikulášom vysvätený za diakona. 21. septembra 2003 ho arcibiskup Miron Chodakowski z Hajnówky, ordinár Poľskej armády, vysvätil za kňaza v Katedrálnom chráme svätého kniežaťa Alexandra Nevského v Prešove.[2]

V decembri 2003 bol menovaný za duchovného správcu Detského domova svätého Mikuláša v Medzilaborciach. Pracoval v piatich samostatných výchovných skupinách s deťmi od najútlejšieho veku až do odchodu z detského domova. Spolupracoval s pedagógmi a učiteľmi na uplatňovaní základných kresťanských princípov v živote detí. Išlo o deti, ktoré okrem sociálnych sankcií utrpeli aj mentálne postihnutie. V Detskom domove pripravil dvoch chlapcov na štúdium teológie na Pravoslávnej teologickej fakulte Prešovskej univerzity. V roku 2008 založil Mládežnícky zbor svätého apoštola Ondreja.[2]

Od septembra 2007 vyučoval náboženskú výchovu na Strednej odbornej škole v Reedukačnom centre svätého Mikuláša pre maloleté matky s deťmi v Medzilaborciach. Vyučovanie si vyžadovalo osobitný prístup, pretože žiaci sa nachádzali v reedukačnom centre z dôvodu výchovných problémov a porúch správania kombinovaných s mentálnym postihnutím a maloletým tehotenstvom.[2]

Od roku 2006 absolvoval tri pobyty v kláštore Svätého Jána Ruského v Pefkochori na gréckom Chalkidiki pod vedením miestneho archimandritu Timotea Tsotrasa. V roku 2007 navštívil kláštor Wyszow v Poľsku u igumena Paphnutiusa a mnícha Jeronýma. V rokoch 2011 až 2012 strávil mesiac v kláštore Archanjelov v srbskom monastieri v Kovilji. Pri rozhodovaní o prijatí mníšstva boli pre neho rozhodujúce duchovné rady a pokyny kovilského opátskeho biskupa Porfirija Perića.[2]

6. októbra 2012 ho v pravoslávnom Monastieri položenia rúcha Presvätej Bohorodičky v Komárne komárňanský biskup a pomocný biskup pre správu prešovskej eparchie Tichon Hollósy vysvätil za mnícha s menom Rastislav.[2] V tom istom mesiaci bol povýšený na igumena a archimandritu.[2]

Zvoleniu Rastislava za metropolitu v januári 2014 predchádzala mimoriadna synoda 9. decembra 2013. Na tej bol vo funkcii metropolitného správcu nahradený arcibiskup olomoucko-brniansky Simeon Rastislavom. Simeon však vyhlásil, že jeho výmena je neplatná. Simeon následne bojkotoval aj januárový snem v roku 2014, kde bol okrem zvolenia Rastislava za metropolitu tiež vtedajší Simeonov pomocný biskup brnenský Jáchym zvolený za arcibiskupa pražského a českých krajín. Simeon namietal, že jeho pomocný biskup Jáchym sa zúčastnil snemu bez vedomia vlastného biskupa. Naopak, skupina biskupov okolo Rastislava, arcibiskupa michalovsko-košického Juraja a novovymenovaného biskupa pražského Jáchyma, voľbu obhajovala ako legitímnu.

Podľa ústavy pravoslávnej cirkvi je na ustanovenie biskupa potrebný návrh koncilu, schválený posvätnou synodou kanonických schopností, a potom voľba eparchiálnym zhromaždením dvojtretinovou väčšinou. Ústava nepovoľuje žiadny iný spôsob. Voľbu metropolitu uskutočňuje pravoslávna cirkev z dvoch kandidátov – pražského arcibiskupa a prešovského arcibiskupa.[5] V prípade voľby arcibiskupa Rastislava bol nelegitímny pražský arcibiskup Jáchym nezákonne menovaný synodou zloženou z 3 osôb, pričom Jáchym hlasoval tiež vo svoj vlastný prospech.

Z diplomatického medzinárodného hľadiska predstavitelia Moskovského patriarchátu tvrdili, že bývalý metropolitný správca Simeon sa mal pokúsiť pripojiť autokefálnu cirkev v Česku a na Slovensku ku Konštantínopolskému ekumenickému patriarchátu. Simeon mal ako metropolitný správca na sneme dva hlasy, zatiaľ čo Rastislav, Juraj a Jáchym po jednom hlase (komárňanský biskup Tichon odišiel vo februári 2013 do dôchodku a pražský biskup Kryštof zomrel v apríli 2013). Na presadenie väčšiny mal Simeon na snem údajne pozvať dvoch zástupcov z Ekumenického patriarchátu. Na túto informáciu reagovali Simeonovi oponenti pozvaním dvoch zástupcov z Moskvy, jedným z nich bol metropolita Hilarion. Tým sa zabezpečila potrebná hlasovacia väčšina pre Rastislava.[6]

Po týchto udalostiach boli jednotlivými stranami Ekumenický aj Moskovský patriarchát obviňované zo zasahovania do česko-slovenskej pravoslávnej autokefálie. Metropolita Rastislav bol dokonca začiatkom roka 2014 Ekumenickým patriarchátom uznaný za persona non grata a z tohto dôvodu sa metropolita nezúčastnil Synaxie, pravidelného stretnutia hláv pravoslávnych cirkví v Istanbule v marci 2014.[7] [8]

Patriarcha Bartolomej kritizoval situáciu v Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku v oficiálnom liste ministrovi kultúry Českej republiky.^{[chýba zdroj]} Arcibiskupa Rastislava ako metropolitu uznali spočiatku len Moskovský patriarcha Kirill, Pravoslávna cirkev v Amerike a Antiochijský ortodoxný patriarchát.[9] Pochybnosti boli rozptýlené až vo februári 2016 na osobnom stretnutí metropolitu Rastislava s konštatinopolským ekumenickým patriarchom Bartolomejom. [10]

Počas prvej vlny pandémie koronavírusu na Slovensku v marci 2020 vydal Rastislav spolu s arcibiskupom michalovsko-košickým Jurajom 10. marca 2020 vyhlásenie, v ktorom v menej pravoslávnej cirkvi odmietol zákaz verejného slávenia bohoslužieb z rovnakého dňa, schválený v protipandemických opatreniach vlády Petra Pellegriniho.[11] Rastislav argumentoval, že: „sv. Eucharistia nebola, nie je a nikdy nebude príčinou choroby a smrti, ale práve naopak – je ustavičným zdrojom nového života v Christovi, odpustenia hriechov a uzdravenia duše a tela.“[11] Premiér toto rozhodnutie ostro kritizoval ako sebectvo cirkvi.[11] Biskupi nakoniec ustúpili a 11. marca 2020 súhlasili so zrušením bohoslužieb do 23. marca 2020.[12]