Abolicionizmus

Britskí abolicionisti boli najmä kvakeri. V roku 1783 zahájili verejnú kampaň a v roku 1807 sa im podarilo dosiahnuť zákaz obchodovania s otrokmi vo všetkých britských kolóniách.[2]

Vo federálnej politike sa Južania usilovali o ochranu a podporu svojich záujmov, reprezentovaných otrokársko-bavlnárskym systémom. Rozširovanie území považovali za nevyhnutné, pretože pestovanie bavlny ako jedinej plodiny bolo nehospodárne a pôda sa rýchlo vyčerpávala. Navyše Juh bol presvedčený, že potrebuje nové územia, na ktorých by mohli vzniknúť ďalšie otrokárske štáty ako protiváha novoprijatých slobodných štátov. Protiotrokársky zameraní Severania videli v názore Južanov sprisahanie, ktorého cieľom bolo rozšíriť otroctvo do ďalších štátov, a v tridsiatych rokoch sa energicky postavili na odpor.

Rané protiotrokárske hnutie ako odnož americkej revolúcie vybojovalo posledné víťazstvo roku 1808, keď Kongres zrušil otrokársky obchod s Afrikou. Neskôr vystupovali proti otroctvu najmä kvakeri, ktorí však viedli mierny a neúčinný odpor, zatiaľ čo stroj na vyzrnovanie bavlny a expanzia na západ do oblasti mississippskej delty vytvárali čoraz väčší dopyt po otrokoch.

Protiotrokárske hnutie, ktoré vzniklo začiatkom tridsiatych rokov, bolo bojovné, nekompromisné a vytrvalé a dožadovalo sa okamžitého zrušenia otroctva bez ohľadu na ústavné garancie otrokárov i politické následky. Zosilnelo po založení Americkej kolonizačnej spoločnosti v roku 1817, ktorá presídľovala amerických černochov do Afriky (územie dnešnej Libérie), a po povstaní otrokov v roku 1831, vedenom Natom Turnerom. Svojho vodcu si našlo vo Williamovi Lloydovi Garrisonovi z Massachusetts. l. januára 1831 Garrison vydal prvé číslo novín Liberator (1831–1865), v ktorom vyhlásil: „Budem zo všetkých síl bojovať za okamžité oslobodenie nášho zotročeného obyvateľstva… O tejto téme nechcem premýšľať ani hovoriť, ani písať umiernene. Myslím to vážne - nemienim hovoriť vyhýbavo, nebudem ospravedlňovať – neustúpim ani o piaď - a BUDETE MA POČUŤ.“ Hnutie získalo formálnu podobu v roku 1833, kedy Garrison, Arthur a Lewis Tappan založili vo Philadelphii Americkú protiotrokársku spoločnosť.[2]

Garrisonove emocionálne metódy spôsobili, že Severania si začali uvedomovať zlo inštitúcie, ktorú mnohí z nich dlho považovali za nemennú. Garrison, ako najradikálnejší bojovník proti otroctvu, sa usiloval upriamiť pozornosť verejnosti na najodpornejšie stránky otroctva a ostro kritizoval otrokárov ako tyranov a kšeftárov s ľudskými životmi. Neuznával nijaké práva pánov, nepripúšťal kompromis, netoleroval nijaký odklad. Iní abolicionisti, ktorí neschvaľovali jeho protizákonné taktiky, sa nazdávali, že reformu možno dosiahnuť legálnym a pokojným spôsobom. Ku Garrisonovi sa pridal otrok Frederick Douglass, ktorý mobilizoval severoamerických poslucháčov ako hovorca Masachusettskej protiotrokárskej spoločnosti a neskôr ako redaktor abolicionistického týždenníka Hviezda Severu.

Súčasťou protiotrokárskeho hnutia bola aj pomoc otrokom, ktorí utiekli, dostať sa do bezpečia na Severe alebo do Kanady. V tridsiatych rokoch vznikla po celom Severe dômyselná sieť tajných ciest, známa ako „podzemná železnica“. Táto činnosť sa najúspešnejšie rozvíjala na území starého severozápadného teritória. Odhaduje sa, že v rokoch 1830-1860 len v Ohiu hnutie pomohlo na slobodu najmenej 40 000 otrokom. Počet miestnych protiotrokárskych spoločností narastal takým tempom, že roku 1840 ich bolo už asi 2 000 a počet ich členov sa približoval k 200 000.

Napriek úsiliu aktívnych abolicionistov urobiť z otrokárstva otázku svedomia, väčšina Severanov sa držala od protiotrokárskeho hnutia bokom alebo vystupovala priamo proti nemu. Roku 1837 napríklad dav zavraždil protiotrokárskeho redaktora Elijaha P. Lovejoya v Altone v štáte Illinois.[2] Niektoré činy Južanov však umožňovali abolicionistom spájať problém otrokárstva s bojom za občianske slobody bielych. Roku 1835 rozhnevaný dav zničil abolicionistickú literatúru na pošte v Charlestone v Južnej Karolíne. Keď prednosta poštového úradu vyhlásil, že nebude podporovať dodávanie abolicionistických publikácií, vyvolalo to v Kongrese rozhorčené debaty. Abolicionisti sa rozhodli zaplaviť Kongres petíciami, v ktorých žiadali zrušenie otroctva v Kolumbijskom dištrikte (District of Columbia). Roku 1836 Snemovňa reprezentantov odhlasovala, že prerokúvanie podobných petícií bude automaticky odkladať na neurčito, čím ich účinne zmietla zo stola. Adams, zvolený roku 1830 do Snemovne reprezentantov, bojoval proti tomuto nariadeniu ako porušovaniu l. dodatku. Snemovňa nariadenie odvolala roku 1844.

V roku 1840 došlo k rozdeleniu abolicionistického hnutia a časť jeho umiernených predstaviteľov založila Liberálnu stranu. Vďaka činnosti abolicionistov sa zo zrušenia otrokárstva stala kľúčová otázka americkej občianskej vojny (1861–1865). V roku 1863 bola prijatá Deklarácia o oslobodení otrokov a v roku 1865 13. dodatok Ústavy USA, ktorý formálne zrušilo otroctvo.[2]

• Harriet Beecher Stoweová: Chalúpka strýčka Toma (1852)

• KUNEC, Patrik: "Vari tiež nie som človek?" : Podoby anglického abolicionizmu. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 5, s. 38  –  45.
• KUNEC, Patrik: Cesta k trinástemu dodatku : Otrokárstvo v USA a americký abolicionizmus. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 5, s. 52  –  55.
• KUNEC, Patrik: Za rovnosť skutočne rovnú : Francúzsky abolicionizmus. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 5, s. 56  –  58.
• ZÁLEŠÁK, Tomáš: Otrok a rasa v dejinách ideí. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 5, s. 66  –  71.