Pompeius Trogus

Trogov pohľad na dejiny a miesto Ríma v nich je odlišný od perspektívy väčšiny rímskych historikov. Už len samotný názov diela, ktorý je prevzatý od gréckeho historika Theopompa, autora knihy Filippika (Dejiny vlády Filipa Macedónskeho), poukazuje na to, že Trogus sa zaujímal viac o dejiny východného Stredomoria, predovšetkým Macedónskej ríše kráľov Filipa a jeho syna Alexandra Veľkého, než o rímske dejiny. História Ríma zaberá iba posledné dve z jeho kníh, kým Macedónii je venovaných 33 kníh. Jasne v tom badať zámer keltského historika poukázať na to, že Rímska ríša je len jednou z rady mocností, ktoré v Levante povstali a že pokiaľ možno medzi nimi hľadať nejakú skutočnú veľmoc, bola to obrovská ríša Alexandra Macedónskeho. Trogova tvorba obsahuje časté geografické a etnografické odbočky, ktoré slúžia ako dôležitý prameň informácii o starovekom svete.

Trogus predstavuje významnú protiváhu rímskej historiografie, ktorá mala tendenciu vyzdvihovať nadmerne význam rímskeho národa a pripisovať Rímu a jeho dejinám väčší význam, než v skutočnosti mali. Jeho veľkým zdrojom bol grécky historik Timagenes z Alexandrie, ktorého dejepisné dielo bolo výslovne protirímske. Hoci dnes už nie je uznávaný názor, že by Trogus písal výslovne protirímsku históriu, objavujú sa u neho časté narážky, ktorými spochybňuje alebo dokonca vyvracia slávne rímske víťazstva a politické úspechy. Pochvalne sa vyjadruje o rímskych nepriateľoch, ktorým Rimania často neprávom, z ideologických dôvodov, pripisovali neexistujúce negatívne vlastnosti – Hannibalovi, Mithridatovi, Pyrrhovi. Jeho dielo sa tiež zaoberá Partskou ríšou, čo je opäť výrazný rozdiel oproti rímskemu poňatiu dejín, v ktorých Parti boli považovaní nanajvýš za necivilizovaných barbarov, ktorých ríša nemá hlbší politický základ a nemôže teda byť vyrovnaným politickým protivníkom Rímskej ríše.

Trogovo dielo sa nedochovalo. Máme z neho iba výťah (epitomé) spísaný v 2. alebo 3. storočí po Kr. Marcom Iunianom Justinom. Ako poslednú udalosť zaznamenáva Justinus získanie rímska armáda|rímskych štandard od Partov (20 pred Kr.), ktorí ich ukoristili po katastrofálnej porážke rímskeho vojska pod vedením Marca Licinia Crassa (53 pred Kr.). Kratšie zlomky Trogovho diela sa zachovali u Vopisca, Hieronyma a Augustína.

Pretože sa Trogovo dielo zachovalo iba ako výťah, nevieme si urobiť predstavu o jeho štýle. Justinus zachoval v svojej skrátenej verzii Troga rozsiahlu pasáž nepriamej reči, ktorá mala byť záznamom Mithridatovej reči. Z toho by bolo možné usudzovať, že Trogus sa inšpiroval Caesarom, ktorého stručné zápisky bez zbytočných rétorických prvkov vlastných pre rímsku historiografiu, boli keltskému vzdelancovi pravdepodobne dobre známe. Druhým vzorom mohol byť pre Troga Sallustius.