Peter Michalovič (filozof)

Vyštudoval odbor filozofia a estetika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde pedagogicky pôsobí od roku 1987. V súčasnosti vo funkcii profesora. Okrem toho pedagogicky pôsobí aj na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU (od roku 1992), kde prednáša predmet Úvod do filozofie umenia a estetika. Študenti si tu osvojujú základné pojmy súčasnej estetickej teórie, predovšetkým pojmy ako estetická funkcia, norma a hodnota.

Spolu s Petrom Dubeckým, Ľubou Mistríkovou a Martinom Kaňuchom je organizátorom česko-slovenských filmologických konferencií. Ich zámerom je o. i. aj zhodnotenie aktuálneho stavu myslenia o filme. V apríli roku 2015 sa taktiež stal prvým predsedom rady nového Fondu na podporu umenia. Táto verejnoprávna inštitúcia na podporu umenia vznikla 1. januára roku 2015 a nahrádza významnú časť dotačného systému ministerstva kultúry.

Venuje sa aj kurátorskej činnosti. Ako kurátor realizoval viac ako 70 výstav doma i v zahraničí. Napríklad aj Dušanovi Hanákovi a Ivanovi Csudaiovi. Rovnako participuje na seriáli dokumentov Gen.sk s podtitulom Galéria elity národa.

Napísal vyše sto odborných štúdií, ktoré vyšli v siedmych jazykoch a vo vyše desiatich krajinách. Svoje štúdie publikuje v desiatkach odborných periodík, zborníkoch, no píše napríklad i do novín. Venuje sa recenzentskej i lektorskej činnosti. Nezameriava sa však na jeden druh umenia, zaoberá sa celkovo jeho filozofiou, reflexiou a teoretickým uvažovaním rovnako o filme, ako i o literatúre a výtvarnom umení.

Vedecky sa zaoberá estetickou teóriou, štrukturalizmom, postštrukturalizmom a teóriou rozprávania. Po dopísaní Úvodu do štrukturalizmu a postštrukturalizmu v roku 1997 si však chcel Michalovič vyskúšať konkrétne spôsoby písania o umení, nielen o teórii umenia. Zaujíma ho vzťah obrazu a slova, preto sa venuje i filmu.

Po tom, ako štvrtýkrát dočítal knihu kolumbijského spisovateľa Gabriela Garcíu Márqueza Láska v čase cholery sa pokúsil napísať pár poznámok, čo vyústilo až v publikáciu knihy Dal Segno al Fine (Románové podoby Erosa) v roku 2003. Okrem interpretácie tohto konkrétneho románu sa v knihe zamýšľa aj nad všeobecnejšími otázkami ako teória románu, filozofia jazyka a estetická teória. Ako sám poznamenal: „Chcel som román využiť ako podnet na premýšľanie, na ukázanie toho, aké možné účinky môže literatúra a umenie vyvolávať.“[1] Kniha je doplnená ilustráciami Rudolfa Filu, čomu je uspôsobená celá jej formálna stránka.

V roku 2005 dopísal Peter Michalovič spolu s českým filozofom Vlastimilom Zuskom monografiu o Jurajovi Jakubiskovi. K publikácii sa vyjadril nasledovne: „Interpretujeme korpus, ktorý zahŕňa asi 95 percent Jakubiskových filmov. Nezameriavali sme sa skôr na filmy, ktoré vznikli v poslednom období a ktoré sú robené digitálnou technológiou (...) Inak sú v knihe zachytené všetky Jakubiskove celovečerné filmy, aj školské filmy. Snažili sme sa vytvoriť komplexný pohľad na Juraja Jakubiska“[2] Autori sa v knihe pokúšajú priblížiť neopakovateľný štýl, ktorý je trochu zmenený, posunutý v každom ďalšom filme tohto originálneho tvorcu a významného predstaviteľa Slovenskej novej vlny.

Tretiu knihu o filme (prvou, ktorú som doposiaľ nespomenul je kniha s názvom Krátke úvahy o vizualite a filme, kde Michalovič publikuje 7 štúdií o filmovej tvorbe) Znaky, obrazy a stíny slov napísal (spolu so Zuskom) v roku 2009. Ide o rýdzo teoretickú publikáciu o filme a vôbec o obrazoch. Michalovič sa po dlhom čase opäť vracia k teórii, vyrovnáva sa s vedeckou tradíciou (štrukturalizmom a postštrukturalizmom), ktorá formovala jeho myslenie. Určite sa dá povedať, že časť jeho veľkého prínosu tvorí práve jeho uvažovanie o tejto vedeckej disciplíne. Zaoberá sa problémom znakovosti obrazu, jeho vzťahom k verbálnemu jazyku (preto „tiene slov“ v názve). Knihu tvorí niekoľko línií, jednou je komentovaný prehľad vývoja štrukturalizmu od počiatkov a zakladajúcich postáv až po prerod v postštrukturalizmus, ktorého vývojové vetvenie zasahuje aj ďalšie smery a odbory, ako sémiotiku, lingvistiku, či fenomenológiu. Druhou líniou je následne práve rozbor znakovosti. Obaja autori sa po jednotlivých kapitolách venujú objasňovaniu jednotlivých období/škôl (od Ferdinanda de Saussureho, cez Pražský lingvistický krúžok, Tartuskú školu až po francúzsky štrukturalizmus...). Sústreďujú sa predovšetkým na chápanie umenia ako jazyka a na chápanie jazyka ako systému znakov, na vzťah jazyka umenia a textu, na povahu umeleckého textu a s tým súvisiace a týmto prístupom generované i explikované problémy. Prínosom knihy je samozrejme aj interpretovanie štýlu myslenia predstaviteľov spomenutých vývojových období.

V ďalšej publikácii sa venuje umeleckému vývoju a rukopisu jednej z najvýznamnejších osobností slovenského výtvarného umenia, maliarovi Ivanovi Csudaiovi. Jeho obrazy (okolo 200 reprodukcií) sú prezentované v sériách, ktoré spájajú spoločné prvky a Peter Michalovič sa venuje hlavne interpretovaniu. K nemu samotnému sa vyjadril nasledovne: „Dôležité je venovať sa zmyslu diela, venovať sa tomu, akými afektmi sú, obrazne povedané, kolorované obrazy, akými estetickými kategóriami sa završuje kompozičné usporiadanie diela. (...) Verím, že diela žijú cez interpretácie, a preto sa rád vraciam k tomu, čo som v minulosti už interpretoval. Nazdávam sa, že dobrá interpretácia prinesie nové informácie nielen divákovi, čitateľovi, poslucháčovi, ale aj tvorcovi.“[1]

Rozprava o westerne je zatiaľ poslednou spoločnou publikáciou autorskej dvojice Michalovič - Zuska. Zaoberajú sa, ako už názov jasne naznačuje, westernom. Zámerom je okrem iného pridať tomuto populárnemu žánru na vážnosti, rehabilitovať ho. Ako autori spomínajú v úvode knihy, táto publikácia mala byť akýmsi priesečníkom medzi ich prvou a druhou spoločnou monografiou. Knihu rozdelili do piatich kapitol: Žáner a jeho referens, Zrod a metamorfózy westernu ako žánru, Western ako žáner - príbeh a diskurz, Postavy, Žáner v ohnisku interpretácií. Autori sa nevenujú len historickým a teoretickým úvahám o žánri, ale podrobne aj rozoberajú vybrané prelomové a svoje obľúbené westerny (k nim patria filmy Sama Peckinpaha, či napríklad Mackennovo zlato (1969) J. Lee Thompsona alebo Nezmieriteľní (1992) Clinta Eastwooda). Snažia sa odhaliť povahu žánrovej disciplíny, platnú pre rôzne etapy vývoja tohto žánru. Sledujú vznik a sedimentáciu jeho pravidiel a v neskoršom období jeho revízie, dekonštrukciu a prevracanie konštitutívnych významových opozícií. Takisto skúmajú western z hľadiska jeho vzťahu k žánru ako takému.

Spolupráca so Zuskom však nekončí pri publikácii troch kníh, spolu publikovali mnoho rôznych štúdií v odborných časopisoch. O spolupráci sa vyjadruje Michalovič nasledovne: „Pri diskusiách si vždy povieme základný rámec. (...) Písanie vo dvojici máme radi aj preto, lebo každý z nás počíta s istotou korekcie toho druhého. (...) Môžete byť v niektorých veciach omnoho odvážnejší, pretože ak vaša odvaha smeruje k nezmyslu, ten druhý to vtesná do nejakého racionálneho rámca. Je to určitým spôsobom tvorivá diskusia.“[3]