Pavel Horváth (historik)

Narodil sa 10. novembra 1926 v obci Šišov, ktorá sa nachádza v okrese Bánovce nad Bebravou, zomrel roku 1999. V rokoch 1938 – 1946 študoval na štátnom gymnáziu v Nitre. Po skončení študoval históriu a slavistiku na Filozofickej fakulte univerzity Komenského v Bratislave. Roku 1952 bol promovaný na doktora filozofie.[3] Po skončení vysokoškolského štúdia nastúpil do Historického ústavu SAV, kde pracoval až do svojho odchodu do dôchodku. Roku 1960 dosiahol titul kandidáta historických vied a stal sa vedeckým pracovníkom, dlhé roky bol vedeckým tajomníkom SAV a v rokoch 1967 – 1972 vedúcim oddelenia dejín feudalizmu.

Vo vedecko-výskumnej práci sa orientoval na Slovenské dejiny v období novoveku. Venoval sa najmä štúdiu hospodárskeho a sociálneho postavenia poddanského obyvateľstva, problematike protitureckých bojov a protihabsburských povstaní, tiež otázkam starších kultúrnych dejín Slovenska, dejinám slovenskej historiografie, regionálno-historickému výskumu, národno-politickým vývinom Slovákov v 18. a v prvej polovici 19. storočia.

Je autorom viacerých samostatných knižných publikácii: Listy poddaných z rokov 1530 – 1848, Poddaný ľud na Slovensku v prvej polovici 18. storočia, Turci na Slovensku, Rabovali Turci, Bibliografia Oravy. Taktiež napísal mnoho článkov, štúdii a recenzií v odbornej i vedecko-populárnej tlači, z ktorých časť vyšla aj v zahraničí. Podieľal sa aj na tvorbe základných slovenských a československých historických syntéz a encyklopedických prác: Přehled československých dějin 1-2, Dejiny Slovenska 1, Dejiny Slovenska 2. Spolupracoval aj na tvorbe ďalších československých syntéz ako napr.: Encyklopédia Slovenska, Slovenský biografický slovník, Historický atlas ČSSR, Dějiny československého vojenství, Hospodárske dějiny Československa a iné.

Popri vlastnej vedeckej práci sa od prelomu 70/80 rokov zaoberá tiež genealogickým výskumom. Jeho práca o pôvode a príbuzenských vzťahoch Ľudovíta Štúra a ďalších Štúrovcov, ktorá predstavuje prvú slovenskú vedeckú monografiu v povojnovom období, vyvolala živý ohlas v odborných i laických kruhoch a na Slovensku prispela k obnoveniu genealógie ako vedy. Diela: Trenčín a rodina Štúrovcov, Pôvod rodiny Ľudovíta Štúra a reedícia Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov.[4] Neskôr spracoval genealógie aj iných významných osobností slovenského kultúrneho a politického života ako napr.: Matej Bel, Ján Hollý, Anton Bernolák v dielach Anton Bernolák (1762 – 1813): pôvod a osudy jeho rodiny – život a dielo. Toto bola jeho posledná knižná monografia.

Venoval sa aj vedecko-popularizačnej, redakčnej a vedecko-organizačnej činnosti. Od roku 1955 bol výkonným a v rokoch 1968 – 1972 aj hlavným redaktorom Historických štúdii. Bol členom redakčnej rady Historického časopisu. Bol členom Komisie pre ochranu pamiatok pri Povereníctve kultúry, predsedom historickej sekcie Slovenskej rady pre múzea a galérie, od roku 1964 členom Československo-poľskej historickej komisie, od roku 1965 Komitétu balkanistických štúdii. Bol tiež členom Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV v Bratislave a od roku 1991 Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti pri Matici slovenskej v Martine. Ako prednášateľ sa zúčastnil na mnohých vedeckých konferenciách a sympóziách, a to nielen doma, ale i v zahraničí. Za činnosť v oblasti historických a spoločenských vied získal viacero ocenení. Pri odchode do dôchodku mu aj Predsedníctvo SAV udelilo zlatú medailu Ľudovíta Štúra za zásluhy o rozvoj spoločenských vied. Jeho vedecká práca pokračovala aj po jeho odchode do dôchodku. Naďalej udržiaval kontakt so svojím bývalým pracoviskom a pripravoval sa na obhájenie hodnosti doktora historických vied. Realizácie tohto sa však nedožil.

• Poddaný ľud na Slovensku v prvej polovici 18. storočia (1963)
• Turci na Slovensku (1971)
• Rabovali Turci (1972)
• Pôvod rodiny Ľudovíta Štúra (1983)
• Přehled dějin Československa, spoluautor(1981)
• Dejiny Slovenska II. spoluautor (1987)
• Encyklopédia Slovenska, spoluautor
• Slovenský biografický slovník, spoluautor