Emília Horváthová

Téme Rómov na Slovensku sa venovala od roku 1952, kedy ako 21-ročná študentka etnografie realizovala prvé výskumy v teréne a vydala svoj prvý príspevok, v ktorom sformulovala ciele výskumu: „Na materiáli, ktorý výskumom získame, ukážeme špecifickosť cigánskej kultúry, ktorá spolu s vlastným jazykom a historickým pôvodom klasifikuje Cigánov ako národnosť … Na materiáli bude ďalej možné ukázať na kladné prvky cigánskej kultúry, ktorú majú naďalej rozvíjať.“ Výsledky opakovaných výskumov publikovala v roku 1954 v etnografickej štúdii Život a kultúra rožkovianskych Cigáňov v časopise Slovenský národopis. V roku 1956 zorganizovala prvý kolektívny výskum tradičného aj súčasného života Rómov ôsmich oblastí Gemera. Do výskumov zapojila aj ďalšiu vtedy začínajúcu českú etnografku, romistku Evu Davidovú, predstaviteľov rómskeho etnika JUDr. Gustáva Kariku a MUDr. Jána Cibuľu (neskorší spoluzakladateľ a prezident Medzinárodnej rómskej únie – IRU) a českú výtvarníčku Mílu Doležalovú.[5][6]

V roku 1958 bolo prijaté uznesenie Ústredného výboru KSČ „O práci medzi cigánskym obyvateľstvom v ČSR“, akcentujúce program asimilácie Rómov s tým, že akceptovanie rómskeho jazyka a kultúry by „spomalilo proces prevýchovy Cigánov, posilnilo by nežiaducu izoláciu Cigánov od ostatných pracujúcich, napomáhalo by ďalej konzervovať starý, primitívny spôsob cigánskeho života“. Táto asimilačná politika mala vplyv okrem iného aj na ďalší rozvoj bádania v oblasti etnografie a Horváthovej prístup bol označený za „nekritický, romantický obdiv“. Monografiu Cigáni na Slovensku z roku 1964 potom koncipovala už v inom duchu než pri jej prvých výskumoch a v poslednej kapitole (ktorú však etnológ Arne Mann vníma len ako povinný ústupok tlaku režimu a „akoby napísanú iným autorom“ než zvyšok publikácie)[3] konštatuje, že „samotná forma existencie Cigánov ako etnickej diaspóry raz navždy znemožňuje ich sformovanie sa v národnosť a pozdejšie v národ i napriek tomu, že si niekedy vo väčšej, inde v menšej miere zachovali vlastnú kultúru“.[5]

Vlastníkom jej vedeckej pozostalosti, ktorú zhromaždila bývalá Nadácia InfoROMA sa neskôr stal Rómsky inštitút v Bratislave.[1]