Pavel Bunčák

Pochádzal z učiteľskej rodiny a vzdelanie získaval v Skalici, Kláštore pod Znievom a Bratislave, kde v rokoch 1938 – 1942 študoval na filozofickej fakulte Univerzity Komenského odbor slovenčina – filozofia. V roku 1944 získal titul PhDr. a v roku 1971 sa stal docentom slovenskej literatúry. V rokoch 1939 – 1940 pracoval na riaditeľstve železníc v Bratislave. Neskôr pracoval najmä ako redaktor – v rokoch 1942 – 1943 pracoval v Národných novinách v Martine, v rokoch 1945 – 1949 vo vydavateľstve Pravda, v rokoch 1951 – 1953 v časopise Kultúrny život a v rokoch 1953 – 1955 pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V roku 1955 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole pedagogickej a neskôr aj na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1967 – 1969 pôsobil ako lektor slovenského jazyka a literatúry na univerzite v Štrasburgu (Francúzsko) a od roku 1971 prednášal opäť na Univerzite Komenského slovenskú, poľskú a svetovú literatúru.

Prvé básne uverejňoval v časopisoch Svojeť, Elán a Slovenské pohľady, neskôr pravidelne prispieval aj do časopisov Slovenská literatúra a Slovenská reč. Svojou tvorbou sa radí medzi slovenských nadrealistov, ktorých ovplyvnil francúzsky surrealizmus a český poetizmus. Vo svojej tvorbe využíva prírodné, intímne a spoločenské motívy a v poézii hľadá prirodzenosť, lásku a ľudskosť, vďaka čomu sa častým motívom jeho veršov stáva srdce. Okrem vlastnej tvorby sa venoval i prekladom z francúzskej poézie (Charles Baudelaire, Paul Éluard, Guillaume Apollinaire a i.), ale aj z poľskej a ruskej poézie. Preklady publikoval časopisecky.

• 1976 – zaslúžilý umelec