Pahárske jazyky

Pahárske jazyky tvoria severnú vetvu indoárijských jazykov. Patrí sem hlavne nepálčina a jej blízke dialekty v indických štátoch Uttarakhand a Himáčalpradéš. Delí sa na 3 skupiny. Do východnej skupiny patria dialekty nepálčiny, do strednej patria jazyky uttarakhandských regiónov Kumáón a Garhvál, západná pokrýva územie Himáčalpradéša. V Nepále je nepálčina materským jazykom indoárijskej populácie zhruba po hornú hranicu pestovania ryže okolo 2 500 m n. m. Väčšina kmeňov výššie v horách už hovorí tibetobarmskými jazykmi, ktoré však nechali stopy i v nepálčine. Naproti tomu stredo- a západopahárske jazyky sa nedostali do tak blízkeho styku s tibetobarmskými jazykmi a zachovali si čisto indoárijský charakter.

Pahárí doslova znamená „horský jazyk“. Pri sčítaní ľudu v Britskej Indii v roku 1901 sa k nemu hlásilo 143 721 osôb, väčšinou vojákov britských gurkhských jednotiek. Súčasná nepáčina je nepálskou lingua frankou, hoci nie je v Nepále najrozšírenejším materským jazykom.

Stredná pahárčina zahrňuje 3 dialekty: garhválštinu, džaunsarštinu a kumáónčinu. V roku 1901 mala 1 270 931 rodilých hovoriacich. Západná pahárčina zahrňuje veľké množstvo nárečí. V roku 1901 mala dohromady 1 710 029 hovoriacich. Veľa Indov považuje himáčalpradéšsku západnú pahárčinu len za variantu pandžábčiny, pretože pre pandžábsky hovoriacich je zrozumiteľná.