Pán si neželal nič

Tragikomédia Pán si neželal nič je príbehom o človeku, ktorý dostane možnosť aspoň počas jednej noci stať sa opäť hrdinom. Ctibor (Jozef Kroner) kedysi pracoval v hoteli ako detektív. Hoci teraz pracuje ako hotelový poslíček, stále cíti túžbu byť niekde potrebný. Zdá sa mu, že by mohol zabrániť ohlásenej samovražde jedného z hostí. Ctibor sa pokúša zúfalému činu zabrániť a hosťa z izby číslo 32 neustále pozoruje, pričom do svojho „najnovšieho prípadu“ zapája aj personál hotela, predovšetkým však čašníčku Zuzku a recepčného Mrázika. Zuzka sa snaží na naliehanie pána Ctibora odradiť hosťa od smutných úmyslov prostredníctvom svojho pôvabu. V úpornej snahe, aby predišiel tomuto nešťastiu, sa z bezvýznamného pokorného a pasívneho sluhu transformuje v cieľavedomého a zanieteného pomocníka. Ctiborova snaha sa však ukáže ako márna, a keďže si poplietol čísla izby, celú noc úporne sledoval hosťa, ktorý záchranu vôbec nepotreboval. Ako správny ironik však Karvaš necháva hosťa z izby číslo 23 zomrieť. Ráno nachádza personál hosťa mŕtveho, a tak sa hotel vracia späť do dní svojej zašlej slávy a pán Ctibor k svojej všednej bezvýznamnosti.

Súbor poviedok Polohlasom písal Peter Karvaš v rokoch 1939 až 1942, knižne však po prepracovaní vyšli až po vojne v roku 1947. Po ich ďalšom prepracovaní v rokoch 1954 až 1958 sa príbehy dočkali nového vydania až v roku 1966, tentoraz s podtitulom Bizarné poviedky. Bizarné poviedky sa skladajú z viacerých poviedok, pričom najznámejšími sú poviedky Milý pán Hálka, a už spomínaná poviedka Pán si neželal nič.

• Jozef Kroner – Ctibor
• Otomar Korbelář – Mrázik
• Elena Pappová-Zvaríková – Zuzka
• Jaroslav Rozsíval - Druhý vrátnik
• Viliam Polónyi – Kuchár
• Marián Labuda – Kuchtík
• František Dibarbora – Pán z izby 23
• František Zvarík – Pán v stredných rokoch

• Peter Solan – Réžia
• Peter Karvaš – Námet, scenár
• Vincent Rosinec – Kamera
• Zdeněk Liška – Hudba
• Miloš Kalina – Architekt
• Stanislava Vaníčková – Návrhy kostýmov
• Maximilián Remeň – Strih
• Milan K. Némethy – Zvuk
• Viliam Čánky – Vedúci výroby

Ako absolvent filmovej réžie na pražskej FAMU nakrútil Peter Solan ako svoj prvý film krátkometrážny film pre deti, Vianočný dar v roku 1953. V období krátko po premiére filmu Vianočný dar pracoval v bratislavskom Štúdiu dokumentárnych filmov. Po roku 1956 zo štúdia odchádza a začína sa venovať hranému filmu v Štúdiu hraných filmov na Kolibe. V tom istom roku debutoval aj svojim prvým hraným filmom Čert nespí (1956), ktorý určil jeho smerovanie k vlastnej poetike a výraznej dramaturgickej psychológii postáv. V nadchádzajúcich rokoch Solan prichádza z jedným zo svojich najslávnejších filmov, Boxer a smrť (1962), na ktorom spolupracoval s dramaturgom a scenáristom Tiborom Vichtom, a ktorý je radený medzi špičku slovenskej kinematografie. V roku 1964 nakrúca Peter Solan film Prípad Barnabáš Kos na motívy poviedky Petra Karvaša. V sedemdesiatich rokoch bol z politických dôvodov Solan preložený do Štúdia krátkych filmov, kde nakrúcal prevažne dokumenty, ale v roku 1979 sa definitívne vrátil k svojej poetike filmom A pobežím až na kraj sveta (1979). Solan po tomto lyrickom príbehu nakrútil už len dva filmy. Predposledným filmom sa tak stala psycho-dráma Tušenie (1982) a filmom O sláve a tráve z roku 1985 ukončil Peter Solan svoju filmovú kariéru.

Dvojica Solan – Karvaš prvýkrát spolupracovala na filme Čert nespí v roku 1956. Solanov prvý hraný film sa skladá z troch satirických poviedok (Smutný káder; Typický príklad; Veľkorysá kampaň), ktoré boli vybraté zo zbierky poviedok Petra Karvaša. Ďalším spoločným projektom dvojice Solan-Karvaš bol film Prípad Barnabáš Kos z roku 1964, pri ktorom sa dvojica stretla s nemalými problémami. Slovenská filharmónia sa snažila bojkotovať nakrútenie filmu zákazom podieľať sa na realizácii filmu. Napriek problémom so satirou vo filme a s postojom Slovenskej filharmónie, Solan nakoniec film nakrútil. V roku 1970 sa opäť stretávajú pri filme Pán si neželal nič, ktorý vznikol na motívy Karvašovej poviedky Polohlasom. Práve pri filme Pán si neželal nič sa potvrdila poetika tejto dvojice. Ich doménou nebolo obrazové riešenie, ale veľmi jednoduché rozprávanie postavené na hercovi, dialógoch a vypointovaných epizódach.

Po dokončení filmu Pán si neželal nič, ako to už bolo počas celého tohto obdobia budovania socialistickej spoločnosti, film zatvorili do trezoru a režiséra preradili do Štúdia krátkeho filmu. Takmer desať rokov nesmel nakrúcať hrané filmy. Film môžeme viac-menej považovať za akúsi labutiu pieseň (hoci podľa roku dokončenia definitívnou bodkou boli Hanákove Obrazy starého sveta a Havettove Ľalie poľné z roku 1972) za istou slobodou 60. rokov, keď sa aj na Slovensku rozvíjala moderná filmová tvorba a definitívne sa autorsky aj organizačne osamostatnila od českej, a dozrela. V rokoch 1963 až 1970 slovenská kinematografia vyspela na modernú európsku kinematografiu, tak v hranej, ako aj v nehranej tvorbe. Vývoj sa zavŕšil experimentmi konca desaťročia, keď nová slovenská vlna prepojila film s aktuálnym dianím v ostatných umeleckých kruhoch, ale nezradila filmovú špecifiku. Dodnes považujeme tieto roky za zlatú éru slovenského filmu.

Film Pán si neželal nič sa nakrúcal v exteriéroch miest Bratislava, Levice, Štúrovo a Trenčianske Teplice. Film sa nakrúcal v priestoroch malého, pomaly upadajúceho hotelíka v malom mestečku neďaleko Vysokých Tatier. Tvorcovia umiestnili dej filmu do hotela, na ktorom sa podpísal neúprosný zub času a voľakedajšia pýcha mesta a lesk noblesy navždy zapadli prachom.

• Profil režiséra
• Profil filmu SDB
• Knižná príloha
• Návraty: Pán si neželal nič
• Václav Macek, Dejiny slovenskej kinematografie, (Bratislava: Osveta, 1997), s. 308 – 309