Otto Smik

Otto Smik sa narodil a prvých dvanásť rokov prežil v gruzínskom kúpeľnom meste Bordžomi. Jeho otec Rudolf, ktorý pochádzal z Tisovca, tu padol do zajatia počas prvej svetovej vojny. Oženil sa s dcérou cárskeho dôstojníka židovského pôvodu.[1] Návrat na Slovensko s rodinou mu bol umožnený až roku 1934.

Otto už od detstva prejavoval záujem o letectvo. V roku 1937, ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz (Masarykova letecká liga v Bratislave), kedy absolvoval prvé krátke lety v nízkych výškach. V lete roku 1939 začal lety na Straníku pri Žiline, kde kurz pravdepodobne aj úspešne dokončil.

Napriek svojmu ekonomickému vzdelaniu prijal pôvodne miesto na letisku vo Vajnoroch. Po rozpade Československa a vypuknutí druhej svetovej vojny sa rozhodol pripojiť k zahraničnému odboju.

18. marca 1940, krátko po vzniku Slovenského štátu, Otto Smik ilegálne odišiel zo Slovenska vo veku 18 rokov. Cez Juhosláviu, Grécko, Turecko a Irán sa dostal do Francúzska. Tu mal prejsť leteckým výcvikom v čs. leteckej skupine. Francúzsko však v bleskovej vojne padlo a Otto Smik odplával 24. júna 1940 do Anglicka.

Smik sa stal jedným z približne 250 Slovákov, ktorí po roku 1939 vstúpili do služieb RAF. V RAF však začal kariéru ako dôstojnícky sluha. Jeho základný letecký výcvik začal až v septembri 1941. Pokračovací výcvik začal v januári 1942 v Kanade, kde získal výborné hodnotenia. 5. januára 1943 bol zaradený k operačnej peruti (312. československá stíhacia peruť v RAF). Pri československých perutiach mal problémy, pretože výcvik v Kanade ukončil v hodnosti Flying Officer (zodpovedajúca hodnosti nadporučíka) ale v československej armáde by mal len hodnosť desiatnika. Medzi viacerými dlhšie slúžiacimi československými letcami takéto zaradenie vzbudilo vlnu odporu.[2] Tie sa vyriešili na jeho vlastnú žiadosť zaradením do anglickej perute.

V 122. stíhacej peruti lietal na vtedy najnovšej verzii Supermarine Spitfire – F. Mk. IX. Hlavnou úlohou perute bol sprievod bombardérov na ciele v severnom Francúzsku, Belgicku a Holandsku. Prvé vzdušné víťazstvo získal 13. marca 1943. V súboji s Messerschmittmi Bf 109G a Focke-Wulfmi Fw 190 zostrelil jeden Bf 109G. Najskôr bol zostrel uznaný ako pravdepodobný, neskôr mu bol prvý zostrel potvrdený.

Neskôr slúžil v 222. stíhacej peruti. Tu aj 18. októbra 1943 dolietal svoj prvý letecký turnus, po ktorom nastúpil na odpočinok. V roku 1943 dosiahol 7 a 1/2 potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku. 20. októbra 1943 mu britské velenie udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž D.F.C.

Do začiatku druhého operačného turnusu v marci 1944 pôsobil ako strelecký inštruktor. 15. marca 1944 nastúpil na druhý turnus v 310. čs. stíhacej peruti, ktorá sa v tom čase pripravovala na vylodenie v Normandii. Od 6. júna 1944 sa stala hlavnou úlohou perute ochrana inváznych pláží a útoky na nemeckú dopravu v Normadii.

3. júla 1944 bolo 134. krídlo (ku ktorému patrila aj 310. peruť) vyčlenené na obranu Británie, ktorú v tom čase začali trápiť strely V-1 (Fieseler Fi 103). Najväčšie úspechy proti V-1 dosiahol práve Otto Smik. 8. júla 1944 zničil tri V-1 a dostalo sa mu uznania aj v britskej tlači a následne sa stal veliteľom druhej letky 312. čs. stíhacej perute.

3. septembra 1944 310. a 312. peruť sprevádzali bombardéry Halifax pri nálete na letisko v Soesterbergu. Na ceste späť zaútočil Smik aj so svojím rojom na letisko Gilze-Rijen. Smikovi sa podarilo na zemi zničiť dva bombardéry Junkers Ju 88. Jeho Spitfire bol však zostrelený protilietadlovou obranou. Smik prežil núdzové pristátie a vďaka príslušníkom holandského odboja sa mu podarilo niekoľko týždňov skrývať pred Nemcami v rôznych dedinách a v meste Breda. Ešte v septembri sa dostal späť do Anglicka.

V novembri 1944 sa stal veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Peruť sa podieľala na leteckej podpore britských jednotiek, sprievode bombardérov a podnikala útoky na nemeckú dopravu. Útoky na pozemné ciele (angl. interdiction) boli kvôli silnej protileteckej ochrane obzvlášť nebezpečné a 28. novembra 1944 pri útoku na železničnú stanicu v Zwolle protilietadlová obrana Smikovo lietadlo ťažko poškodila. Pri pokuse o pristátie Smik havaroval a bol na mieste mŕtvy. Zahynul vo veku 22 rokov.

Hrob Otta Smika na cintoríne Slávičie údolie

Smikovo telo bolo správne identifikované až v roku 1965.[3] Následne ho previezli do belgického Evére a neskôr do Gentu, kde bolo pochované na vojenskom cintoríne. V roku 1994 boli jeho pozostatky znovu exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie.

Otto Smik bol povýšený in memoriam do hodnosti generálmajora vzdušných síl Slovenskej republiky.

• V roku 1994 vznikol o Ottovi Smikovi dokumentárny film Stratený syn Slovenska. (Slovenská televízia Bratislava, scenár Drahoslav Machala, réžia Fedor Bartko).
• Od 28. augusta 2002 nesie Smikovo meno Zmiešané krídlo Otta Smika Sliač.[4]
• Po Ottovi Smikovi bola v roku 2012 pomenovaná aj putovná cena Best display Smik Trophy, ktorú dostane víťazná dynamická letecká ukážka na leteckých dňoch na Letisku Sliač.[5]
• V Holandskom meste Zwolle kde zahynul je po ňom pomenovaná ulica Otto Smikstraat (Ulica Otta Smika). Sú po ňom pomenované aj ulice v Bratislave (Smikova) a v Prahe (Smikova).

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Otto Smik

• Obsiahly životopis (po slovensky)
• Článok SME/Ľudia
• Obsiahly životopis (po česky)
• Krátky životopis, kamufláže lietadla (po anglicky)
• Nad Bratislavou preletí Spitfire s iniciálami slovenského hrdinu Otta Smika
• Zostrely priznané príslušníkom slovenskej národnosti v rokoch 1939–1945