Otomar Kubala

Narodil sa 26. januára 1906 v Lakšárskej Novej Vsi, dnes okres Senica. Študoval na učiteľskom ústave v Modre. Pôsobil ako učiteľ v Smoleniciach, Kútoch a Uhorskej Vsi (dnes Záhorská Ves). V roku 1934 sa stal riaditeľom školy vo Varíne. V novembri 1938 sa stal aktívnym členom Hlinkovej gardy a neskôr jej miestnym veliteľom. V roku 1939 sa stal riaditeľom školy v Bratislavskej Rači, pôsobil na hlavnom veliteľstve HG. V roku 1941 sa stal šéfredaktorom novín Gardista.[1]

Po salzburských rokovaniach sa stal 30. júla 1940 zástupcom veliteľa Hlinkovej gardy a zároveň náčelníkom jej štábu. Udržiaval blízke kontakty s nemeckým poradcom pre HG Viktorom Nagelerom. Kubala bol napriek tomu, že neovládal nemecký jazyk, oddaným obdivovateľom nemeckého národného socializmu a spolu s Tukom a Machom prívrženec zavedenia nacistickej politiky na Slovensku. V dôsledku konfliktov s Jozefom Tisom bol 20. mája 1942 zbavený funkcie. Vo funkcií zástupcu veliteľa HG ho nahradil Karol Danihel. Kubala potom krátko pracoval ako učiteľ.[1]

Po vypuknutí SNP bol Mach kritizovaný za podiel na vzniku povstania a 5. septembra odvolaný z funkcie. Kubala bol od 7. septembra 1944 (po okupácii väčšiny územia nacistickými jednotkami) opäť menovaný náčelníkom štábu Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy. Deň na to vydal príkaz na vytvorenie Pohotovostných oddielov HG. Keďže od tej doby nebol do konca vojny na post šéfa HG menovaný nikto (de iure ním bol Tiso), Kubala bol de facto jej najvyšším veliteľom. Zároveň sa 11. októbra 1944 stal vedúcim bezpečnostného odboru Ministerstva vnútra. Okrem Hlinkovej gardy velil aj jednotkám Pohotovostných oddielov HG, Domobrane, ÚŠB, polícii, žandárstvu, finančnej stráži a ďalším. Jednotky pod jeho velením úzko spolupracovali s nemeckými okupačnými silami, Gestapom a SS pri perzekúciách a prenasledovaní povstalcov, partizánov a ostatných pre nacistov nežiaducich osôb. Kubala nesie zodpovednosť na uskutočnení viacerých masových popráv a vojnových zločinov. Od decembra 1944 plne spolupracoval s nemeckými orgánmi, bol označený za najpovolanejšiu osobu sústreďujúcu výkonnú moc na Slovensku a nástroj uskutočňovania nemeckých príkazov.[2]

V dôsledku postupu Červenej armády po území Slovenska Kubala organizoval ústup kolaborantských jednotiek až do južných Čiech. Pri Strakoniciach sa nechal zajať Američanmi. Následne však bol odovzdaný česko-slovenským orgánom.

Národný súd ho 24. augusta 1946 odsúdil na trest smrti. 28. augusta 1946 bol za zločiny proti ľudskosti popravený zastrelením.[1]