Olena Mandičová

Po skončení gymnázia v Košiciach a v Budapešti Olena Mandičová odcestovala do Prahy, kde v roku 1922 navštevovala UMPRUM (Vysoká škola umelecko-priemyslová) a v rokoch 1922 až 1925 študovala Akadémiu výtvarných umení pod vedením uznávaného českého sochára Jana Štursu.

V roku 1926 sa zúčastnila na tvorivých pracovných pobytoch v Mníchove, v Paríži a v Taliansku. V tom istom roku uzavrela manželstvo s Rusínom Ivanom Mandičom. Bola očarená scenériou Podkarpatskej Rusi a prejavila sa ako úprimná patriotka a rodoľubka domoviny jej manžela.

Ešte ako vysokoškolská študentka pracovala nad portrétmi a sochami rusínskych kultúrnych dejateľov. V roku 1926 vytvorila mramorovú bustu Jevgenija Fencíka, ktorú slávnostne inštalovali v Užhorode. V tom istom čase vytvorila sochu „Ovčiar“, ktorá bola prvou sochárskou prácou venovanou tradičným životným činnostiam Rusínov. Medzi jej ďalšie známe diela s touto tematikou patria „Drevorubač“, „Alegorická kompozícia“ a „Karpatskorusínska pieseň“. Taktiež realizovala bustu Adolfovi Dobrianskemu, inštalovanú v Užhorode a v Michalovciach v roku 1928. Busty Alexandra Duchnoviča boli slávnostne odhalené v Koločave v roku 1930 a v Chuste 1932.

Najviac ju preslávila bronzová socha T. G. Masaryka, prezidenta a zakladateľa Československa. Touto sochou, ktorá bola slávnostne odhalená v roku 1928 na hlavnom námestí Užhorode, Mandičová získala uznanie aj v odborných kruhoch.
Po rozpade Českoslovenka a po maďarskej anexií Užhorodu a Podkarpatskej Rusi koncom roku 1938 bola plastika vyvezená do Československa. Socha T. G. Masarýka bola umiestnená v Hraniciach na Morave v polovici 60. rokov minulého storočia. Sochu doviezli sovietski vojaci ešte v roku 1945 a plastiku darovali českému mestu, v ktorom ich vítali najsrdečnejšie. Pamätník na novom podstavci stál v Hraniciach až do jesene roku 1974. Jedného dňa však z námestia zmizol.

V roku 1930 Československé ministerstvo osvety poskytlo Olene Mandičovej tvorivé štipendium na umelecko-pracovný pobyt vo Francúzsku. Po návrate z Francúzska vytvorila plastiky gubernátorov Podkarpatskej Rusi – Gregora Žatkoviča (1931) a Antona Beskyda (1931). Vrcholom sochárskej tvorivosti Mandičovej bola skulptúra Alexandra Mitráka v Mukačeve a bronzová plastika Alexandra Duchnoviča v Prešove (1933). Národného buditeľa Rusínov – Duchnoviča zobrazila so svojím žiakom v uvoľnenom postoji v pozícií vnímavého, oceňujúceho a povzbudzujúceho učiteľa.

Poslednou Mandičovej sochárskou pastikou je bratislavské Okrídlené koleso z roku 1938, ktoré sa dnes nachádza na priečelí Železničnej stanice v Bratislave

Rozpadom Česko-Slovenska na začiatku 2. svetovej vojny ukončila svoju umeleckú činnosť. Vojnové roky s rodinou prežila v Mukačeve a v Budapešti. Ťažká choroba (radiculitis- radikulitída, zápal miechového koreňa) jej znemožnila pokračovať v umeleckej tvorbe. Posledných 30 rokov svojho života bola v Česko-Slovensku zabudnutou umelkyňou.

Živobytie si zabezpečovala prácou pokladínčky v jednom z košických obchodov.

• Енциклопедія історії та культури Карпатських Русинів, Ужгород 2010, c. 442-443 (Encyklopédia histórie a kultúry karpatských Rusínov, Užhorod 2010, s. 442-443)
• Abelovský, J. - Bajcurová, K.: Výtvarná moderna slovenska, maliarstvo a sochárstvo 1890-1949, Bratislava 1997, Vydavateľstvo Slovart, s. 365

• Vladimír Jancura: Príbeh ženy, ktorej pózoval prezident Masaryk, Pravda 31.01.2011;

http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/169221-pribeh-zeny-ktorej-pozoval-prezident-masaryk/

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Olena Mandičová