Nikolaj Michajlovič Budarin

Nikolaj Budarin pochádza z dediny Kiria v Čuvašskej ASSR, je ruskej národnosti.[1] Roku 1970 ukončil strednú školu, rok bol laborant na strednej škole v Ščolkove v Moskovskej oblasti. Základnú vojenskú službu strávil v Česko-Slovensku. Potom pracoval ako robotník, od roku 1976 v RKK Energija. Pri zamestnaní študoval na moskovskom leteckom inštitúte odbor výroby lietadiel, diplom inžiniera získal roku 1979, potom primerane postúpil aj v RKK Enrgija.[2]

V polovici osemdesiatych rokov sa prihlásil na kozmonautický výcvik, prešiel lekárskymi prehliadkami a 26. februára 1986 získal súhlas Hlavnej lekárskej komisie na prípravu. Štátna medzirezortnej komisia ho 25. januára 1989 odporučila do oddielu kozmonautov RKK Energija, 27. februára 1989 bol formálne zaradený na pozíciu kandidáta na kozmonauta. Absolvoval dvojročnú všeobecnú kozmickú prípravu v Stredisku prípravy kozmonautov J. A. Gagarina a 1. februára 1991 získal kvalifikáciu skúšobný kozmonaut.[2]

Bol zaradený medzi kozmonautov pripravujúce sa na lety na Mir. V máji 1994 utvoril dvojicu s Anatolijom Soloviovom, dvojica tvorila záložnú posádku pre 18. základnú expedíciu na Mir a hlavnú pre nasledujúcu, 19. základnú expedíciu.[2]

Do vesmíru odštartoval 27. júna 1995 na palube raketoplánu Atlantis, let STS-71. Na stanicu Mir dvojica Soloviov (kapitán), Budarin (palubný inžinier) vystriedala trojicu Vladimir Dežurov, Gennadij Strekalov, Norman Thagard z 18. základnej expedície a zotrvala na nej do septembra. V priebehu letu uskutočnil tri výstupy do otvoreného vesmíru s celkovou dĺžkou 14 hodín 34 minút. Dvojica sa vrátila na Zem 11. septembra 1995 v Sojuze TM-21 po lete trvajúcom 75 dní, 11 hodín a 20 minút.[3]

Od marca 1996 bol v záložnej posádke EO 23 (štartovali vo februári 1997). Od marca 1997 sa pripravoval k druhému letu na Mir v 25. základnej expedícii.[2]

K svojmu druhému letu vzlietol, zase vo funkcii palubného inžiniera, dňa 29. januára 1998 v Sojuze TM-27 s Talgatom Musabajevom (kapitán) a kozmonautom-výskumníkom Léopoldom Eyhartsom. Členovia 25. základnej expedície Musabajev, Budarin prevzali stanicu od doterajšej posádky, ktorej dvaja členovia Anatolij Soloviov, Pavel Vinogradov s Eyhartsom po týždni pristáli so Sojuzom TM-26, pričom zvyšný člen 24. základnej expedície Američan Andrew Thomas prešiel do novej posádky. V júni prijali návštevu raketoplánu Discovery (let STS-91, ktorý odviezol Thomasa. Počas letu Budarin päťkrát vystúpil do vesmíru, spolu na 30 hodín a 14 minút. V auguste 1998 Musabajev s Budarinom odovzdali stanicu posádke z EO 26 a 25. augusta 1998 pristáli na Zemi po lete trvajúcom 207 dní, 12 hodín a 51 minút.[2][4]

Od júna 1999 sa s Gennadijom Padalkom pripravoval v hlavnej posádke programu MKS-spasatel (v prípade problémov s pripojením modulu Zvezda na ISS mali kozmonauti vzlietnuť a vyriešiť situáciu). Spojenie sa uskutočnilo v júli 2000 hladko automaticky.[2]

V októbri 2000 bol zaradený do hlavnej posádky Expedície 6 na ISS, prípravu začal spolu s Kennethom Bowersoxom a Andrewom Thomasom (od júla 2002 nahradený Donaldom Pettitom).[2]

Tretíkrát odštartoval do vesmíru 24. novembra 2002 na palube raketoplánu Endeavour (let STS-113). Kozmonauti Expedície 6 strávili na palube ISS päť mesiacov, pristáli 4. mája 2003 po 161 dňoch, 1 hodine a 15 minútach letu. [5]

Z oddielu kozmonautov odišiel 7. septembra 2004, do konca roku 2007 bol vedúcim smeny v Cupu. V decembri 2007 bol zvolený do ruského parlamentu (Štátnej dumy) na kandidátke strany Jednotné Rusko.[2]