Donald Pettit

Donald Pettit sa narodil v Silvertone v Oregone, tu tiež roku 1973 ukončil strednú školu. Roku 1979 získal bakalársky titul na Oregonskej štátnej univerzite (angl. Oregon State University) v odbore chemické inžinierstvo. Roku 1985 získal titul doktora na Arizonskej univerzite (angl. University of Arizona). Už od roku 1984 pracoval v Národnom laboratóriu Los Alamos. Tu sa zaoberal výskumom dynamiky plynov a materiálov v stave beztiaže, jedným z výsledkov jeho prác je šálka dovoľujúca pitie kávy v prostredí mikrogravitácie.[1]

V roku 1984 sa prihlásil do 10. náboru astronautov NASA a dostal sa len medzi 128 finalistov. Roku 1987 sa zúčastnil 12. náboru, opäť neprešiel. Roku 1994 sa zúčastnil 15. náboru, ale zase neprešiel. Úspech slávil až po štvrtýkrát, v máji 1996 v 16. nábore. Absolvoval všeobecnú kozmickú prípravu a získal kvalifikáciu letový špecialista.[1]

Donald Pettit pri výstupe na povrch ISS. 15. januára 2003.

Do posádky bol prvýkrát zaradený v marci 2001, išlo o záložnú posádku Expedície 6. V júli 2002 bol preradený do hlavnej posádky tej istej expedície.[1] Do vesmíru odštartoval na palube raketoplánu Endeavour 24. novembra 2002. S kolegami s Expedície 6 - veliteľom Kennethom Bowersoxom a palubným inžinierom Nikolajom Budarinom - prevzali od členov Expedície 5 na nasledujúcich šesť mesiacov Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS). Počas letu Pettit dvakrát vystúpil do otvoreného vesmíru, celková dĺžka výstupov bola 13 hodín a 17 minút. Trojica pristála 4. mája 2003 v Sojuze TMA-1, let trval 161 dní, 1 hodinu a 15 minút.[2]

V decembri 2003 bol menovaný do záložnej posádky Expedície 11, ale čoskoro ho vymenil Daniel Tani. V októbri 2007 (oficiálne bolo vymenovanie oznámené 22. novembra 2007) bol zaradený na miesto letového špecialistu letu STS-126. Raketoplán Endeavour odštartoval na let STS-126 15. novembra 2008, k ISS vyniesol modul Leonardo, posádka sa venovala údržbe stanice, bol vymenený tretí člen posádky ISS. Endeavour pristál 30. novembra 2008 po 15 dňoch, 20 hodinách a 29 minútach letu.[3] V júli 2009 bol navrhnutý do hlavnej posádky Expedície 30 so štartom v novembri 2011.[1]

21. decembra 2011 odštartoval z kozmodromu Bajkonur Sojuz TMA-03M. Na jeho palube boli okrem Pettita aj kozmonauti Oleg Kononenko a André Kuipers. 23. decembra sa kozmická loď spojila s Medzinárodnou vesmírnou stanicou (ISS) a kozmonauti sa pripojili k posádke stanice na dlhodobý pobyt.

Súčasťou Pettitových úloh bolo zachytenie prilietajúcej nepilotovanej zásobovacej lode Dragon pomocou robotického manipulátora, tzv. kanadskej ruky (Canadarm 2) a pritiahnutie k zadokovaniu k modulu Harmony.[4] Pettit potom ako prvý kozmonaut v histórii 26. mája vstúpil na obežnej dráhe do kozmického plavidla, vytvoreného komerčnou spoločnosťou.

Počas svojej misie pomáhal demonštrovať vplyv mikrogravitácie na pohyb objektov v priestoroch stanice, konkrétne v simulácii pohybov populárnej hry Angry Birds od spoločnosti Rovio. Videozáznam bol použitý pre nové vydanie hry (Angry Birds Space) 22. mája 2012.

Po splnení všetkých úloh misie ho spolu s kolegami Kononenkom a Kuipersom rovnaký Sojuz, ktorým letel na ISS, aj dopravil bezpečne na Zem. 1. júla 2012o 08:14 UTC sa pristávací modul dotkol Zeme a zavŕšil tak takmer 190-dňový let.

kompenzátor pohybu stanice pre presné fotenie, tzv. „barn door tracker“

Počas Expedície 6 v rokoch 2002 – 2003 použil náhradné a nadbytočné diely na zostrojenie zariadenia, ktoré kompenzuje pohyb stanice (napr. voči Zemi alebo hviezdam) a umožňuje stabilné zameranie fotoaparátu alebo kamery na snímaný objekt.[5][6]

Od novembra 2006 do januára 2007 sa pripojil k expedícii na hľadanie meteoritov v Antarktíde (ANSMET), kde strávil šesť týždňov pri zbere vzoriek meteoritov, vrátane lunárnych.[7] Počas expedície vykonal núdzové opravy elektroinštalácie na snežnom skútri a chirurgickom zubárskom vybavení.

V novembri 2008, počas svojho druhého pobytu vo vesmíre, dokončil vývoj hrnčeka na kávu pre kozmonautov s využitím fyzikálnych zákonov o chovaní kvapalín v prostredí mikrogravitácie. Ten umožňuje dopravovať kávu okolo vnútorných záhybov hrnčeka tak, aby ju bolo možné piť a nepoužívať pritom sáčky a slamky. Tento „zero-g cup“ bol v máji 2009 publikovaný v magazíne National Geographic spolu s Pettitovými poznámkami o vzťahu uhlov na priľnavosť kvapalín k rôznym stavebným materiálom.[8]