Niccolò Jommelli

Jommelli sa narodil v Averse, malom mestečku neďaleko Neapola Antoniovi a Margarite Cristiano Jommelli. Otec bol celkom prosperujúci plátenník. Chlapec začal spievať v chrámovom zbore miestnej katedrály. Tam si jeho talent všimol zbormajster Canon Muzzillo a zariadil prijatie chlapca vo veku deviatich rokov na konzervatórium sv. Onofria (Conservatorio di Santo Onofrio) v Neapole. Študoval u Ignazia Prota a Francesca Feo. Po troch rokoch prešiel na Conservatorio di Santa Maria della Pietà dei Turchini, kde sa jeho učiteľmi stali Francesco Nicola Fago a Leonardo Leo.

Jeho prvá opera, komédia „L’Errore Amoroso“, mala premiéru v zime roku 1737 v Neapole v Teatro Nuovo a mala značný úspech.

Prvou vážnou operou bola „Ricimero rè de’ Goti“ uvedená v rímskom divadle Argentina na začiatku roku 1740. Táto opera veľmi zaujala Henryho Benedicta, vojvodu z Yorku. Benedict sa stal neskôr kardinálom a na jeho príhovor si skladateľ získal aj priazeň Vatikánu. V priebehu štyridsiatych rokov skomponoval Jomelli neuveriteľný počet opier, ktoré sa uvádzali vo všetkých hlavných hudobných centrách Talianska (Bologna, Benátky, Turín, Padova, Ferrara, Lucca, Parma a samozrejme Neapol a Rím.

Počas uvádzania svojich opier v Bologni sa stal na istý čas žiakom Padre Martiniho, ktorý bol v tom čase zrejme najvyššou hudobnou autoritou Talianska. Odvtedy sa datuje aj rozsiahle dielo v oblasti chrámovej hudby. Prvou známou skladbou tohto druhu je chválospev „Sicut Erat“, päťhlasná fúga à capella. Na príhovor Johanna Adolfa Hassa ho vymenovali za kapelníka Ospedale degl’ Incurabili v Benátkach. V tom čase vznikli štyri oratória („Isacco figura del Redentore“, „La Betulia liberata“, „Joas“, "Juda proditor“), najmenej dve omše, Te Deum, celý rad motet a žalmov.

V roku 1748 odišiel na pozvanie do Viedne, kde s mimoriadnym úspechom uviedol operu „Didone“. Cisárovná Mária Terézia ho zahrnula svojou priazňou aj darmi a tu sa tiež zoznámil s vynikajúcim básnikom a operným libretistom Pietrom Metastasiom, ktorý potom napísal libretá mnohých jeho opier.

Na rok 1750 pápež Benedikt XIV. vyhlásil Svätý rok, ktorý v kresťanskej tradícii znamená, že kto v tomto roku navštívi baziliku sv. Petra v Rím, dosiahne úplné odpustenie hriechov. Táto udalosť vždy znamená veľký príliv návštevníkov Ríma a obrovskú príležitosť pre výkonných umelcov. Jomellimu sa podarilo dosiahnuť vymenovanie za asistenta kapelníka najväčšieho kresťanského chrámu. Toto miesto zastával nasledujúce štyri roky.

Po krátkej zastávke vo Viedni sa roku 1753 stal kapelníkom vojvodu Karla Eugena Würtemberského v Stuttgarte. V tomto období slávil najväčšie úspechy a vytvoril svoje najcennejšie diela. Jeho opery boli uvádzané vo vojvodovom paláci v Ludwigsburgu. Tu ho aj v roku 1763 navštívil Wolfgang Amadeus Mozart so svojim otcom Leopoldom.

Do Neapola sa vrátil až v roku 1768. Dostal mimoriadnu ponuku od portugalského kráľa Jozefa I., aby prišiel do Portugalska a komponoval opery pre portugalský dvor. Napriek vysokej finančnej ponuke sa Jommelli ospravedlnil kvôli podlomenému zdraviu. Kráľ potom aj napriek odmietnutiu priznal skladateľovi vysokú rentu za to, že dostane kópie všetkých jeho diel.

Toto štipendium mu umožnilo usadiť sa v Averse a celkom sa venovať kompozícii. V tom čase však už bola v Neapole oveľa populárnejšia opera buffa než vážna Jomelliho opera seria a premiéry jeho diel už nemali tak jednoznačné prijatia.

V roku 1771 celkom prepadla jeho opera „Ifigenia“ a Jommeli sa úplne vzdal komponovania opier s výnimkou prepracovania svojich starších diel pre uvedenie v Portugalsku.

V roku 1771 utrpel vážnu mozgovú príhodu, po ktorej zostal čiastočne paralyzovaný. V práci však pokračoval až do svojej smrti. Sústredil sa už celkom na duchovnú hudbu a jeho Miserere je považované za skladateľov majstrovský kus.

Ďalšiemu záchvatu mŕtvice podľahol v Neapole 25. augusta 1774.

Jommeli skomponoval celý rad kantát, oratórií a ďalšie sakrálne hudby. Najdôležitejšou časťou jeho diela sú však opery. V žánre opery seria vytvoril okolo šesťdesiat diel, prevažne na libretá Pietra Metastasia.

Vo svojich operách sa koncentroval viac na príbeh a dramatickú zložku než na virtuozitu speváckych partov, čím prevyšoval väčšinu súčasníkov, príslušníkov neapolskej opernej školy. Obohatil operu o rozsiahle ansámblové a zborové party a podľa francúzskej opery a skladateľov ako bol napríklad Jean-Philippe Rameau, často radil baletné intermezza.

Inštrumentácia jeho diel je oveľa bohatšia, orchester využíval viac dychových nástrojov. Rovnako ako Johann Adolf Hasse alebo Christoph Willibald Gluck častejšie písal recitatívy so sprievodom orchestra a nie iba čembala, ako bolo v tom čase zvykom.

• http://www.hoasm.org/VIIIB/Jommelli
• http://208.11.77.182/database/j/Jommelli.html
• http://www.karadar.com/Dictionary/jommelli.html
• http://opera.stanford.edu/composers/J.html