Mobiliár (nábytok)

Toto obdobie je významné upustením od pseudohistorizmu a jeho romantických motívov, ktoré nahradili nové dekoratívne motívy inšpirované najmä prírodou. Príroda sa stala základným svetonázorom mnohých vtedajších tvorcov. Najviac používanými motívmi boli kvetinové, abstraktné i geometrické ornamenty. Hlavným formálnym prvkom bola krivka. Ďalším motívom bolo éterický typ ženy - štíhla postava s dlhými vlnitými vlasmi - tzv. „femme-fleur“(po francúzsky žena - kvet). Bohatá štruktúra kriviek obrysov a ornamentov čerpala tiež v japonskej kultúre.

Secesný mobiliár bol často morený a natieraný len bielou farbou a zdobený farebnými ozdobami. Častá bola kombinácia bielej s čiernou a fialová s olivovo zelenou. V presvetlených miestnostiach zariadených nábytkom kubických tvarov, boli všetky priestory secesných interiérov komponované ako ucelené celky. Na Slovensku sa v tomto období objavuje tzv. folklórizmus. Jeho najznámejším predstaviteľom sa stal slovenský architekt Dušan Jurkovič.

V dvadsiatych rokoch sa objavuje vo Francúzsku nový umelecký smer - kubizmus. Českí architekti reagovali na kubizmus v maliarskom umení, odmietli historizmy a secesiu i racionalitu tvarov. Usilovali sa vytvoriť predmetný svet, ktorý by posunul architektonickú tvorbu od chladnej racionality moderny k výtvarným vyšším hodnotám. Základ tvorby architektúry a mobiliáru bol v tvare gotického ihlana a pyramídy. Kubizmus zdôrazňoval diagonály a šikmé plochy.

Po prvej svetovej vojne vznikla v Česku nová forma kubizmu - rondokubizmus. Po ustanovení Československej republiky sa stal oficiálnym slohom štátu. Šikmé plochy a špice sa začali zaobľovať a namiesto ihlanov a trojuholníkov sa začali ako noví výrazové prostriedky využívať kruhy, polkruhy, polstĺpy a guľa. Valcové a guľové tvary boli aplikované na základné korpusy nábytku. Novým štýlom tvorby sa stal plastický dekorativizmus. Uplatňovaním červenej a bielej farby pôsobil mobiliár folkloristicky.

V roku 1925 sa v Paríži konala Medzinárodná výstava moderného umenia dekoratívneho a priemyselného. Objavil sa tu nový štýl tzv. Art deco, ktorý čerpal zo secesie, orientálnej architektúry a staroegyptského umenia. Používali sa kvalitné dreviny vykladané slonovinou, striebrom a perleťou. Tvorilo sa v duchu :„Vysoko prepychový predmet sa stáva meradlom bežnej výroby.“ (Ruhlmann) Tvorcovia sa snažili o zušľachtenie každého bežného predmetu. Tento typ nábytku nebol určený pre široké vrstvy. Až neskôr sa začal vyrábať sériovo a objavoval sa už aj v bežných obchodných sieťach.

Architekt Le Corbusier šokoval na parížskej výstave dekoratívnych umení v roku 1925 so svojim pavilónom nazvaným „de l´Esprit nouveau“. Širokej verejnosti predložil svoje predstavy založené na úplne novom princípe tvorby architektúry a jej mobiliáru. Jedným z hlavných cieľov jeho vystúpenia na výstave bola výzva: „Vyčistime svoj dom a v tejto prázdnote vytvorme niečo nové, naplnené novým duchom“.

Stolička od Marcela Breuera

V roku 1919 sa v Nemecku zlúčili 2 výtvarné školy - Vysoká škola výtvarných umení a Umelecká a priemyslová škola a vznikol inštitút so špeciálnym zameraním na hmotnú kultúru, Staatliches Bauhaus. Stal sa prvým pokusom o integráciu umenia a výroby a teoretickou základňou funkcionalizmu. V nábytkovej tvorbe sa prejavila snaha o typizáciu zodpovedajúcu čo najširšiemu okruhu používateľov. Sformoval sa nový estetický názor, spočívajúci vo viere v architektonický princíp geometrického rádu. Strojová výroba bola založená na princípe pravého uhla. Objavila sa myšlienka prepojiť celé zariadenie miestnosti základňou, viazanou pravouhlou priestorovou sieťou. Mal to byť kvadratický - v pravom uhle vytvorený priestor, ako najzákladnejšia jednotka životného prostredia umožňujúca skladnosť a úspornosť radenia. Z tejto myšlienky vyšiel aj známy stavebnicový skladobný systém mobiliáru. Obľúbeným sa stáva aj vstavaný nábytok.

V roku 1924 Mart Stream vytvoril prototyp prvej samonosnej stoličky vytvorenej z neprerušenej oceľovej tyče. Operadlo a sedadlo tvorili gumené popruhy. V roku 1928 Marcel Breuer navrhol stoličku z minimálneho materiálu, sedadlo a operadlo bolo tvorené z rámu vypleteného rákosím. Ďalšou alternatívou bolo operadlo z tvarovanej preglejky.

„Červenomodré kreslo“, autor Gerrit Rietveld 1917

Názvom De Stijl bolo označované Holandské umelecké hnutie, ktoré vychádzalo z geometrickej abstrakcie. Popredným predstaviteľom bol maliar Piet Mondrian (1872-1944), ktorý vo svojej tvorbe uplatňoval redukciu prejavov prírody do najstarších tvarov horizontál a vertikál - tzv. geometrizmus. Uplatňovali sa najmä základné farby červená, modrá, žltá. Významným medzníkom pre tvorbu sedacieho nábytku bol rok 1917, kedy Gerrit Rietveld (1888-1964) navrhol slávne „Červenomodré kreslo“. Uplatnil tu Mondrianovu farebnosť a čisté línie.

„Tvar sleduje funkciu.“ (Sullivan). Smer propagujúci predovšetkým racionalizmus, industrializáciu a veľkovýrobu. Usiloval sa o navrhovanie mobiliáru dostupného širokým vrstvám. Najčastejšie riešenou problematikou tej doby bola otázka bývania sociálne najslabších vrstiev. Hoci mohla byť zjednodušene riešená tzv. „ľudovým nábytkom“, stala sa témou mnohých architektonických a dizajnérskych súťaží. Funkcionalizmus dbal najmä na účelnosť predmetov. Objemné skrine boli nahradzované vstavanými šatníkmi a priestormi na úschovu šiat určenými. Kuchynská linka sa stávala súčasťou stavby. Uvoľnil sa tak priestor dennej časti bytu, ale aj celkom nový priestor pre tvorbu jeho mobiliáru. Stredobodom záujmu návrhárov sa tak stal sedací nábytok a dodnes je kusom nábytku, ktorý sa najčastejšie objavuje v nábytkovej tvorbe. Vznikol sektorový stavebnicový systém nábytku, uplatňovaný najmä pri realizáciách nábytkových zostáv do obývacích miestnostiach. Celé obdobie funkcionalizmu sprevádzalo úsilie o materiálovú a funkčnú pravdivosť. Tvorcovia hľadali definitívne tvary predmetov.

Po vojne sa prejavil v anglickom nábytkárskom priemysle kritický nedostatok dreva, ktorý vyústil do úsporného nábytkového programu. Vznikol tzv. „utility furniture“ - nábytok vychádzajúci zo štátnej direktívy. Svojský prístup v tvorbe mobiliáru mali škandinávske krajiny. Ich bezprostredný vzťah k prírodnej krajine, sa odzrkadlil v tvorbe domácich dizajnérov. Prejavoval sa najmä tradicionalizmus a v spojení s účelnosťou sa vytvoril vlastný štýl tzv. „funkčná tradícia“ tvorcovia sa snažili vyhýbať formalizmu a radikalizmu. Tradičné technológie výroby boli aplikované na nové materiály a prvky (napr. preglejka, vrstvená lamela, plastické hmoty, oceľové tyče,..).

Za zmienku v nábytkovej tvorbe nepochybne stojí aj Taliansko, ktoré si aj napriek fašistickej diktatúre zachovalo svoj osobitý štýl a dodnes patrí k popredným krajinám, ktoré diktujú módne trendy v oblasti nábytkového dizajnu. Jeho dizajnéri používali najmodernejšie materiály, nové technológie výroby. Ich výrobný systém sa značne odlišoval od ostatných krajín Európy. Namiesto bežiaceho pásu používali systém subdodávateľov drobných výrobní, ktoré sa špecializovali na menšie časti.