Boh

Boh je zdroj vedenia, stvoriteľ, vládca a pán prírody. Boh je najvšeobecnejší princíp – počiatok všetkých vecí; je to absolútna skutočnosť a základ každej inej skutočnosti – tvoriaca, exemplárna a cieľová príčina vesmíru. Boh je causa per se, zdroj i miera všetkého bytia (Deus ergo formalis et exemplaris est causa omnium creatorum). V božskom rozume tkvejú univerzálie, ktoré jestvujú pred vecami (universalia ante rem).

Boh je čistá forma, nepremenlivá činnosť (ENERGEIA AKINÉSIAS), čisté myslenie seba samého, svojho vlastného myslenia – myslenie myslenia (NOÉSIS NOÉSEÓS, Met. XII 9, 1074 b 34), nehybný 'prvý hýbateľ' (PRÓTON KINÚN, Met. XII 7), ktorý však už nezasahuje do sveta, ale ovplyvňuje ho iba prostredníctvom 'lásky' vecí k nemu (KINEÍ DE HÓS ERÓMENON, Met. XII 7, 1072 b 3).

Boh je najvyšším bytím, jediným nezávislým a nevyhnutným bytím. Všetky ostatné súcna sú od neho závislé a mohli by aj nebyť. Boh je causa essendi, príčinou bytia.

Boh je najvyššou pravdou, ku ktorej sa všetky pravdy nášho poznania zbiehajú a voči ktorej nadobúdajú vôbec zmysel. Už pravda samo svojimi vlastnosťami, ktoré ju robia pravdou, t. j. svojou nevyhnutnosťou, nemennosťou a večnosťou svedči o súcnosti nejakej nevyhnutnej, nemennej a večnej bytosti, t. j. o existencii Boha. Boh je ratio intelligendi, dôvodom poznania a rozumenia.

Boh je najvyšším dobrom, a to nie dobrom vďaka nejakému inému dobru, ale dobrom všetkých dobier. Boh je ordo vivendi, poriadok, pravidlo žitia.

V týchto ontologických, noetických a etických kategóriách, v kategóriách bytia, poznávania, chcenia, alebo v kategóriách bytia, vedenia, milovania tkvie filozofické dešifrovanie tajomstva nicejskej dogmy o trojjedinosti božej: Boh Otec ako večné a nepremenné bytie mysliac seba samého vyvodzuje zo seba Syna ako svoju vlastnú myšlienku alebo sebapoznanie. Z Otca i Syna, z ich vzájomnej lásky vychádza tretia božská osoba – Duch Svätý. Ten posväcuje mravné konanie a vôľu veriacich a umožňuje im dosiahnuť šťastie tým, že láskou k absolútnej pravde, ktorá je opäť absolútnym poznaním absolútneho bytia, participujú na božej nemennosti a večnosti.

Boh je Jedno, z ktorého vzniká všetko, maximum a minimum zároveň: Boh je v najväčšom ako aj v najmenšom.

Budha nezavrhol existenciu boha stvoriteľa, práve naopak, ale odmietol ísť falošnou cestou, ktorou kráčalo zvedené a lenivé ľudstvo. Prijal jeho učenie o znovuzrodení (samsáre) a odplate (karmane), a vydal sa cestou spásy a oslobodenia ducha, v zmysle zákonov božích.

Boh je pôvodca prvého impulzu pohybu.

Boh je hypostazované kvality človeka. Ľudská bytosť premieta na nebesia sen o dokonalosti, ktorý nemôže uskutočniť na zemi. Stvorením náboženstva sa človek oddeľuje sám od seba, odcudzuje sa, namiesto toho, aby svoju pravú prirodzenosť uskutočňoval v poslušnosti voči zákonu lásky človeka k človeku.

Všetci sme ateisti v otázke väčšiny bohov v ktorých kedy ľudia verili. Niektorí z nás však idú ešte o jedného boha ďalej.

Boh je ordo ordinans (organizujúci počiatok, organizujúci svetový rozum); Boh sám seba kladie myslením.

Boh sa opisuje ako celkom iné, tajomná moc, to, čo ma presahuje. Presnejšie vyjadrené: bohom sa táto moc (zákon, poriadok, sila atď.) nazýva tam, kde je poňatá osobne.

Zdá sa mi, že idea osobného boha je antropologický koncept, ktorý nemôžem brať vážne. Takisto si neviem predstaviť nejakú vôľu alebo cieľ mimo ľudskej sféry... Veda bola obvinená z podrývania morálky, ale toto obvinenie je nespravodlivé. Ľudské etické správanie by malo byť založené na pochopení, vzdelaní a sociálnych väzbách a potrebách; žiadny náboženský základ nie je potrebný. Človek by na tom bol dosť biedne keby musel byť ovládaný strachom z trestu a nádejou na odmenu po smrti.

Boh nie je objektom poznania; nemôže byť odhalený apodiktickým spôsobom. Tým skôr nie je Boh predmetom zmyslovej skúsenosti. Je neviditeľný. Nemožno Ho vidieť, možno však v Neho veriť (32).

Boh je Jedno, z ktorého vzniká všetko, maximum a minimum zároveň: Boh je v najväčšom ako aj v najmenšom. Boh je počiatok bez počiatkov, v ktorom splývajú všetky protiklady, je to coincidentia oppositorum, je práve tak maximum ako aj minimum a prekračuje tak minimum ako aj maximum. A podľa negativnej teológie sa v Bohu nenachádza nič iné ako nekonečno. Preto z jej hľadiska nie je Boh poznateľný ani v tomto, ani na onom svete, pretože každý tvor je vzhľadom na neho temnotou a nedokáže obsiahnuť nekonečné svetlo – ale je známy iba sebe samému. (De docta ignorantia I, kap. 26112n). Pre reč o Bohu to potom znamená, že v teologických výpovediach sú negácie pravdivé a kladné výpovede nedostačujúce. Práve tak sú tieto záporné výpovede o to pravdivejšie, o čo viac ochraňujú absolútne dokonalé od nedokonalostí atď. Boh je určený nanajvýš vo svojej totožnosti i rôznosti voči všetkému ostatnému ako to, čo nie je iné (non aliud), a práve tak ako stred stredu, cieľ cieľa, označenie označenia, bytie bytia a nebytie nebytia (O neinom, 87, téza 5).

Boh musí byť chápaný z ontologického rozdielu medzi bytím a súcnom. To znamená: Boh je, ale nie je nijaké súcno, je omnoho skôr skrytým tajomstvom bytia. Boh nie je nijaké nad-bytie, ale ono tajomne zjednocujúce vo všetkom jestvujúcom, bytie-samo ako základ a cieľ všetkého jestvujúceho a všetkého bytia, Boh je voči všetkému imanentný a transcendentný súčasne. To pre našu reč o Bohu znamená, že práve negatívne výpovede (Boh nie je konečný) môžu znamenať niečo eminentne pozitívne: Boh je nekonečný.

Boh je monáda monád, absolútne jasná monáda, ktorou vrcholí hierarchia monád, pramonáda, vyžiareniami ktorej sú všetky ostatné monády.

Boh zomrel; je mŕtvy.

Boh je neosobný božský princíp, konečný prameň všetkého, čo existuje. Boh je absolútne dokonalý, takže o ňom nemožno vypovedať nič pozitívne; každá výpoveď by totiž nevyhnutne znamenala obmedzenie jeho dokonalosti. Relatívne najvystižnejšie možno boha označiť ako 'jedno' alebo 'dobro'.

Boh je abstraktný svetový zákon.

Boh sám seba kladie myslením.

Boh je slepý, neosobný prazáklad.

Boh je imanentná príčina sveta; Boh a svet sú to isté, medzi bytím sveta a Boha niet rozdielu; jednotlivé veci nemajú nijakú vlastnú podstatu – ich jedinou podstatou je Boh. Boh je causa sui, čiže príčinou seba samého; Boh zapríčiňuje sám seba.

Boh je číre esse; jeho essentia (bytnosť, pravá podstata) je takého druhu, že obsahuje už priamo existenciu. Boh je čírou formou alebo čírym uskutočnením (actus purus), uskutočnením najdokonalejším zo všetkého. Boh chápaný ako esse umožňuje uskutočniť analógiu súcna (analogia entis). Boh je imateriálny.

Boh je prvá tvorivá a cieľová, konečná príčina všetkých vecí, všetkého.

Boh je jediný a nepodobá sa smrteľníkom ani vzhľadom, ani myslením. Boh celý vidí, počuje a myslí. Zotrváva nehybne na tom istom mieste a bez námahy svojou mysľou všetko koná.

Boh neexistuje, pretože je na svete zlo, ďalej preto, lebo ak by bol dokonalý, nemal by prečo tvoriť svet, a ak by bol nedokonalý, nebol by bohom, a napokon preto, lebo nie je možná nijaká argumentácia o tom, čo by bolo jedinečné svojho druhu.

O Bohu síce hovoriť potrebujeme, ale je to neľahké. To, že Boh je skutočnosť transcendetná, vedie k tomu, že o ňom môžeme hovoriť len analogicky. Každé filozofické alebo teologické tvrdenie o Bohu platí len s výhradou. A tak aj naše práve vyslovené tvrdenie o Božej personalite je analogické. Platí, ale bez akéhokoľvek obmedzenia, ktoré vidíme napríklad na ľuďoch. O Bohu môžeme hovoriť slovami, ktoré naznačujú jeho personalitu (Otec, Pán, Vládca), i výrazmi neosobnými (Svetlo, Život, Pravda). Je to, ako by bol zároveň osobný i neosobný. Skôr môžeme povedať, že je nadosobný. Vyzerá to ako neistota, ale zároveň to vedie našu úvahu ďalej. Božia personalita vedie totiž k tomu, že samo filozofické poznanie Boha nestačí.

Boh je najkrajnejší horizont Ty; človek je týmto Ty trvalo oslovovaný a vyzývaný k odpovedi alebo volaný k zodpovednosti, takže existencia človeka je neustály dialóg.

V gréckej filozofii sa stretávame s najrôznejšími predstavami o božskej bytosti: božský praoheň Herakleitov, Aristotelov prvý hýbateľ, ktorý spočíva v pokoji sám v sebe a seba samého nazerá; panteizmus stoikov a iných, ktorým je boh to isté čo súhrn všetkého bytia; napokon u Plotina poňatie, že boh je jediný skutočný a všetko ostatné je len odlesk, emanácia božského bytia.

Boh je pôvodný domov všetkého stvorenia.

Boh = Jahve = Adonai je absolútna, duchovná, zásvetná, mimočasová osobná bytosť, stvoriteľ sveta.

Boh je neurčiteľné bezhranično bez akýchkoľvek vlastností, En-Sof, ktoré je všetkým vo veciach, do ktorých vyžaruje (emanuje) svoju podstatu a čím sa súčasne obmedzuje. Toto sebaobmedzovanie sa bezhranična sa odohráva v desiatich etapách alebo štádiách sebarozvíjania sa, ktoré sú anlogické zónam gnosticizmu a nazývajú sa sefirot.

Boh je je bezpečne poznateľný z jeho diela prirodzeným svetlom rozumu; hľadenie na Boha (450) je cieľom putovania človeka tu na zemi.

Boh je pra-základ mnohotvárneho súcna, ktoré tvorí svet, ba celého súcna vôbec. V ňom spočíva všetko, nakoľko od neho ako od prvej pôsobiacej príčiny všetko vychádza a je ním ako posledným cieľom priťahované, nakoľko sa všetko zúčastňuje na jeho plnosti, a tak predstavuje verný obraz alebo stopu jeho nádhery. Pra-základ ako taký sám nie je založený v ničom inom, je založený iba v sebe samom; prvá a posledná príčina všetkého musí byť sama ne-zapríčinená, existuje silou absolútnej nevyhnutnosti svojej vlastnej existencie (a-se-itas: bytie samo od seba). Preto v Bohu úplne splýva bytostnosť a pobyt; Boh nemá bytie len ako súcno, t. zn. bytie-majúce, ale je aj bytie samo čiže bytie subsistujúce: v tom tkvie metafyzická bytnosť Boha, ktorou je Boh v samom jadre konštituovaný a ktorou nado všetkým vyniká.

V protiklade k tomu zahrnuje fyzická bytnosť Boha spoločne so subsistujúcim bytím všetky Božie dokonalosti, ktoré sú touto bytosťou ako svojím najvnútornejším koreňom dané. Pretože tieto dokonalosti subsistujúce bytie bližšie určujú, nazývame ich vlastnosťami (atribútmi) Boha. V Bohu samom netvoria mnhosť, ale sú jednoduchou, a predsa nekonečnou plnosťou.Keďže ich nevidíme bezprostredne a neobsiahneme ich teda jedným pohľadom, sme odkázaní vytvárať si o nich sprostredkovane alebo pomocou svojich pojmov vychádzajúcich z pozemského kusý obraz. Presnejšie povedané, Bohu možno pripisovať iba čisté dokonalosti, ktoré podľa svojej bytnosti udávajú čisté bytie (múdrosť, dobrota, moc), nie však zmiešané dokonalosti, v ktorých bytnosti sa bytie mieša s nebytím alebo nedokonalosťou (napr. zmyslové afekty, ktoré možno pripisovať Bohu len v prenesenom slova zmysle).

Až uvažovanie božsých vlastnosti jednotlivo pred nami rozžiari obraz Boha v jeho plnej vznešenosti. Ako bytie samo je Boh celou plnosťou bytia, a preto je nekonečný. Tu bytie nie je obmedzené nijakým ne-bytím, a preto je bytím čistým, čistou aktualitou (actus purus), ktorá je od začiatku dokonaná v sebe samej, pretože stávať sa predpokladá ešte-nie-bytie. Preto Boh nevysloviteľne presahuje konečné, neustále sa tvoriace bytie (transcedencia), aby v ňom však bol ako prazáklad zároveň obsiahnutý (imanencia). Keďže byť-telom v skutočnosti obsahuje ne-bytie, je Boh čistým duchom, a tým osobnou bytosťou (osoba), ktorá poznáva a pritom láskyplne vlastní seba samu a nad všetkým ostatným vládne svojou prozreteľnosťou. Náboženstvom vstupuje človek s týmto najvyšším majestátom do osobného vzťahu, ktorý pripravuje jeho konečné neplnenie skrze Boha v živote po smrti.

Každé odklonenie sa od tohto vytríbeného Božieho obrazu znamená zlyhanie.

Boh je súhrn všetkých zákonov.

Boh je zatiahnutý do vzniku sveta, neodlišuje sa od neho celkom.

Boh je nadmateriálna skutočnosť ako predurčenie materiálnej skutočnosti; absolútno.

Boh je hlavný predmet poznania; otec ľudí, ktorého poznanie dáva človeku vedomie božského spojenia s ním a tak zároveň primerane reguluje ľudské vzťahy k bohu a celému ľudstvu. Ľudský život je v súlade s tým služba bohu, ktorá spočíva v presnom zachovávaní božských právnych noriem a v náležitom správaní sa podľa nich. Človek je synom božím a ako takýto syn musí milovať druhého človeka Prípravou na túto službu je etika i morálka.