Movses Chorenaci

• Mojžiš Chorénsky[2][5]
• Mojžiš z Chorény[10], Mojžiš z Chorénu[6]
• lat. Moses Chorenensis[16][17]
• armén. Մովսես Խորենացի[18], prepisy: Movses Chorenaci, Moses Chorenac'i[11], Movsés Xorenaci[5]

Niekedy býva nesprávne zamieňaný s iným arménskym historikom s menom Movses Daschuranci[3] (aj Mojžiš Daschuranci[19] či Movses Kalankatuaci[20]) žijúcim približne v 9. – 10. storočí.[5]

Chorenaciho busta

O Movsesovom živote sa veľa nevie. Narodil sa neznámo kedy v meste Chorén (alebo Choréna), ktoré nie je presne identifikované.[1] Samotný Movses sa označoval za žiaka svätých Mesropa a Sahaka, a teda za žiaka Mesropovej školy. Mal sa podieľať na preklade Biblie do arménčiny.[17] Na ich podnet mal odísť študovať do Alexandrie a Konštantínopola, mal navštíviť aj Rím, Jeruzalem a Sýriu. Po príchode do rodného Arménska sa mal venovať prekladaniu a písaniu diel.[5] Viaceré anachronizmy, ako aj chvála rodu Bagratovcov a zatracovania Mamikonjanovcov viedli k tomu, že mnohí bádatelia Chorenaciho život datovali až o niekoľko storočí neskôr (nie skôr ako do 8. storočie).[21][1] Tomu môže nasvedčovať i fakt, že prvé výslovné zmienky o jeho diele pochádzajú až z deviateho storočia[17] (Tovma Arcruni).[13]

Movses v arménskom iluminovanom rukopise zo 14. storočia

• Dejiny Arménska[2][3] / Dejiny Arménov[5] alebo len Dejiny (armén. Pathmuthjun Hajoc, 483 – 485)[3]

Práca sa skladá z troch častí. Prvou je prehistória Arménska, druhou dejiny od Alexandra po smrť Trdata a tretia časť sa zaoberá obdobím od smrti Trdata do smrti svätých Sahaka a Mesropa Maštoca (439). Dielo je pochvalou Arménska a rodu Bagratovcov. Venované bolo neznámej osobe menom Sahak Bagratovec. Autor údajne čerpal z bohatých ninivských archívoch. V skutočnosti však čerpá najmä z diel preložených do dávnej arménčiny. Medzi prameňmi sa nachádzali aj diela pohanských autorov. Medzi ne patrí Poéma o Alexandrovi Veľkom od Pseudo-Kallistena, Progymnasmata od Theóna, Scholia od Nonna, diela Jozefa Flavia či z Filónovho diela Kniha Chrie. Z kresťanských prameňov použil diela raných cirkevných historikov Eusebia, Sokrata Scholastika, kroniku sýrskeho historika Ióanna Malalu, dielo Gregora Naziánskeho. Významným zdrojom bola aj Biblia.[5] Autor čerpal aj z ústnej tradície a ľudovej slovesnosti[6] a arménskych prameňov (Koriun, Lazarus, Faustus, Agathangelos).[5][9][13][1] Perzské pramene podľa vlastných slov v úvode diela nepoužíva, pretože za matku a živiteľku múdrosti považuje Grécko.[8] Spoľahlivosť diela je stále pochybná,[1] avšak i tak ide o cenný prameň raných arménskych dejín.[12]

Dejiny Arménska autor spája s biblickými dejinami Izraela a so starovekými dejinami.[5] Popisuje v nich okrem iného aj príbeh o legendárnom kráľovi Abgarovi, ktorému pripisuje arménsky pôvod.[6] V druhej knihe sa venuje postaveniu Arménska ako medzníka medzi Rímskou ríšou a Partmi.[1] Tretia kniha pojednáva o Arménsku medzi Byzanciou a Peržanmi. Končí sa lamentáciou nad koncom arsakovskej dynastie[1] a zvýraznením úlohy dynastie Bagratovov pri konsolidácii národnej identity.[9]

• Movsesovi je pripisovaných aj viacero ďalších diel, medzi nimi knihy: Rétoriky (De tropis)[21], Homílie o premenení, Život svätej Hripsime a družiek. Kedysi mu bolo pripisované aj dielo Geografia (Ascharhacojc)[21], to je dnes priznávané Ananiášovi zo Širaku.[5]