Moderní revue

Moderní revue bol časopis vychádzajúci medzi rokmi 1894 – 1925, ktorý sústreďoval básnikov symbolistickej a dekadentnej orientácie.

Jej vydavateľmi boli Jiří Karásek ze Lvovic a Arnošt Procházka. Tých spočiatku doplňovali básnik Karel Hlaváček a znalec severských literatúr a ich prekladateľ Hugo Kosterka.

Moderné revue sa neobmedzovala na písané slovo, produkovala aj grafiku, ktorá ladila s jej zameraním. Cudzích spisovateľov uvádzala aj v pôvodných jazykoch, nielen v prekladoch. Orientovala sa na súdobých spisovateľov a mysliteľov preslávených výlučnosťou svojho umenia a myslenia. Z filozofov to bol Friedrich Nietzsche, príťažlivý aj svojím výrazom a štýlom, z francúzskych prekliatych básnikov a symbolistov Charles Baudelaire, Paul Verlaine, Stéphane Mallarmé, z Angličanov Oscar Wilde, z belgických symbolistov francúzskeho jazyka Maurice Maeterlinck a Émile Verhaeren, z Poliakov Stanisław Przybyszewski, z Nemcov Richard Dehmel a Detlev von Liliencron, z nemecky píšucich spisovateľov žijúcich v Čechách Hugo Salus, Paul Leppin a i.

Svojho prvého ideového spojenca si Moderní revue našla v individualistickom anarchizme. Ten pomýšľal na likvidáciu existujúcej spoločnosti. "Bombu" do ich základov hľadal v umení, ktoré odmietalo všetky doteraz fungujúce mravné a estetické normy: hlásalo voľnú lásku, legitimitu homosexuality, dôsledné oslobodenie umení od všetkých služieb s výnimkou služby umenia (tzv. Lartpourlartiznus). Estetická funkcia bola jediným kritériom kritiky. Oceňovala sa odvaha šokovať. Umelec bol pochopený ako výstredník. Jeho citlivosť hraničiaca s precitlivenosťou a s utrpením sa javila ako prameň umeleckej tvorby. S podobným ladením sa počítalo u adresáta.

Dekadencia rástla z prežitkov všeobecného úpadku Európy a ľudstva na konci 19. storočia. České pomery tento pocit umocňovali. Na stránkach Moderní revue tiež debutovalo množstvo priebojných osobností, ktoré sa vzápätí orientovali aj inak (Viktor Dyk, S. K. Neumann a i.). Umenie malo prežitok úpadku a vyčerpania všetkými dostupnými prostriedkami tlmočiť a ventilovať. Aj keď spočiatku akékoľvek predstavy o sociálnej užitočnosti či prospešnosti umenia odmietali, postupne stúpenci dekadencie tiež dávali najavo záujem o kladné účinkovanie umenia v živote. Nasvedčujú tomu už názvy niektorých kníh, do ktorých zhrnul svoje eseje a kritické prejavy Jiří Karásek ze Lvovic (Renesanční touhy v umění, 1902; Chimérické výpravy, 1905).

Miloš Marten, vodcovská kritická osobnosť Moderní revue pred prvou svetovou vojnou, považoval za prínos umeleckej individuality v štýle (Styl a stylizace, 1906). Pôsobivosť umenie v spojení s tradíciou a s nadosobným poriadkom sledoval na vybraných zjavoch francúzskeho umenia (Kniha silných, 1910). V štúdiách venovaných Machovi, Březinovi a Zeyerovi sa Marten pred vojnou pridal k hľadačom česťstva v umení.

Vydavatelia Moderní revue podnecovali umenia knihy. Starostlivosť o krásnu knihu, ktorá pri prezentácii textu spájala výtvarníka, typografa a viazača kníh k všestranne pôsobivému výrazu, mala jedno svoje ohnisko v Knižnici Moderní revue. Sprevádzala časopis po celú dobu jeho existencie, vyšlo v nej 77 zväzkov.